Vyhľadávanie
Bram Stoker: Súmrak dňa
Preklad: Katarína Kvoriaková
Bratislava: Európa, 2020
Slovenský preklad Stokerovej zbierky krátkych próz Súmrak dňa, ktorá v origináli vyšla pred bezmála 140 rokmi pod názvom Under the Sunset, je príznačne, priam až súmračne rozporuplná.
Súmrak dňa sa stal dvadsiatym siedmym knižným prírastkom edície Renfield vydavateľstva Európa, zameranej ťažiskovo na hrôzostrašnú žánrovú literatúru v jej rôznych nuansových podobách. Obsahuje osem nielen rozsahovo, ale aj obsahovo pomerne rozdielnych poviedok: Súmrak dňa, Ružový princ, Neviditeľný obor, Tieňopán, Ako sa sedmička zbláznila, Lži a ľalie, Hrad kráľa a napokon Zázračné dieťa.
Súmračné kde bolo, tam bolo
Zatiaľ čo napríklad príbeh Ružový princ je osnovaný okolo konfrontácie hĺbavého mladíka kráľovského rodu menom Zaphir so strašným obrom, čo pripomína súboj Dávida s Goliášom (k slovu sa tu dostáva aj prak), kľúčovými postavami prózy s názvom Ako sa sedmička zbláznila sú – samozrejme, okrem čiastočne aj antropomorfnej číslice – školopovinný chlapec Tineboy a jeho havraní kumpán Tieň.
Každopádne, to, čo jednotlivé texty spája – akokoľvek rozdielne už na prvý pohľad či až pod povrchom sú –, je v rovine témy prostredie Súmračnej krajiny. Tú autor hneď v úvode prvej prózy čitateľovi predstavuje nasledovne: „Kde bolo, tam bolo, v ďalekých, preďalekých končinách sa rozprestiera krajina, ktorú ľudské oko v bdelých hodinách nikdy neuzrelo. Súmračná krajina leží tam, kde sa vzdialený obzor spája s dňom a oblaky ožiarené svetlom i farbami sú prísľubom veľkoleposti a krásy, ktoré sa v krajine ukrývajú. Občas do nej zablúdime v snoch.“ (s. 7)
Napriek tomu, že ako lokalizačný spojovací prostriedok by Súmračná krajina v princípe mohla fungovať a vlastne aj funguje, ako rámcový konštrukt pôsobí azda až príliš „otvorene“, eklekticky a vnútorne nekonzistentne, čo vlastne splna odhaľujú samotné poviedky.
Stoker sa na ňu jednotlivé príbehy snaží napájať, vpísať ich do mapy tohto zvláštneho prostredia, čitateľsky sa však nemôžem zbaviť dojmu, že miestami je to trošinku silené. Napríklad, „orfeovský“ Hrad kráľa a groteskno-infantilná próza Ako sa sedmička zbláznila akoby ani neboli z jedného sveta...
Keď Stoker moralizuje
To, čo viaceré zo Stokerových poviedok ešte spája a čo je vo väzbe na čitateľský zážitok možno ešte dôležitejšie a určujúcejšie ako prostredie Súmračnej krajiny, je ich silný mravokárny charakter. Jedno z frekventovaných slov na stránkach knihy je napokon slovo hriech.
Iste, ak človek aj s ohľadom na implicitný podtitul zbierky uvedený na jej prebale v znení „Strašidelné rozprávky na nepokojnú noc“ akceptuje tézu, že ide o rozprávky (čo je, mimochodom, napriek frázam ako „kde bolo, tam bolo“ či „a žili, až kým nepomreli“ prinajmenšom diskutabilné), istá miera didaktickosti či moralizovania je v poriadku. Lenže Stoker v tomto viackrát prekračuje hranicu, čo okrem iného vedie k tomu, že dojem z čítania podfarbuje prílišná mravokárna sentimentalita a azda až vieroučný pátos: „Keď sa dokážu nazlostiť ženy a muži, matky a otcovia nežne milujúci svoje ratolesti, ako strašne sa asi musí cítiť Všemohúci, ktorého hriech klamstva zraňuje najviac?“ (s. 113 – 114)
Adresát v polotme
Ako je súmrak na rozhraní dňa a noci (a Súmračná krajina na rozhraní skutočnosti a sna), tak sú Stokerove krátke prózy obsiahnuté v tomto súbore na rozhraní v súvislosti s ich programovým čitateľom. A to vnímam – na rozdiel od súmraku – ako problém celku knihy. Lebo zatiaľ čo v prípade niektorých poviedok (Lži a ľalie, Ako sa sedmička zbláznila) má implicitný čitateľ siluetu dieťaťa, v prípade iných (Hrad kráľa, Zázračné dieťa) sa mi to javí o kus nejednoznačnejšie.
Slovenský preklad údajne vychádza z pôvodných, nezjemnených verzií textov, čo vizuálne nepriamo potvrdzuje aj obálka knihy – trojica kostlivcov tancujúcich ich danse macabre a akoby krvou napísaný titul –, avšak ani údajná necenzurovanosť textov „nerieši“ ich značne rozdielny výrazový, resp. výpovedno-výrazový charakter.
Autor Draculu a bodka?
Na vnútornej strane prebalu Súmraku dňa sa uvádza, že kniha „nám umožňuje vnímať autora najslávnejšieho ,upírskehoʻ románu aj ako spoluzakladateľa žánru fantasy“. Toto tvrdenie je prinajmenšom otázne. S fantasy v úzkom slova zmysle majú totiž Stokerove krátke prózy spoločného dosť málo, s fantasy v širšom slova zmysle či s fantastickou literatúrou už viac, avšak v tomto kontexte sa Stoker nezmazateľne zapísal do dejín ako autor Draculu a bodka.
Platí však, že to, že jeho súbor poviedok Súmrak dňa vyšiel v slovenskom preklade, je dobré. Ak pre nič iné, tak preto, že slovenský čitateľ tak má príležitosť spoznať Brama Stokera ako autora aj inak – nie vo svetle ani v temnote, ale v jeho súmraku.
Kristína Jantisová
Za kryptonymom K. J. sa skrýva autorský subjekt definovaný celkom bytostne nadšenectvom vo vzťahu k populárnej kultúre, záľubou v žánrovej fikcii všetkého druhu a „knihožrútstvom“.
Bram Stoker (8. 11. 1847 – 20.4. 1912). Foto: W. & D. Downey studio. Zdroj: wikipedia.org
