Syndróm stavania stien a čo ak-izmus

Prémiu v rámci tretej myšlienky Jána Johanidesa za svoju esej získala Andrea Žlnayová z Gymnázia Pierra de Coubertina v Piešťanoch. Novú esej na našom webe zverejňujeme vždy v utorok a v sobotu. Výsledky a viac informácií o súťaži nájdete TU.

Syndróm stavania stien a čo ak-izmus

Esej bola inšpirovaná myšlienkou: „Strach dáva zlé okuliare.“ (Ján Johanides: Nepriestrelná žena)

Výbuch farieb, nerealistické, bez akejkoľvek štruktúry či perspektívy – naše detské kresby, zhmotnenie nášho vnímania, ktoré mamy s úsmevom pripínali na chladničku. A my sme ich sledovali s takou hrdosťou, ako keby sme dostali najprestížnejšie ocenenie na svete. S plamienkami v očiach a srdci sme nasávali svet okolo seba. Niečo nové, fascinujúce, bol to výbuch farieb a my sme ho chceli zažiť a objaviť vo všetkých jeho podobách. Hádzali sme sa do blata, chytali sme žaby, všetko sme chceli ochutnať, ovoňať. Svoje skúsenosti a objavy sme dokumentovali farebnými pastelkami, čo najlepšie, ako vieme – s láskou. Nebáli sme sa pýtať, naša zvedavosť nemala hraníc, všetko bolo možné, neexistovala prekážka, ktorú by sme nevedeli prekonať. Život bol náš a iba náš, boli sme väčší než samotný vesmír. A vtom nám do cesty spadol kameň a my sme zakopli. Prísne pohľady učiteľov, karhanie rodičov, odsudzujúci prst spolužiaka, tetine komentáre a ponižujúci smiech rovesníkov. Obaril nás strach a náš svet gombička sa začal rozpadať.

Postupom času sme začali stavať steny. Naučili sme sa vyberať slová, nebyť zvedaví, byť ticho, nevychádzať pri maľovaní. Obavy z potenciálnych hrozieb nás poháňali a my sme neprestali stavať. Naše pevnosti nás mali ochrániť pred čímkoľvek, čo by mohlo ohroziť náš vnútorný pokoj a pohodlie. Náš iracionálny strach bol architektom nášho projektu. Ani sme si neuvedomili, ako rýchlo sa pevnosť môže zmeniť na väzenie. Čo ak si budú myslieť, že som hlúpa? Čo ak sa mi budú smiať? Čo ak ma nemiluje? Čo ak neuspejem? Čo ak sa strápnim? No aj napriek všetkému ten oheň v nás stále horí. Chceme niečo dosiahnuť. Postupujeme pomaly a opatrne. Krok za krokom. Aby sme sa vyhli nástrahám, všetko musí byť perfektné a bez chyby. Inak... Nesmieme stratiť kontrolu, berieme do úvahy všetky možné i nemožné faktory. Jedine tak sa vyhneme nástrahám a zlyhaniam, iba tak  získame uznanie, iba tak nám môžu opätovať city, iba tak sa zbavíme toho trýznivého hlasu v úzadí našej mysle. Avšak dokonalosť je nedosiahnuteľná a svet je nepredvídateľný. Naša ilúzia o kontrole sa rozpadne a hrozné hlasy sa prebijú vpred. Čo ak vzlietnem priveľmi vysoko, slnko mi roztopí vosk na mojich krídlach, spadnem do tmavých modrých vôd a utopím sa. Nepotrebujeme slnko. Vosk na našich krídlach si topíme sami. Dobrovoľne, bez protestu. Tak či tak to nebude dobré, nepošlem to. Aj tak ma nemiluje, načo sa trápiť. Je to iba hlúpy nápad. Budem znieť nemožne, radšej zostanem ticho. Ešte si aj pochvaľujeme! Akí sme rozumní, akí máme nadhľad – zachránili sme sa pred katastrofou, ponížením, utopením! Vôbec nevidíme, že sa dusíme.

Naďalej staviame naše steny, náš labyrint. Zamurujeme okná. Prestávame riskovať. Zabarikádujeme dvere. Popísané papiere padajú na dno zásuvky. Tehla po tehle. Všetky plány začínajú a končia medzi našimi stenami. Nie, mám toho teraz veľa, ale ďakujem za pozvanie. V našej pevnosti niet miesta pre nepredvídateľnosť. Niet miesta pre mätúce ilúzie! Hasíme plamienok v našej duši. Čo ak sa oheň rozšíri a ja zhorím spolu so všetkým, čo som doteraz budovala! Hrozba je všade. Naše nápady lepíme na stenu, vkladáme medzi tehly a skrývame ich pod hrubú vrstvu šedej omietky. Všetko navôkol je šedé. Odpadne kus omietky a odhalí trpkú pripomienku toho, ako mohol náš život vyzerať, ak by sme povedali áno. Čo ak nás naozaj milovali... Tá predstava nás desí a zviera nám žalúdok. Naše vlasy sú šedé. Naša pokožka je šedá. Lúpe sa a odpadáva ako omietka. Strach nám omotáva prsty okolo hrdla. Možno zhorieť v ohni nášho srdca by mohol byť lepší koniec. Dochádza nám kyslík a naše oči splašene pobehujú po miestnosti. Spomienky, nezodpovedané otázky, nezažité radosti, detské kresby na chladničke, štyri steny, roztopený vosk... Všetko sa nám zlieva do rovnakého odtieňa šedej. Nepamätáme si, kedy sme sa začali rozhodovať zo strachu, kedy sme oslepli. Chceme zbúrať túto pevnosť a zrovnať ju so zemou. Ujsť z tohto väzenia. Túžba vyslobodiť sa je väčšia než kedykoľvek predtým, ale my sme takí malí! Vtedy to konečne uvidíme v pravom svetle – v našej pevnosti niet miesta na život.

Prezerám si svoje detské kresby s modrou trávou, slnkom vysmiatym od ucha k uchu a postavami väčšími než dom. Nie sú limitované svojimi štyrmi stenami. Prerastiem niekedy svoj palác obáv? Prerazím dvere svojho väzenia a vzlietnem vysoko k nebesám? A keď ma slnko so smiechom zrazí k zemi, dopadnem rovnako vysmiata na mäkkú modrú lúku?

________________________________________________________________________

Esej hodnotí literárna vedkyňa Eva Urbanová:

Syndróm stavania stien a čo ak-izmus, inšpirované myšlienkou: „Strach dáva zlé okuliare.” (Ján Johanides: Nepriestrelná žena)

Esej Andrey Žlnayovej najviac z kategórie spĺňa požiadavku umeleckého podania myšlienky. Autorka veľa riskuje, a to najmä na úrovni jazyka – zapája do umelecké prostriedky, ktoré si vyžadujú zručnosť a originalitu, aby s nimi dokázala nielen navodiť atmosféru (detstva), ale aj formulovať svoje názory na danú tému.

Za najlepšie zvládnuté považujem hlavnú líniu jej rozprávania, ktorú tvorí paralela medzi životom/bytím a maľbou/maľovaním. Voľné asociácie pri pohľade na kresbu z detstva prepája s túžbami, snami, ale i zlyhaniami, nástrahami a najmä obavami, ktoré priniesol život. Oceňujem autorkine umelecké videnie skutočnosti, schopnosť zhmotniť predstavy, ale ponechať im ich imaginatívny status: „Postupom času sme začali stavať steny. Naučili sme sa vyberať slová, nebyť zvedaví, byť ticho, nevychádzať pri maľovaní.“ Vsadila najmä na zmysly, pohráva sa s farebnou symbolikou a vôbec, výraznou vizualizáciou opisovaného. Okrem zraku, sluchu či čuchu sa objavuje i hmat. Neprvoplánovo strieda príjemné a nepríjemné dotyky, také, čo evokujú život, radosť, odhodlanie s tými, čo symbolizujú ubúdanie síl, hrôzu či dokonca strach zo smrti.

V texte sa objavuje aj snaha segmentovať ho – rozdeliť do viacerých úrovní. Niektoré vety sú uvedené v kurzíve a predstavujú buď kedysi zaznené vety alebo tie najtajnejšie a najintímnejšie myšlienky. Žlnayová tatko esej výborne dynamizuje, vnáša do nej napätie a viachlasnosť: „Nie, mám toho teraz veľa, ale ďakujem za pozvanie. V našej pevnosti niet miesta pre nepredvídateľnosť. Niet miesta pre mätúce ilúzie! Hasíme plamienok v našej duši. Čo ak sa oheň rozšíri a ja zhorím spolu so všetkým, čo som doteraz budovala! Hrozba je všade.“

Esej Andrey Žlnayovej je odvážna, nehovorí totiž o strachu vo všeobecnosti, ale autorka v nej odhaľuje svoj strach a navyše cez svoje podvedomie. Samotná esej je krokom v „ústrety“ strachu. Zároveň však takýmto spôsobom prináša autentické a univerzálne poznanie, a to, že so strachom si nikdy nie sme na istom. V tomto duchu je preto aj záver eseje nejednoznačný, možno ho prečítať ako odhodlanie, rozhodnutie, ale bez jasného konca. Jedno východisko je v danej eseji ale predsa len ukryté – myslím si, že nie náhodou sa autorka na vracia znova k detstvu, k obdobiu, keď slobodnej tvorivosti nebránil strach z neúspechu, výsmechu a pod. Žlnayovej esej ma núti interpretovať ju, klásť si otázky a hádať, čo je za tými ktorými obrazmi, skrátka, je pre mňa estetickým zážitkom, čo považujem za jej najväčší úspech.

 

Video z vyhodnotenia súťaže nájdete na našom Youtube:

Autorkou vizuálu súťaže Esej Jána Johanidesa je ilustrátorka Kristína Soboň

  • Syndróm stavania stien a čo ak-izmus - 0
  • Syndróm stavania stien a čo ak-izmus - 1