Vyhľadávanie
(ESEJ)
Básnický debut Petra Prokopca (1988) Nullae (F. R. & G. 2014) v sebe napriek skromnému rozsahu koncentruje množstvo znepokojivých otázok a podnetov na uvažovanie. Autor ho koncipoval ako súvislú básnickú skladbu zloženú zo štyroch častí. Názov knihy znamená „nič“, výtvarný motív na obálke však možno chápať dvojznačne: buď ako nulu, no ešte oveľa pravdepodobnejšie ako kruh symbolizujúci nekonečno. Ak oba motívy spojíme, vyjde nám nielen základná tematická línia básní, ale aj možné vyústenie autorových reflexií: nekonečný kolobeh ničotnosti. Hlavnou témou, ktorá mladého básnika zaujíma, je totiž múdrosť a (ne)možnosť poznania ako takého. Usiluje sa ju uchopiť pomocou všeobecne uznávaných a platných systémov, ktoré by mali byť kompetentné prinášať odpovede na najzásadnejšie otázky človeka a života: filozofia a náboženstvo. Pracuje pritom s tradičnými symbolmi a rekvizitami spojenými s poznaním – postavou múdreho starca s bradou ako srsť, mníchmi a kláštorom, protikladom svetla a tmy v metaforickom význame... To samo osebe neprináša novátorský pohľad na vec, zaujme však prístup uvažujúceho subjektu k téme: napriek mladému veku nie je zapáleným hľadačom pravdy, no ani na tento zložitý proces nerezignuje, už od začiatku vie, že sa vybral na neľahkú cestu, a ak nedospeje k žiadanému výsledku, nebude z toho sklamaný. Ak by sme to chceli vyjadriť filozoficky: Prokopec so stoickým pokojom dokazuje sokratovskú tézu „Viem, že nič neviem“. Aj tie najposvätnejšie symboly poznania nasvecuje z odvráteného uhla pohľadu: múdremu starcovi škodí pýcha a presvedčenie o vlastnej neomylnosti, mnísi sa niekedy nechávajú zlákať povrchnosťou materiálneho sveta („ešte v ten večer otec odišiel / a ráno syn vstúpil do kláštora – / mnísi mu darovali / vínový krčah bez pravdy“), filozofia i náboženstvo zlyhávajú a iba málokedy prinášajú vytúžené odpovede... Ani Prokopcova poézia ich neposkytuje, jej úlohou je však prinútiť čitateľa zamyslieť sa nad pravou podstatou sveta a bytia.
Úplne inak vníma básnické umenie Ján Mičuch (1964) vo svojej druhej knihe Z blues do úst (Fama art 2014). Ako naznačuje už titul zbierky, hlavnú rolu v nej bude zohrávať literárna hra a recesia. Autor čerpá z bohatých možností jazyka, využíva najmä tvarovo či významovo podobné slová a slovné spojenia a zasadením do netradičných kontextov im dodáva nové obsahy. V dobrom zmysle slova si tak z poézie „robí srandu“: „Jedno z najväčších šialenstiev / napchať svet ako tučné stehno / do tesnej básne // svet potom trčí / skučí vrtí zadkom / kole oči / generuje plyny / láme skaly // a javí sa väčším / akým v skutočnosti je“. Napriek slovu blues v názve knihy i jednotlivých jej častí texty nepôsobia smutne a depresívne, naopak, čitateľ sa nad nimi musí s nadhľadom pousmiať. Mičuch niekedy dokáže pospájať priam absurdné motívy, no vždy v rámci priznanej hry s čitateľom: „na dračom prde / ako na červenom skútri / čmáram po božom plátne / mám veľký plán / a hlavu s veľkými očami / zaseknutú v bráne“. A to v konečnom dôsledku tiež vyvolá úsmev na tvári! Veľmi sympatická je aj autorova sebaironizujúca poloha vo vzťahu k okolitému svetu, napríklad k ženám – jeho lyrický subjekt väčšinou nemá šťastie vo vzťahoch a pokusy o nadviazanie konverzácie s nežnejším pohlavím často nedopadnú práve najšťastnejšie, no jemu stačí aj to, že si ho slečna aspoň na chvíľu všimla... O knihu môžete súťažiť zaslaním kupónu vydavateľstva Fama art.
Veľmi podobnú hravosť cítiť aj z debutu Mikiho Kočana ml. Rozpáravky (Vl. nákl. 2014). Dominantným námetom na tvorbu je preňho samotný jazyk, z ktorého dokáže vyťažiť naozaj maximum, občas je to však na úkor obsahovej kvality textu. Päťdesiat kratších básní je usporiadaných abecedne, čím zbierka miestami pripomína akýsi „básnický šlabikár“, ktorý vznikol z pravidelných štylistických cvičení: „hmly lazov kojíš, / až som sa zháčil / a nie som Vláčil, / osve sme svoji, / nepoznáš salaš, / v treskúcom daždi / stávaš sa raždím, / náručím sálaš“. Človek si veru môže aj jazyk polámať, kým niektoré texty prečíta nahlas! Kočan však dokazuje, že poézia sa nemusí tváriť smrteľne vážne na to, aby sprostredkovala čitateľovi hlbšie posolstvo – mnohé jeho slovné hračky totiž vystihujú súčasný svet oveľa lepšie ako zbytočne intelektuálne úvahy...
Oveľa viac hravosti by svedčalo aj tvorbe Andrey Berzákovej (1984), ktorá i vo svojej tretej zbierke Amaryllis (DAXE 2014) zostáva tematicky verná najmä analyzovaniu lásky a medziľudských vzťahov vo všetkých podobách. Jej lyrický subjekt je však zo svojich pocitov často zmätený, zdá sa, akoby ešte dostatočne nedozrel na ich verbalizovanie. Ani zvolené jazykové prostriedky v tomto smere veľmi nepomáhajú – niektoré básne budia dojem, akoby autorka pospájala prvé motívy a obrazy, ktoré jej prišli na um, resp. hodili sa do rýmovky, pričom však logicky vôbec nesedia: „Plesnivieme pomaly životom v boji statočnom / ako rokfort s enciánom, / na čo nám doktor predpíše len kvapky na očnom, / plesnivejší sme než včera ráno.“ Striktne viazaný verš ju veľmi obmedzuje, hoci sa v ňom od debutu podstatne zlepšila, no mnohé rýmy stále pôsobia dosť kŕčovito. Na motivickom pláne a v jeho jazykovom stvárnení mnohokrát používa klišéovité obrazy, alebo sa ich naopak usiluje oživiť natoľko, až jej z toho vyjde nonsens. V jej textoch sa tak niekedy stretávajú „šijací stroj a dáždnik na operačnom stole“, no nie v duchu hravého surrealizmu či poetizmu. Pritom Berzáková má potenciál vytvoriť aj veľmi dobré texty, dôkazom je niekoľko vydarených básní, ktoré sa však v celku zbierky strácajú. Ak ustáli svoj poetický rukopis a nájde zlatú strednú cestu medzi formou a obsahom, jej poézia môže priniesť ešte veľa zaujímavého.
