Vďaka náhode som knihy Súboje s prekliatím od Jána Čomaja a Čelom vzad, ozvena! od Eugena Gindla čítala takmer naraz. A hoci každá je výrazne iná, majú veľa spoločného. Predovšetkým hlboký ponor do stvárňovaných tém i portrétovaných ľudí a ich osudov a vytríbenú formu textov. Autori oboch publikácií sú čímsi výnimoční. Obaja reportéri, obaja spisovatelia, obaja roky zakazovaní, obaja zadierajúci sa čitateľom pod kožu, obaja píšuci pre vec, nie preto, aby sa kochali zviditeľnením svojho mena v médiách.
Druhý diel Čomajových Neskutočných príbehov nazvaný Súboje s prekliatím (prvý vyšiel v roku 2013) si v mojich očiach vyslúžil podobnú charakteristiku ako svojho času jeho Drotárska odysea. „Neskutočné“ (pretože priam neuveriteľné) príbehy jeho hrdinov sú strhujúce, s disciplinovane ovládanou vášňou stvárnené eposy, ktoré sa svojou brilantnou formou vyrovnajú najkvalitnejším drámam či detektívkam. Presnejšie, prekonávajú ich. A hoci sú stvárnené výsostne publicisticky (v najlepšom zmysle tohto často neprávom znevažovaného pojmu), čítajú sa ako strhujúce drámy. Napätie v nich znásobuje okrem hrdinami prežitej skutočnosti aj autorovo silné zaujatie a do detailov premyslená kompozícia, ktorá čitateľovi umožňuje súznieť s autorovým videním. Platí to pre osud Dity, ktorú matka ako nemluvniatko pustila v košíku dolu Váhom, pre zničený život jedného z prvých dôstojníkov poverených prípravou Povstania, ktorý (za to?) musel prežiť dlhé roky v gulagu, pre údel troch židovských rodín, ktoré zavraždila rabujúca a nikdy nepotrestaná tlupa výrastkov vydávajúca sa za partizánov… Mravčiu prácu s archívmi i pamätníkmi prezrádza stvárnenie osudu generála H. Píku a J. M. Kristina, ale aj priblíženie nepotrestanej policajnej vraždy roľníka, ktorý odmietol vstúpiť do družstva – policajti ho pri vypočúvaní pre skutok, ktorý nespáchal, dobili na smrť. Úžasný náboj má s noblesným nadhľadom stvárnený príbeh kruto prenasledovaného architekta profesora E. Kramára, ktorému väznitelia vybudovali v base ateliér, pretože potrebovali jeho stavby. Dušu rozochvieva príbeh horolezca-záchranára Laca Janigu alias Tatka, ktorý prežil svoju smrť, potom naučil svoje dokaličené, nefunkčné nohy znova chodiť a vrátil sa k horolezectvu i k záchranárstvu.
To všetko je stvárnené spôsobom, ktorý iný vynikajúci reportér, Roman Kaliský, charakterizoval slovami: „Čomaj bezpečne zvládol jeden zo základných znakov poctivej reportáže, ktorým je strohosť a skratka.“ Dodajme, že na reportérsky Olymp ho vynáša aj hlboké, no nie nadhľadu zbavené zaujatie, profesionálna práca s faktami a kompozíciou, neúnavné hľadanie informácií, objavovanie súvislostí, nečiernobiele videnie pri presahu do súčasnosti, hold výnimočným slovenským osobnostiam, ale aj tým najobyčajnejším ľuďom. To je vysoká škola žurnalistiky aj literatúry faktu.
Hoci formou dosť odlišne, nie však menej príťažlivo, si čitateľov ako okolo prsta omotáva okolo svojich reportáží Eugen Gindl v knihe Čelom vzad, ozvena! Na rozdiel od Čomaja je teritoriálny diapazón jeho reportáží v publikovanom súbore rozsiahlejší. Často sa púšťa za hranice Slovenska a jeho reportáže sú najmä príbehmi udalostí, javov či faktov a práve vládnucich pomerov. Na ich aktérov, často bezmenných (takže sa s nimi poľahky stotožní hociktorý čitateľ), hľadí optikou „zvonka dovnútra“. Nie však povrchne. Prostredníctvom cieleného sondovania, ktoré akoby mu vedome prihrávalo do karát aj náhodné udalosti, popisuje to, akým spôsobom zachytávané deje a okolnosti formujú či deformujú ľudské životy a osudy. Gindlove reportáže, ktoré vychádzali vo viacerých novinách a časopisoch, sú v knihe usporiadané podľa dátumu vyjdenia od roku 1971 do roku 2004, vždy s rozsiahlou aktualizujúcou či vysvetľujúcou poznámkou pod čiarou, takže v istom zmysle sú aj veľkou reportážou o časti jeho profesionálneho života. V spojení s jeho interpretáciou sveta vnímaného cez prizmu jeho postojov je to obraz odhaľujúci mnohé nielen okolo neho, ale aj z neho. Obrazy videné jeho očami a myslením sú maľované šťavnatým kultivovaným jazykom, ktorý umožňuje vidieť to, čo videl Gindl-autor aj Gindl-osoba a čo dotvoril výraznou autorskou jednoznačnosťou. Paradoxne však jednoznačnosťou s veľkým priestorom na čitateľovo uvažovanie a hodnotenie toho, čoho ho Gindl svojimi reportážami urobil svedkom. Nech je to Východná 1971 (s folklórom rýdzo ľudovým i polystyrénovým), Iniciatíva bez obežníkov, Zaživa v Kosove alebo Zaživa v Tramtárii I. a II. (oboje ako Diskrétna správa o putovaní v lone Európy) či Mojich sedem identít.
Čomajove Súboje s prekliatím aj Gindlovo Čelom vzad, ozvena! sú príťažlivým čítaním od rozhľadených autorov, ktorí majú veľa nachodené, veľa naštudované i nažité. Kiež by si ich prečítal (a najmä, kiež by sa z nich učil) každý súčasný novinár.
