Svet(y) si treba zaslúžiť

Aj tých niekoľko desiatok knižných titulov, spadajúcich viac či menej pod hlavičku pôvodnej slovenskej literárnej fantastiky a vydaných v roku 2021, možno považovať za rukolapný dôkaz toho, že imaginárne svety nás ľudí neprestajne fascinujú. Nielen náš svet, ale aj všetky tie ostatné, ktoré nám obzvlášť v čase kríz uľahčujú bytie, si však treba zaslúžiť. A na to by nemali zabúdať čitateľky a čitatelia ani autorky a autori.

V teoretickej reflexii umenia, ale predovšetkým médií sa objavuje pojem eskapizmu, ktorý označuje únik pred skutočnosťou a nachádzanie útočiska v imaginárnych svetoch. Eskapizmus – inak podobne ako zábava – nemá dobrú povesť, v očiach drvivej väčšiny ľudí je vnímaný negatívne, spravidla je totiž v podstate interpretovaný prostredníctvom obrazu pštrosa strkajúceho hlavu do piesku. To však nie je tak celkom namieste – pštrosy nielenže  v skutočnosti hlavy do piesku nestrkajú, ale hlavne – navštevovanie imaginárnych svetov predsa nemusí byť nevyhnutne spojené so stratou kontaktu s realitou. Navštevovanie imaginárnych svetov nám jednoducho môže pomáhať realitu zvládať.

Svet sa sotva začal spamätávať z krízy spôsobenej globálnou pandémiou koronavírusu a zaraz sa tak alebo onak musí vyrovnávať s ďalšími veľkými problémami (vojna na Ukrajine, energetická kríza, inflácia, dlhodobo klimatická kríza atď.). Je naozaj niečo zlé na tom, keď obzvlášť v takýchto komplikovaných časoch prostredníctvom umenia vrátane literatúry nachádzame potešenie alebo útechu v tom, že preverujeme (ne)stabilnosť povrchu zrkadiel, vydávame sa do králičích nôr alebo skúšame, či kus nábytku nemá bonusovú funkciu, o ktorej v montážnom návode niet ani slova?

Navštevovanie imaginárnych svetov môže byť vyslovene blahodarné. Lenže – ak budem parafrázovať heslo známe vďaka českej fantastickej sérii Agent JFK – tak ako náš svet, aj tie ostatné si treba zaslúžiť. Prejavom toho, že skutočný svet si chceme zaslúžiť, môže byť napríklad to, že budeme naďalej separovať odpad. Prejavom toho, že si chceme zaslúžiť literárne svety potom napríklad to, že ako čitatelia nebudeme súdiť knihu podľa obalu a ako autori budeme konštruovať imaginárne svety a nie imagynárne sveti.

(Dôležitá poznámka na záver úvodu: V tomto prehľade domácej fantastickej literárnej produkcie vydanej v roku 2021 sú uvedené tie knihy, ktoré sa ku mne dostali, to však automaticky nemusí znamenať, že autorky a autori tých ostatných si nie dostatočne zaslúžili, aby čitatelia ich konkrétne imaginárne svety navštívili.)

Návraty do známych svetov

Začnime teda pokračovaniami, resp. knihami, vďaka ktorým sa čitatelia v roku 2021 mohli vrátiť do imaginárnych svetov navštíviteľných už v minulosti.

Tretí diel série Svet ľudí Petra Kalvu s názvom Zbeh (Enribook) odkrýva ďalšie tajomstvá Republiky. Príbehovo sa rozprávanie tejto dystopickej fikcie vracia do obdobia po skončení prvej knihy Dedičstvo a predchádza udalostiam druhého dielu Stanica, pričom sleduje občiansku vojnu, resp. boj o post Prezidenta. Ako to už býva, kde sa dvaja bijú, tretí víťazí a krajina sa dostáva z dažďa pod odkvap... Fanúšikov autorom vytvoreného neutešeného sveta kniha zrejme poteší, jej dej je však mierne predvídateľný a ako interquel trpí typickou chorobou tohto druhu „návratových“ rozprávaní – pôsobí zbytočne dovysvetľujúco a redundantne. Na to, kam a či vôbec (a či vpred) sa séria Svet ľudí posunie v budúcnosti, si budeme musieť počkať.

Do neutešeného, hoci odlišného, sveta sa svojím románom vracia aj Jakub Filo. V roku 2076 je svet pred záhubou, stále sa zmieta v klimatickom chaose a snaží sa nejako zachrániť. Posledné storočie s podtitulom Pátranie po archách (samovydanie) je bližším pohľadom na život Savantiovcov a na všetko to, čo problémom s klímou predchádzalo. Stále pritom platí, že – ako znie svojho druhu slogan knihy – čas je dôležitý: „Politici to stále nepochopili. Môžeme si o varovaniach vedcov myslieť čokoľvek. Problém je, že už nemáme priestor na pokus a omyl. Nemôžeme si vyskúšať jedno riešenie a ak nevyjde, tak ďalšie a potom ďalšie. Máme iba jeden pokus.“ (s. 43) Filova klimatická fikcia celkom prirodzene ťaží predovšetkým zo silného námetu, pričom príbeh ako taký nie je nezaujímavý. Čo je veľmi fajn, kniha je oproti predchádzajúcemu dielu série nepomerne „čistejšia“ (v prvej časti bolo množstvo chýb), lepšie sa číta, vety sú menej ťažkopádne a strojené atď. V záverečnom dodatku k románu autor už avizoval aj tretiu časť, Posledné storočie – Projekt Pinatubo, tak uvidíme...

Aj imaginárny svet vytvorený Líviou Hlavačkovou v knižnej sérii Gwind sa kamsi posunul, protagonistka totiž – vďakabohu – dospela. Už nepripomína Umrnčanú Myrtu, neustále sa nesťažuje a nepremýšľa nad svojím osudom, ale konečne koná. Napriek tomu, že aj v druhej časti, nazvanej Sama za seba (Artis Omnis), stále hľadá cestu domov, konečne si uvedomuje, že svet mágie nie je len zlý, má v ňom ľudí, ktorí ju majú radi a chceli by, aby svoj osud prijala a zostala bojovať za Moranu. Sledovanie cesty Cudzinky v rámci Hlavačkovej nie nevydarenej young adult fikcie je a zrejme aj bude zaujímavé, a to aj napriek tomu, že čitateľky a čitatelia už teraz môžu tušiť, ako sa nakoniec rozhodne a kam budú napokon smerovať jej kroky.

Primárne mladšej cieľovej skupine je – podobne ako Hlavačkovej séria – určená aj už uzavretá tetralógia Odvážne srdce (samovydanie). Juraj Vojtáš v nej predstavuje svet vytvorený Prvým kováčom, v ktorom sú prítomné nadprirodzené stvorenia i ľudia, obdarovaní láskou Prvého kováča a schopnosťami. Prvý diel série vyšiel po prvý raz v roku 2016, zrejme preto, aby celok aj pôsobil dojmom celku, sa autor rozhodol v roku 2021 vydať nielen tri pokračovania (Kráľ bez trónu, Darca života, Jazdci nebies), ale znovu aj spomínanú prvú časť. Odvážne srdce je, celkovo vzaté, pomerne problematická románová séria, okrem iného aj preto, že v knihách sa priveľa rozmýšľa a priveľa rozpráva, postavy často zabúdajú, čo by už mali vedieť, neustále majú z niečoho strach a nič nehovoria priamo. Z replík nezriedka až príliš šuští papier, cítiť, že niektoré sú len preto, aby boli. Odvážnemu srdcu by možno prospelo, keby bol príbeh zhutnený a koncentrovanejší – možno, povedzme, do dvoch kníh. Nemôžem sa ani zbaviť dojmu, že snaha o prílišnú epickosť Vojtášovej sérii románov neprospieva a že autor sa v imaginárnom svete, ktorý stvoril, tak nejako stráca.

Za veľmi vydarené návraty do známych fikčných svetov – akokoľvek diametrálne odlišné sú – považujem Čierneho kráľa (Artis Omnis) zo série Kladivák Janka Išu a Slzy zeme a Slzy matky (Kumran) zo série Pustovník Vlada Štefaniča. V oboch prípadoch autori nadväzujú na to, čo im išlo a vyšlo, nepodliezajú nastavenú latku a sú v tom, o čom píšu a ako to robia, konzistentní. Ak ma na Išovej knihe oslovuje predovšetkým jej „šťavnatosť“ (viac v mojej recenzii na stránkach Knižnej revue 2/2022), na Štefaničových prózach oceňujem špeciálne sujetovo-kompozičnú (alebo skôr fabulačno-kompozičnú?) finesu v podobe „predrozprávaní“ o Matúšovi Píšťalkárovi a Slnečnicovej panej. Na ďalšie návraty do týchto literárnych svetov sa ja osobne vyslovene teším.

V roku 2021 sa čitateľkám a čitateľom pôvodnej slovenskej fantastiky pripomenula aj Anna Em, keď sa vo svojej knihe Dračí svet (Art Floyd), inak tretej časti avizovanej tetralógie Kniha ohňa, opäť vrátila do sveta nie nepodobného tomu nášmu, aj keď v jej imaginárnom svete proti sebe stoja Draci a Tútori. Lili, Trystan a Zara sa opäť stretávajú, tentoraz však medzi sebou nebojujú, Sandra medzitým zápasí o postavenie hlavného Tútora a možnosť priviesť na svet Vigintiho. Autorka v rámci rozprávania nazrela do minulosti postáv, flashbacky sa však objavujú bez upozornenia (alebo varovania) a pri čítaní textu pôsobia trochu zmätočne. Navyše si myslím, že kto si nepamätá predchádzajúce časti, ten bude mať pocit, že sa v príbehu občas stráca. Čo mi však prekážalo už pri predchádzajúcej knihe série, je, že všetky ženy v tomto imaginárnom svete neustále fňukajú, pištia a jedno i druhé prekladajú ustráchanosťou. To naozaj nemôže byť aspoň jedna ženská postava v príbehu silnou osobnosťou?

(Ne)známe autorky, nové svety

A pri ženách – hoci inak, keďže reč bude o ženských autorkách – zostaňme. Hodné pozornosti pritom je, že v minulom roku sa v kontexte pôvodnej slovenskej fantastiky, resp. žánrovej fikcie svojimi knihami o slovo prihlásili nielen známe mená a, naopak, úplní nováčikovia (o tých bude reč neskôr), ale aj mená, ktoré sú tak akosi na pomedzí – spisovateľsky už čosi majú za sebou, nie však nevyhnutne v rámci fantastiky.

Dobrým príkladom tamtoho „bytia na pomedzí“ je Kristína Brestenská. Ako autorka má za sebou niekoľko románov (príbehy zo stredovekého Anglicka, tzv. škótska séria), fantastike sa však programovo nevenuje. A úplne „čistou“ fantastikou nie je ani jej román Srieň, Pochodeň a Temnota (Slovenský spisovateľ), inak rozprávanie so sestrami Lyasante, Salomé a Andromede v epicentre, príbeh o rôznych podobách túžby. Krajina Ansalya trpí v dôsledku kliatby nedostatkom vody, prelomiť prekliatie dokáže len vyvolený hrdina, s ktorým splodí jedna z kráľovských dcér dieťa, a preto každý mesiac kráľ usporadúva turnaje. Nie všetko je však také, aké sa to na začiatku javí... Áno, Brestenská píše romance, väčšinou historické, niekedy s fantastickým ozvláštnením, sú to však romance napísané slušne a tak, že dokážu čitateľa vtiahnuť a zaujať.

Mýtickosť, resp. konštruovanie nových príbehov aj na mytologických či bájoslovných základoch, definuje – a ešte väčšmi či priamočiarejšie – aj prózy ďalších dvoch relatívne rozpoznateľných autoriek: Vladimíry Šebovej a Dominiky Madro. Zatiaľ čo prvá menovaná sa v románe Dcéra zimy (CooBoo) inšpirovala slovanskou mytológiou, druhá si v mytologickej fantasy Dediči posmrtnej ríše (Artis Omnis) po tvorivé podnety zašla ďalej, do mytológie fínskej. Obe knihy by sa aj vo vzájomnej juxtapozícii dali analyzovať omnoho hlbšie, zjednodušene mi to však vychádza tak, že ako kniha i ako mytologická fikcia sú Dediči posmrtnej ríše ambicióznejší, sofistikovanejší (obsahovo i formálne), saturovanejší atď. A áno, v očiach čitateliek a čitateľov môže byť uvedené pozitívom i negatívom. Charakter knihy Dcéra zimy každopádne v istom zmysle vystihujú slová Vesny adresované jej sestre Morene: „Ty nie si smrť. Ja nie som život. Sme len dve vystrašené dievčatá, ktoré sa snažili prežiť a zlyhali.“ (s. 190) 

Čo-to má spisovateľsky za sebou aj Viktória Laurent-Škrabalová. Jej najnovší knižný projekt Antropocén: Projekt Oáza (Enribook) sa odohráva vo svete po prírodnej kataklizme nazývanej Déluge (Potopa). Ľudia osídlili oceány a mieria k jedinému cieľu – vytvoriť novú Oázu pre ľudstvo. Postapokalyptických príbehov je mnoho a asi celkom logicky čím ďalej, tým viac, väčšina z nich pritom upozorňuje na ničivý ľudský faktor. Próza Viktórie Laurent-Škrabákovej nie je v tomto smere výnimkou; ak v čomsi výnimkou je, tak v tom, že v beletrii sa pri niektorých slovách písmeno R v krúžku veľmi nevyskytuje. Klimatické zmeny a ich potenciálne dôsledky sú silný námet, pri tomto druhu fikcie je však špeciálne dôležité, aby čitateľky a čitateľov nenechávala chladnými. A to sa, pokiaľ ide o mňa, v danom prípade nie úplne podarilo.

Azda najetablovanejšou autorkou v kontexte tohto prehľadu pôvodnej slovenskej fantastiky je Katarína Soyka. Tá v roku 2021 publikovala rozsahom i počtom postáv komorné sci-fi Mutácia z planéty Zem (Hydra). Útla próza je príbehom dvoch osamelých postáv, ktoré spojil boj o život, resp. príbehom o dvoch nepriateľoch – mladej zásobovačke Chile a zbrojnom poradcovi Tasychovi Malidarovi –, ktorí musia v neutešenom svete budúcnosti spojiť sily, aby prežili. Nemôžem si pomôcť, ale po prečítaní Mutácie z planéty Zem vo mne zostala pachuť chlebovky – a nie, nemám tým na mysli múku na pečenie chleba.

Žánrovo nevyhranená je aj tvorba Mariany Michalskej, autorky, ktorá síce nepublikuje dlho, ale publikuje o to viac; napokon, v rámci fantastiky jej v minulom roku vyšli hneď tri knihy – Hororové prázdniny, Čierny les, Záhada starého domu (MEA2000). Michalskej prozaické miniatúry (ide o kratučké kvázi novely) by si až zúfalo zaslúžili jazykové korektúry. Ďalším problémom je to, že autorkine príbehy sú generickými taľafatkami, absolútne ničím neprekvapia, azda iba tým, čo všetko sa dá napratať do jedného sujetu: vraždy, duchovia, nacistické zlato, exorcizmus (Záhrada starého domu), duchovia, kanibalizmus, frankensteinovský motív, diabol (Hororové prázdniny, Čierny les) alebo Bermudský trojuholník, Dracula, čarodejníctvo. Autorka navyše, žiaľ, nedokáže budovať napätie, je zbytočne popisná a odkrýva toho, paradoxne, priveľa a zároveň tak málo.

(Ne)známi autori, nové svety

Zrkadlovým náprotivkom Mariany Michalskej a jej písačiek je medzi autormi Brandon McYntire s jeho písačkami. Autorov textový – lebo o literárnosti môže byť reč len sotva, aj na poviedku by bol tamten príbeh dostačujúci len tak-tak – nepodarok Polnočná grófka (Branko Mateja) nedosahuje úroveň hádam ani podpriemerného štylistického cvičenia či odfláknutej školskej slohovej práce. A to platí tak v rovine obsahu (a nielen toho žánrového), ako aj formy.

Na prebale románu Sme iní ako tí pred nami (samovydanie) Jána Drgonca, ktorý debutoval už dávnejšie, sa vo veci žánrového charakteru knihy spomína multižánrová beletria či politický sci-fi triler s prvkami iných žánrov, vo svojom medailóniku autor dokonca píše: „Vnímavý čitateľ – gurmán slova ucíti a vychutná prvky rodiaceho sa nového literárneho žánru – nevedeckej fantastiky.“ (strana nečíslovaná) Čo je však omnoho dôležitejšie, Drgoncova kniha je nielen bizarná (každej kapitole napríklad predchádza abstrakt a uzatvára ju resumé) a je dokonalým prejavom nedostatku zmyslu pre mieru, ale s ohľadom na niektoré obsahy, akokoľvek podávané s humorom a pod hlavičkou spoločensko-politickej satiry, je desivá, ba dokonca v niektorých rukách potenciálne možno aj nebezpečná: „Všade vo svete, keď sa chcú vyľakať, pustia si horor. Na Slovensku sa treba báť televízneho spravodajstva o covide-19.“ (s. 187)

S komikou – a dokonca takisto zacielenou spoločensko-politicky, hoci rafinovanejšie – pracuje aj Martin Hatala. Jeho kniha Hliadky! Hliadky! Historky z Brahna (Artis Omnis) ponúka dobrodružno-fantastický príbeh výrazne a, čo je dôležité, funkčne odkazujúci na nedávnu i súčasnú slovenskú spoločno-politickú realitu. Autor využíva absurdný a situačný humor, aby napríklad poukázal na problémy nacionalizmu i nedostatku kritického myslenia na Slovensku. V postavách zelených sa dajú rozpoznať predstavitelia konkrétnej politickej partaje a v postavách šľachticov zase postavy niektorých politikov. Zároveň je však Hatalov román poctou Terrymu Pratchettovi a jeho dielu, a to vonkoncom nielen, čo sa názvu týka (Stráže! Stráže!). No a to je možno kameň úrazu – miestami prosto nie je jasné, čím chce kniha vlastne byť, resp. čím chce byť väčšmi.

Humoristické sci-fi nie je v kontextoch slovenskej literatúry vôbec typickým žánrom. Aj preto je titul Slováci v stratosfére (Zabudnuté knihy) D. S. Turčana takou zaujímavou, vyslovene literárno-historickou raritou. Kostra zápletky je nasledovná: Štefan Haluza si „vypožičia“ balón Slovák od svojho strýka Jána Šimka a s dvojicou priateľov, manželmi Mistríkovcami, sa dostane až na Mars, kde je nedostatok žien... Turčanov humor je občas drsnejší a na to, že kniha pôvodne vyšla v roku 1936, aj odvážny – v knihe nechýbajú erotické scény ani alegórie na predvojnovú politickú situáciu.

Raritu iného druhu predstavuje román Slovania (Ikar) Veroniky a Jozefa Kolejákových – v našich končinách sa totiž nestáva práve často, že by sa nejaký domáci, hoci aj koprodukčný, seriál alebo film dočkal knižného spracovania. Ak Slovanov, inak slušne napísanú knihu, človek nečíta ako učebnicu dejepisu alebo, v istom zmysle naopak, ako epické fantasy, tak je to fajn čítanie.

Minulosť, keďže príbeh sa odohráva v časopriestore socialistického Československa – je nosným tematickým elementom najnovšieho románu Mariána Kubicska Obyčajní hrdinovia (Hydra). Námet je fajn, východiskový nápad a niektoré jeho rozvinutia tiež, ako celok však text pôsobí tak nejako „upotene“, uťahane, ťažkopádne. Do istej miery to zrejme bude spôsobené neduhom, ktorým aj slovenské žánrové knihy zvyknú trpieť – vnútornou nekonzistentnosťou. Keď dojem, ktorý vo mne Kubicskova próza tematizujúca Néšašský incident zanechala, vyjadrím obrazne, „Chýbala jej tá čistota, jednoduchosť, dokonalá čerň, ako keď sa biely papier pokvapká mazľavým tušom.“ (s. 93)

O „špinení“ papiera, presnejšie, o spisovateľskom remesle, je najnovší román Martina Petra Hlavný hrdina (Lindeni). Ako výrazne samoreferenčný či metafikčný literárny text je hodný osobitého zreteľa predovšetkým preto, že je literárnou matrioškou – no a práve pasáže z knihy, ktorú Valter Vinter, teda Petrov hlavný hrdina, píše, sú hádam to najzaujímavejšie. V súvislosti s tým, s čím autor prišiel, je škoda, že s tým neprišiel skôr ako v roku 2021; priam modelové postmodernistické postupy, ktoré využíva, sú totiž dnes už tak trochu anachronizmom.

Zatiaľ čo Petro si ako hlavného hrdinu vyberá spisovateľa, dospelého muža, ktorý sa stráca kdesi medzi realitou a fikciou, prózy Michala Škombára a Jána Spišiaka sú definované tým, že protagonistami sú malí chlapci. Škombár vo svojom horore Kto si? (GD Identity) rozpráva príbeh dvojice chlapcov, 9-ročného Serafína a čerstvo dospelého Rafa, ktorých pre jednu zlú myšlienku začnú trápiť nielen zlé sny, ale aj návštevy príšer. Tematicky a motivicky zaujímavý text, žiaľ, špatia zbytočné chyby. Hrdinom Spišiakovho fantazijného a v čomsi faustovského Zabudnutého príbehu (SundayWalk) je zas 8-ročný Samko, ktorý pod dohľadom svojho kamaráta, pána Iksa, spoznáva rôzne verzie svojej minulosti a urputne hľadá svoju najlepšiu kamarátku Elsu. Ocitá sa v Grécku počas príprav na Trójsku vojnu, v inkvizičnom Taliansku či predrevolučnom Francúzsku. Chlapec, ktorý mal „v očiach niečo dobré, niečo, čo pôsobilo sympaticky a budilo dôveru“, ktorý „na jednej strane pôsobil nadmieru hanblivo, na druhej strane sa nejakým zázračným spôsobom zdal byť starším, než bol“ (s. 8), po celý čas hľadá to, čo mu chýba. Spišiakov z celkového hľadiska veľmi vydarený text s dušou je knihou o hľadaní, nachádzaní, o láske – o najčírejšom cite, ktorý potrebuje každý dobrý človek.

Maloletého hrdinu, resp. maloletú hrdinku, má aj kniha Tomáša Galierika Linda a kľúč od Andary (Maxim). Pätnásťročná Linda v nej na svoje narodeniny odhalí iný svet, svet plný kúziel, v ktorom čas plynie trochu inak. V túžbe nájsť svoju dávno stratenú mamu postupne odhaľuje zvláštnosti tamtoho magického sveta a hľadá stopy, ktoré by jej pomohli zistiť, čo sa stalo. Galierikov príbeh určený primárne tínedžerom je chytľavý, vnútorne konzistentný (na úrovni deja, ale trebárs aj postáv), neobsahuje zbytočné zatáčky, ktoré by dej nežiaduco komplikovali, na druhej strane je miestami až príliš patetický.

Úplne inú cieľovú skupinu má útla próza Bojko – lovec príšer (Araxon) Jakuba Banára. Kniha, ktorá je čímsi na pomedzí poviedkovej série a novely/románu a z ktorej obalu i vnútra je absolútne zrejmé, že nie je určená deťom a mládeži, je vlastne taká excentricko-kontroverzná jednohubka, spájajúca fantastiku s drsnou školou. Fragment z jedného dialógu, v ktorom sa spomína skutočný názov jednej z kapitol, je, myslím, veľavravný: „– Bojko a krvilačná čivava. To znie ako z knihy. – To by bolo pekná kokotina. – S vami je sranda ako v krematóriu.“ (s. 40) Banárov text je miestami vtipný, miestami cez čiaru, s pribúdajúcimi stranami každopádne naberá na monotónnosti.

Jedinou žánrovou zbierkou poviedok v tomto prehľade je antológia Istrocon 6 (Hydra). Tá obsahuje 18 textov od 17 slovenských a českých autoriek a autorov, ako taká je v zhode s ročníkmi 2018 a 2019 poviedkovej súťaže členená tematicky na oddiely: Les, Kyborg, Voľná téma a Mýtické bytosti, Rok 3000 a Voľná téma. Úroveň jednotlivých próz je rozličná, z radu pritom asi najviac vytŕča vynikajúci text Mira Švercela Zamatoví emzáci.

Nové tváre, nové svety

Ako vždy, aj v roku 2021 sa v kontexte pôvodnej fantastickej literárnej produkcie objavili nejakí nováčikovia. Zatiaľ čo niektorí si ohňom debutu prešli naplno, iní sa už spisovateľsky – hoci nie na platforme knihy – stihli uviesť napríklad v poviedkových súťažiach.

Uvedený vzorec reprezentuje Ján Gálik so svojím fantasy románom o mágii, boji o moc, ale aj o ceste pomsty Randora McMeddana a rytiera Morenheima Odvrhnutí (Artis Omnis) či Martin Benkovič s prvým dielom podľa všetkého zamýšľanej série Ajriš nazvaným Štvanec (Artis Omnis). Hoci romány a ich fikčné svety sú rozdielne (Benkovičom vytvorený svet sa dosť ponáša na ten náš), zjednocujúcim motívom prítomným tak alebo onak v oboch naratívoch je odmietanie mágie a kontrola tých, ktorí ju praktizujú. Ak Gálikovej knihe škodí až prílišná priamočiarosť a otázna miera originálnosti či nápaditosti, Benkovičovej potom najväčšmi skutočnosť, že je nie úplne funkčným zlepencom na jednej strane akčného béčka (na spôsob Išovho Kladiváka) a na druhej strane akejsi vážne mienenej spoločensko-politickej, sčasti satirickej, alegórie. V prípade Benkoviča sa mi teda konštatovanie – akokoľvek môže byť marketingovo funkčné –, že „patrí k novým hviezdam slovenskej popkultúry“ (čo je v knihe uvedené v autorovom medailóniku), zdá trošinku predčasné.

Spojenie – a nie úplne konzistentné – realistických a fantastických motívov prináša vo svojej knihe Rello (samovydanie) mladá autorka Annemary Horvath. Vo svete, kde je zakázané snívanie, sa čitatelia stretávajú s Ellou, ktorá sa denne bojí o svoj život. Príbeh o zneužívaní a boji o vyslobodenie sa z područia tyranského partnera by si asi zaslúžil civilnejší jazyk, priveľa obrazných pomenovaní, metafor a prirovnaní ho trochu zabíja. Ono prepájanie realistických a fantastických prvkov navyše miestami nefunguje, žiaľ, práve fantastická línia je v knihe akoby navyše, resp. je nedotiahnutá.

Debutantky a debutanti to nemajú ľahké, na druhej strane platí, že ísť s kožou na trh je ich voľba. Hierarchia tmy (Ikar) Adriany Bolyovej je prvým dielom zamýšľanej trilógie, ktorej primárnou cieľovou skupinou sú tínedžeri. Hlavnou postavou románu je študentka medicíny Radana Vranická, ktorá zisťuje, že je napoly démonom a jej osudom je stať sa démonologičkou. Čo sa týka samotného písania, a teda formy, Bolyová v sebe má istý potenciál, čo sa týka obsahu, jej prvotina ma nepresvedčila. Ale ktovie, možno ďalším dvom dielom sa to podarí.

Áno, debutantky a debutanti to nemajú ľahké, na druhej strane však skutočne netreba zabúdať na to, že ísť s kožou na trh je ich voľba. Steella (samovydanie) autora Pavla Maráka schovaného pod pseudonymom Stalk je skvelým príkladom toho, ako jazyk/forma zabíja knihu. Aby som použila slová autora, jeho próza je ako „kyslí citrón“ (s. 37), chutí trpkasto a čitatelia si na nej nepochutia.

Ja rozprávanie je svojím spôsobom tá najjednoduchšia a zároveň najzložitejšia forma rozprávania. Ak ho autor vie používať, môže vzniknúť zaujímavý príbeh, ak s ním má problém, je to trápenie preňho i pre čitateľov. V knihe Posol (samovydanie) Tomáša Pecka všetky postavy rozprávajú ako jedna, rozprávač má pritom vyjadrovanie 10-ročnej, nie 17-ročnej osoby. Kniha má však viac nedostatkov – zlou štylistikou počnúc a nie veľmi dobre vystavaným príbehom končiac.

Zatiaľ čo Potomkovia (samovydanie) Veroniky Forgáčovej sú obstojným príbehom o generácii detí narodených v rokoch 1986 – 1996, ktoré majú vďaka experimentovaniu na rodičoch isté schopnosti (telepatia, magnetizmus či ovládanie internetu mysľou), Kalamita (samovydanie) Lukáša Majerskeho tematizuje budúcnosť plnú drog, alkoholu a nešťastných ľudí. Na prvé prečítanie to nemusí byť zrejmé, ale v skutočnosti je Kalamita príbehom o láske. Nejde síce o nejakú veľkú romancu, ale skôr o knihu tlmočiacu poznanie, že lásku potrebuje naozaj každý a zvlášť v bezútešnom svete plnom virtuálnej reality a hyperreality. Autorovej prvotine by prospelo scivilnenie jazyka, prílišná obraznosť miestami spôsobuje, že text pripomína pridlhú báseň, ktorá akosi nemá začiatok ani koniec.

Už názov posledného z radu debutov, žánrovej fikcie Dušana Hačka Strigôň (samovydanie), napovedá, že príbeh bude plný čarov a mágie. Rozprávanie je zasadené do obdobia začiatku 13. storočia, keď Európe hrozí mongolská invázia. Kniha má viacero rovín: politickú (hry pápeža Honoria III., kráľa Ondreja II. a mongolských veliteľov pod Džingischánom), náboženskú (boj starých náboženstiev s novými, pohania verzus kresťania), ale aj tú najklasickejšiu – rovinu o pomste. Miestami Strigôň pôsobí, ako keby sa autor nevedel rozhodnúť, čo z toho chce dostať do popredia, navyše, ako celok je  text obsahovo vyslovene presýtený. Veľavravné sú v tomto smere aj doplnkové popisy k jednotlivým kapitolám, napríklad: „V ktorej dobrý oxfordský box nestačí na minotaura a v ktorej ten, ktorý nikdy nepodlieha panike či ľudským emóciám, podľahne jednému aj druhému.“

P. S. v paneloch a bublinách

Okrem veľmi vydarených – a nie úplne do rámca fantastiky spadajúcich – autorských komiksov Radostná správa (Komiksový príbeh legendárnej dvojice) (Monokel) Petra Gärtnera a Ďura Balogha a Štefánik (Komiksový román) (Slovart) Václava Šlajcha, Gabriely Kyselovej a Michala Baláža uzrel v roku 2021 svetlo sveta žánrový komiks s atraktívne pôsobiacim názvom Posledný follower (Formulator). Údajne „najepickejší komiks, aký kedy vznikol v našich končinách“ Martina Petra a Viktora Asimova stojí za prečítanie aj napriek tomu, že je otvorenou reklamou na jeden obchodný reťazec a youtuberov. Ponúka totiž nielen vtipný príbeh, ale aj peknú sviežu kresbu a vlastne aj všetko, čo autori čitateľom v rámci krátkeho predhovoru sľubujú. Posledný follower je aj edukačným komiksom, na ktorého konci sa skrýva Edukárium, vysvetľujúce/bližšie osvetľujúce dôležité fakty z príbehu. Áno, tie sú nie vždy presné (Černobyľská jadrová katastrofa sa rozhodne nestala v roku 1985), ale keď človek prižmúri jedno oko, zámer sa počíta.

Komiks Posledný follower je milou pripomienkou toho, že svet nie je len o čumení do mobilu, ale aj toho, že doba apatie sa odohráva už teraz. A nad tým – nad nebezpečenstvom apatie – by sme sa mali všetci zamyslieť, pretože svet(y) si naozaj treba zaslúžiť a apatia zrejme nebude tou najsprávnejšou cestou.

Kristína Jantisová

Za kryptonymom K. J. sa skrýva autorský subjekt definovaný celkom bytostne nadšenectvom vo vzťahu k populárnej kultúre, záľubou k žánrovej fikcii všetkého druhu a „knihožrútstvom“.

Ilustrácia Petra Lička z obálky knihy Vlada Štefaniča Pustovník – Slzy matky (Kumran, 2021)