Vyhľadávanie
Tábor padlých ilúzií
Dovoľte, aby som začal netradične – chválou vydavateľa. Albert Marenčin nám vracia pamäť. Po skvelých knižkách Žo Langerovej Vtedy v Bratislave a Jána Roznera Sedem dní do pohrebu máme v rukách už tretie vydanie úspešného a silného románu Antona Baláža Tábor padlých žien.
Milan Lasica konštatoval veľmi presne: ,,Naša sila je v zabúdaní.“ Už spomínaný vydavateľ nás, chvalabohu, oberá o túto silu. A robí to rafinovaným spôsobom. Vydáva knižky, ktoré sú aj dokumentom, a zároveň aj pútavou a pod kožu sa derúcou literatúrou.
Nevyrozprávam vám, samozrejme, obsah knižky Antona Baláža – je to román o tom, ako naši súdruhovia chceli obrátiť na pravú socialistickú vieru naše prostitútky.
Od knižky teraz radšej odbočím k jednému z protagonistov tohto sociálneho inžinierstva, k Trockému, ktorý s neuveriteľnou naivitou napísal:
,,Nový človek dosiahne úplnú harmóniu... Ovládne najprv podvedomé, a potom aj nevedomé procesy vlastného organizmu: dýchanie, trávenie, reprodukciu a podriadi ich kontrole rozumu a vôle. Nový človek vytvorí vyšší sociobiologický druh. Priemerný človek sa zdvihne do výšin Aristotela, Goetheho, Marxa.“
No povedzte, kto by pre takýto ideál neobetoval milióny zaostalých úbohých tvorov, čo obývali tento skazený svet?
Knižky Žo Langerovej, Jána Roznera a Antona Baláža nám citlivo a nepateticky hovoria, že každý človek je originál, a sociálne inžinierstvo je zo všetkých inžinierstiev najzhubnejším projektom.
A už len jedna veta – živý a veľmi ľudský román Antona Baláža by sa mohol volať aj Tábor padlých ilúzií. Treba si ho prečítať.
Tomáš Janovic (na stretnutí s Antonom Balážom a novým vydaním Tábora padlých žien 11. augusta v galérii Artotéka v Bratislave)
