SVET PREKLADU

1. Prekladať – tlmočiť: tieto slovesá si mnoho ľudí stále pletie
 a zamieňa.
2. Preklad, to sú v mojej hlave tri odlišné roviny súčasne:
 preklad úradný, resp. „súdny“ – moja oficiálna profesia,
 tisíce hodín maximálnej koncentrácie a minimálnej
 tvorivosti. Potom občasný luxus: umelecký preklad zo
 starej i modernej čínštiny. A do tretice preklady básnické,
 moje vlastné alebo preklady mojich básní.
3. Meno prekladateľa nepatrí na obálku: bežná prax v beletrii
 na Slovensku (česť výnimkám!). Pýtam sa: prečo?! Veď on
 je dôležitým spolutvorcom a napríklad v Číne s tradičnou
 úctou k vzdelaniu jeho meno na obálke nesmie chýbať.
4. Stále ma šokuje a hnevá: učebnice literatúry pre ZŠ
 i gymnáziá, divadelné bulletiny atď. veselo citujú rôzne
 preklady beletrie po slovensky. Nikto sa neunúva
 prekladateľa uviesť – aspoň v zátvorke!
5. Čínske číslo Revue svetovej literatúry (4/2013): pokus
 zachytiť kúsok toho, čo sa v Číne deje a píše, resp. oficiálne
 publikuje. Vďaka cenzúre sú mnohé super texty len na
 internete, v samizdatoch. Nemohla som ich zaradiť – to je
 „bolesť prekladateľa“.
6. Iná bolesť: preklady z úplne odlišného kultúrneho
 kontextu, napr. čínskeho, a množstvo nepreložiteľných
 výrazov. Nechávať v kurzíve cestu tao, čchi-kung, pirôžky
  ťiao-c’... Nemohúcnosť a bezradnosť.
7. Tvorivá výzva: texty z oblasti gastronómie, kde vonia
  bryndza, žinčica, korbáčiky, ale aj bublanina, fánky,
 krémeše, veterníky, dobošky, šamrole atď. – do čínštiny...
 Mala som tú česť. A zároveň čestne prehlasujem: bez
 pomoci rodeného, vzdelaného Číňana(-ky), nemysliteľné!
8. Preklad štyroch veľkých čínskych moderných básnikov:
 strach, či nenapáchnu mojím rukopisom. Môj sen
 maximálne „slúžiť“ originálu. Čítam hotové preklady,
 odľahlo mi: v básňach sú len tí Číňania a ich typický štýl.
  (Dúfam.)
9. Prekvapivá nedostatočnosť češtiny: sloveso zavýjaš (nočná
 mora) sa musí preložiť opisne: vydávaš vytí. A potom slovo
  odkliata (v rozprávke) – čeština toto sloveso nepozná.
 Preklad musí znieť: zbavená prokletí.