Vyhľadávanie
Hneď ako som si všimla vo výklade kníhkupectva Svitanie nad púšťou (Ikar 2012), neodolala som. Rovnako ako jej autorka Waris Dirieová neodolala vrátiť sa po dvadsiatich rokoch do malej dedinky v púšti Afrického rohu napriek obavám, pretože porušila tabu. V predchádzajúcich knihách Púštny kvet a Deti púšte totiž odhalila rodinnú tradíciu a otvorene sa postavila proti vyriezke. Napriek ťažkému osudu rodiny sa Waris tentoraz podarilo vložiť do rozprávania štipku humoru. Stretne sa s mamou, navštívi v nemocnici otca, chce pomôcť rodine, no jej pomoc odmietajú, veria znameniam osudu. Sú obdarení znalosťou bylín, prirodzenou silou a duchom zžití s nehostinnou bušou, veria v nadprirodzené sily, Boha, v tajomstvá dymu. Takmer všetci sú „ummi“ – negramotní, svoj vek merajú podľa počtu období dažďov. Pocit spolupatričnosti s bratmi, bratrancami a ostatnými príbuznými si uvedomuje, keď si po rokoch ľahne na hlinenú zem v domci. Waris prebúdza v ženách odvahu a nádej, že sa veci zmenia. Zachytila dve tváre púšte – krásu života, ľudí a krajiny, a na druhej strane chudobu, bezmocnosť, hlad a úzkosť.
Chvíľami som mala pocit že som niekde v buši, sprchujem sa pieskom namiesto vody, varím si pečeň s krvou, hostí vítam vodou, riad umývam kozím močom a čistím popolom… Nevravím, že túžim prenocovať v hotelovej izbe s preliačenou posteľou na zatuchnutom matraci v 40-stupňovej horúčave s rojom poletujúcich otravných múch a lezúcim škorpiónom, či obedovať v reštaurácii sediaca na trojnohej rozkývanej lavici v spoločnosti zvedavých švábov, či trmácať sa v starom aute s upoteným nervóznym vodičom prežúvajúcim lístky katu proti únave, po ktorom by mu z úst vytekala zelená šťava…
