Súčasná bulharská literatúra  

– od paródie k nostalgii za minulosťou

 

Prvé úvahy o bulharskom postmodernizme pozorujeme až začiatkom 90. rokov, najmä pre špecifický vývoj bulharskej literatúry, ktorý je značne oneskorený za väčšinou európskych národných literatúr. Ak by sme po bulharskom postmodernizme pátrali hlbšie v minulosti, našli by sme v niekoľkých dielach jednotlivé aspekty tejto poetiky, ale žiadne dielo ucelene patriace do tohto štýlu. Isté postmoderné znaky (jazyková hra, paródia, irónia, smiech) sa dajú nájsť už v textoch Jordana Radičkova a Emilijana Staneva, ale v skutočnosti sú prózy týchto autorov len polemikou, pokusom o kvázikritiku totalitného zriadenia, ktoré znehodnocuje ideu autonómnosti umenia, ktoré ničí suverenitu umelca a jeho právo na nezávislosť pri tvorbe.

Autorom pojmu „bulharský postmodernizmus“ je literárny kritik Galin TICHANOV. Za prvopočiatky bulharského postmodernizmu považuje emigrantskú bulharskú literatúru, ktorá podľa neho zohráva úlohu recepčného a hodnotiaceho javu, korektora literárneho procesu vnútri krajiny. Prvé prejavy literárneho postmodernizmu sa spájajú predovšetkým s poéziou, ako jediná totiž dokázala okamžite reagovať na zložité historické, sociálne, politické, spoločenské a umelecké zmeny po roku 1989. Za prvých predstaviteľov postmoderny sa dnes už tradične považujú Bojko LAMBOVSKI, Ivan KRASTEV, Konstantin PAVLOV a Mirela IVANOVA. Vo svojej najrannejšej fáze (1989 – 1993) sa bulharský postmodernizmus vyrovnáva s jazykovými a formálnymi klišé socialistického realizmu  a vyjadruje sa revolučným jazykom bulharskej avantgardy z 20. rokov. Samozrejme, ak do úvahy neberieme niekoľko osamotených autorov, bulharská avantgarda v podstate nikdy neexistovala. Napriek tomu bezprostredná jazyková nadväznosť na bulharských avantgardných autorov zohráva rozhodujúcu úlohu pri konštituovaní bulharského postmodernizmu. Pre postmodernu špecifické javy (irónia, paródia, rehabilitácia každodenného, banálnosť, antipoetickosť, dekonštrukcia ideologického jazyka) sa zložitým spôsobom koláže miešajú s typickou modernistickou gestuálnosťou – politickou angažovanosťou, provokáciou a škandálom, zdôrazňovanou náklonnosťou k somatizácii poetického poslania cez špecifický žáner performancie a záľube v písaní manifestov. Práve preto sa označuje ako neoavantgarda. Až po tomto vyrovnaní s modernosťou, avantgardou a socialistickým realizmom a všetkými jeho sprievodnými javmi (patriotický patetizmus, schematizmus, budovateľský optimizmus atď.) sa profiluje nová postmoderná poetika zaoberajúca sa metarománom, metanaráciou a intertextualitou.

V druhej fáze sú už v bulharskej literatúre rozpoznateľné všetky ostatné prejavy postmodernej poetiky známe zo svetovej literatúry. Hlavnými predstaviteľmi tejto fázy bulharského postmodernizmu sú básnici Ani ILKOV, Balčo BALČEV, Kiril MERDŽANSKI, Miglena NIKOLČINA, Rumen LEONIDOV a Christo BANKOVSKI.

Veľkému záujmu o  parodovanie sa v Bulharsku okrem socialistického realizmu tešia aj jazykové, naračné a kompozičné schémy bulharského obrodenia (Vazov, Angelov, Popovič, Balskov a iní). Reaktualizáciou a reštylizáciou tejto epochy sa do masovej kultúry a literatúry opäť dostáva sentimentalizmus a záujem o marginálne postavy. Ten sa v bulharskej literatúre začal udomácňovať práve v období obrodenia. Próza 90. rokov prejavuje náklonnosť k  marginálnym postavám, k outsiderom v najvšeobecnejšom zmysle, k typom zo spoločenskej periférie, ktoré by mohli vysloviť vlastnú verziu a predstavu o realite. Po roku 1989 sa teda v bulharskej literatúre dostáva k slovu postmoderna, tá však často aj dnes býva označovaná ako plagiát, epigónstvo a maloduchosť a hodnotená je ešte príliš často negatívne. Utopická vízia bulharských postmodernistov po návrate k demokracii sa prejavuje vo všetkých textoch bulharskej postmoderny, aj keď je v nich čoraz viac prítomná aj zreteľná únava z postmoderných experimentov a naliehavá nostalgia za minulosťou.

Najvýznamnejší a dnes už aj svetovo známy bulharský postmodernista Georgi GOSPODINOV (1968) je autorom dvoch zbierok poviedok, niekoľkých zbierok básní a medzinárodne oceňovaného románu Prirodzený román (1999). Toto dielo sa skladá z 52 fragmentov, šiestich textových vrstiev s nekonečným množstvom alúzií, symbolov a intertextových odkazov. Gospodinov v ňom rozpráva o rozvode mladého muža, ktorý sa prekrýva s príbehom blázna píšuceho román a stotožňujúceho sa so samým Gospodinovom. Autorský text je tiež impresiou z  detstva podfarbenou zvláštnym smútkom a nostalgiou za strateným časom. Príbeh je parodovaný krátkymi úvahami o význame toaliet a nadradenosti múch, ktorými sa Gospodinov pokúša narušiť štruktúru románu a napísať román z pohľadu muchy, teda so štruktúrou mušieho oka. Voľným pokračovaním Prirodzeného románu s rezignáciou na románovú štruktúru a usporiadanie je zbierka Gospodinovových poviedok z roku 2001 A iné príbehy. Nachádzame v nej predobrazy alebo pokračovania viacerých Gospodinovových postáv (napr. blázna – Gošo Centar z poviedky Človek s viacerými menami) a tém (muchy a toalety v poviedkach Mucha v pisoári, Staničný príbeh a iné). 

Najvýznamnejšou ženskou autorkou je Maria STANKOVA, ktorú však nemožno považovať za výlučne feministickú, i keď jej román Príručka vlastnoručných vrážd (1998) svojho času vyvolal malý škandál a bulharská literárna kritika ho označila ako „ženskú action“. Traumatizovaná hrdinka jej románu opisuje svoje poníženie, hnus a tlak rôznych ideológií na ženu ako indivíduum, a tiež pokusy odmietnuť takto deformovanú realitu. Kruté a (ne)zmyselné, niekedy až príliš naturalisticky zobrazené vraždy, množstvo bolesti, krvi a znechutenia hyperbolicky vyjadrujú mučivú situáciu subjektu v novej paranoidnej postkomunistickej skutočnosti. Samozrejme, odniesli si to muži, ale celkom zaslúžene.

Teodora DIMOVOVA vo svojom románe Emine (2001) narába so zdvojenou identitou hlavnej hrdinky Jany-Ilindy, ktorá sa líši od väčšiny bulharských postmoderných hrdinov inou mentalitou a duchovnou realitou, ochraňujúcou a vykupujúcou ju zo šialenstva bulharských reálií, prerastajúcou však do iného – skutočného šialenstva. Emília DVORJANOVOVA zachytáva viacznačnú stopu minulosti voyerským pohľadom v románe Pani G. (2001). Román je štylisticky dokonalou montážou lyrických meditácií a ľúbostného príbehu odohrávajúceho sa vo fantázii/realite napojenej na meandre textuálneho procesu. Insitné príbehy z bulharského podsvetia pripomínajúce texty Petra Pišťánka píše mladý autor Palmi RANČEV. Jeho najúspešnejšími románmi sú knihy Nedeľný obed (1997) a Smer Sacramento (2000), ktoré však trpia istým schematizmom a na zobrazované spoločenské vrstvy až veľmi silným sentimentalizmom.  Pre autora je príznačná čiastočne redukovaná forma prúdu vedomia.

Veľmi populárnym spisovateľom v Bulharsku je Alek POPOV, autor niekoľkých zbierok krátkych poviedok, napr. Strašné sny. Popov narába s viacvrstvovou realitou a na krátkom priestore dokáže text nasýtiť niekoľkými, a to aj protichodnými význammi, ktoré potom dovoľujú viacero interpretácií. Žiaľ, slovenský čitateľ má možnosť zoznámiť sa s tvorbou týchto autorov len v origináli, pretože za posledných 15 rokov nebol žiadny súčasný bulharský autor preložený do slovenčiny.  

Patrik Oriešek