Nijaký z mojich vzťahov (s výnimkou písania veršov) netrval a netrvá
tak dlho, ako môj vzťah k umeleckému prekladu. Začal sa niekedy
okolo roku 1968, keď som pre Revue svetovej literatúry preložil zopár
avantgardných (akože)básnických textov. To som bol študentom
v druhom či treťom ročníku na germanistike-anglistike-nordistike.
Mojím prvým vážnym prekladom bola malá antológia švédskej poézie,
publikovaná v RSL na jeseň 1971, kam som o. i. zaradil vtedy ešte len
40-ročného Tomasa Tranströmera. Dosiaľ som preložil asi 62 kníh,
z čoho je takmer 30 výberov z poézie nemeckých, rakúskych, americ-
kých a severských autorov, ale aj vybrané básne, napr. P. Nerudu či
E. Cardenala (v jazykovej spolupráci), a asi 16 divadelných hier (z toho
6 hier P. O. Enquista). K prekladom, ktoré pre mňa znamenali ozajstnú
výzvu, určite patrili experimentálne básne E. Jandla (Žltý pes), Duin-
ské elégie R. M. Rilkeho (v knihách Elégie a rekviem; Smrť milenky),
Goetheho Prafaust a kľúčové scény z jeho Fausta I (Malý Faust, 2015),
ale aj básne E. Dickinsonovej (Učili sme sa celú lásku) a divadelná hra
E. Jelinekovej Rechnitz – Anjel skazy. Prakticky v každom preklade,
či už šlo o poéziu, prózu, knihu pre deti, komponovanú knihu esejí,
básní, úvah som sa mal s čím popasovať. Prekladateľ je však najpozor-
nejší čitateľ a interpret diela, ktoré práve prekladá, a ak si robí svoju
prácu dobre a má navyše možno aj čosi ako talent, nemôže neuspieť.
Ja som, našťastie, na FFUK v Bratislave získal patričné vedomosti
z nemčiny, angličtiny a švédčiny, a neskôr počas diplomatického
pôsobenia v Nórsku som pochytil aj čo-to z nórčiny. Aj napriek tomu
som takmer pri každom preklade súčasného diela kontaktoval autora
a pýtal som sa na správne pochopenie a interpretáciu napr. reálií,
nárečových výrazov a podobne.
Za svoje preklady som dostal ocenenia doma i vo svete. Dvakrát mi
udelili Cenu Jána Hollého (Prafaust – Faust a Margaréta
J. W. Goetheho, Prorok a Prorokova záhrada Ch. Džibrána) a raz
Cenu Zory Jesenskej (Medzi allegrom a lamentom T. Tranströmera).
Rakúšania ma odmenili viacerými prémiami a ich spolkový prezident
mi prepožičal Zlatý rad za zásluhy o republiku Rakúsko (2002), kým
vo Švédsku som dostal prémiu za preklady švédskej poézie (1991)
a Prekladateľskú cenu Švédskej akadémie (1999). Kráľ Harald V.
ma menoval rytierom 1. triedy Nórskeho kráľovského radu (2008)
a Akadémia B. Björnsona v nórskom mestečku Molde mi v roku
2010 udelila Björnsonovu cenu.
To všetko je krásne a človeka to poteší. Žiaľ, slovenskí vydavate-
lia si našu prácu väčšinou nevážia tak, ako by mali. Nielenže naše
honoráre sú nízke, niekedy až smiešne nízke (viem a chápem: malý
knižný trh, vydavateľ nemá z čoho slušný honorár vyplatiť), ale ani
len naše mená sa neocitajú na obálke spolu s menom autora, hoci
náš preklad je neraz (ak nie vždy) aj tvorbou.
