Tajomný vhľad do vecí okolo nás

 „Ži naveky,“ povedal Rayovi Bradburymu, keď mal dvanásť rokov, kúzelník a dotkol sa ho paličkou. Bradbury premenil magickú formulku na nesmrteľnosť spojenú s umením. „Prišlo mi to  ako najlepší nápad, aký som dovtedy počul. Začal som písať a nikdy som neprestal.“ Čitatelia jeho románov, poviedok, básní, prednášok či literárnej kritiky sú mu za to vďační, pretože napriek storočiu, ktoré uplynulo od jeho narodenia, Bradburyho tvorba nestarne.

Žáner science fiction, ktorý Ray Bradbury spopularizoval, sa spája s objavovaním nových svetov. Krásna literatúra sa však dá chápať aj ako možnosť vytvárania nového priestoru nielen v zmysle tvorby nového sveta v literárnom heterokozme či novej ontológie, ale aj v oveľa jemnejšej, abstraktnej podobe, keď literárny text otvára priestor, kde je možné predstavovať si veci, ktoré sa potom prekvapujúco zjavujú. Inými slovami a vzhľadom na celú Bradburyho tvorbu,  jeho texty sú príkladom výnimočnej imaginácie autora, ktorý sám seba nepokladal za technicky veľmi zdatného, takmer necestoval lietadlom, žil v súkromí vlastne veľmi obyčajný, nevzrušivý život šťastne ženatého človeka, zaujatého svojimi dcérami a rodinou. Vysvetľuje nám tak, že osobný život autora sa nemusí nevyhnutne prelínať s jeho tvorbou, a že možno práve jednoduchosť každodenného života stimuluje umelcovu predstavivosť a schopnosť stvárnenia tých najbizarnejších situácií. „Rozpaľuje Vás čisté pozdvihnutie a sila naozajstnej imaginácie… ide o skutočne veľký a neobyčajný talent,“ hovorí v recenzii zbierky jeho poviedok Zlaté jablká slnka (1953, slovensky 1959, 2005) spisovateľ Christopher Isherwood.

Bradburyho imaginácia je tajomný vhľad do vecí okolo nás, do jazyka, ktorým ich čitateľom popisuje, je to dar vidieť viac ako ostatní. Tak ako Ylla, postava z druhej časti Marťanskej kroniky (1950, česky 1959, 1963, 2010, 2017, v roku 2018 ako audiokniha a v roku 2020 aj ako rozhlasové čítanie na pokračovanie), ktorá precíti príchod pozemšťanov na Mars: „Ani jsem si nemyslela, že mám takovou představivost…“

Ústredný časový bod

Prekladateľ románu Předivo času (1950, česky 2007) Václav Petr v doslove k románu Clifforda D. Simaka poznamenáva: „Vždycky jsem měl pocit, že počátek padesátých let minulého století představuje ústřední časový bod (časový segment), z něhož se odvíjí celá science fiction (tam a zase zpátky).“ Možno s ním súhlasiť– aj Bradburyho zásadné diela, už spomínaná Marťanská kronika a 451 stupňov Rahrenheita (1953), vychádzajú v tomto čase.

Päťdesiate roky sa v americkej kultúre stávajú neuralgickým bodom, keď sa vrství pnutie medzi konformistickou vládnou politikou McCarthyho a umeleckými prúdmi, ktoré fungujú naprieč strednoprúdovou Amerikou. V prípade žánrovej literatúry science fiction sa tento druh dostáva aj mimo okruh čitateľov tzv. brakovej literatúry – vychádza v literárnych časopisoch pre širšiu čitateľskú verejnosť a väčšiu kritickú pozornosť si získava aj vďaka dielam Raya Bradburyho.

Vo svojom diele Zen in the Art of Writing (1996, Zen a umění psát - česky r. 1998) Bradbury opisuje sériu situácií „čo keby“ (inak jednu z naratívnych štruktúr sci-fi), ktoré ovplyvnili vydanie, ale aj recepciu knihy Marťanská kronika. V jednej z nich píše, ako v kníhkupectve v Santa Monica pohotovo podpísal a podal svoju knihu už spomínanému kritikovi Christopherovi Isherwoodovi. Ten práve začal pracovať pre časopis Tomorrow, kde knihu hneď recenzoval. Neskôr sprostredkoval stretnutie autora s britským filozofom Geraldom Heardom, a keď sa napokon títo dvaja stretli na čaji aj so spisovateľom Aldousom Huxleym, Heard a Huxley sa k Bradburymu naklonili:

„Viete, čo ste?“

Spisovateľ sa s otázkou v hlase opýtal: „Prosím?“

„Básnik.“

Svet až zlovestne známy

Označenie básnik azda najlepšie charakterizuje Bradburyho tvorbu. V žánrových rámcoch je známy ako autor, ktorý spopularizoval sci-fi, či ako autor fantazijnej literatúry, ale čo ho spája s veľkou literatúrou bez žánrových obmedzení, podobne ako iných amerických spisovateľov – Melvilla, Poea, Hawthornea či Whitmana, je cit pre jazyk, ktorým čitateľovi sprostredkúva nielen komplikované otázky ľudskej ontológie o túžbe kolonizovať vesmír (Marťanská kronika), umelej inteligencii (I Sing the Body Electric, 1969) a strete kultúrnej hierarchie a moci (451 stupňov     Fahrenheita), ale aj banálne situácie na hranici medzi reálnym a surreálnym, ako napríklad v poviedke The Day it Rained Forever (Deň, keď nikdy neprestalo pršať, 1959).       

Či sa jeho poviedky odohrávajú na Zemi, alebo vo vesmíre, hýria farbami, zmyslovými pocitmi, atmosférickými pohybmi, pocitmi chladu, tepla, ktoré popri situáciách vytvárajú pre Bradburyho charakteristickú ambientnú náladu, kde sa v predstave sveta na Marse mieša nostalgická spomienka na idylické a pastorálne s postavami, ktoré nie sú veľmi nepodobné tomu, čo poznáme na Zemi. 

Dej či anticipácia udalostí korešponduje so základnými elementmi sveta: vzduchom, zemou, ohňom, vodou, čím sa Bradburymu darí vybudovať komplexný zmyslový zážitok s takmer archetypálnou konotáciou. Jeho jazyk je výsostne poetický, avšak so zmyslom pre groteskné, ironické, ale aj desivé a dusivé. Nie bezdôvodne Isherwood jeho štýl prirovnal k Poeovým poviedkam „groteskným a arabeskným“; tak ako sa Poe vo svojom diele sústredil na vytvorenie atmosféry, ktorá vplýva na emócie a dojmy čitateľa, tak aj Bradbury svojich čitateľov neodolateľne vťahuje do sveta, ktorý prekvapuje a desí, alebo naopak, je nezvyčajne, možno až zlovestne známy.

Túžba po úplnosti

Pomôžem si teraz portugalským slovom saudade, do iných jazykov takmer nepreložiteľného, ktoré sa používa v spojení s poéziou a často označuje znovu sa objavujúcu tému v portugalskej a brazílskej literatúre. Vyjadruje pocit neúplnosti, túžby po niečom, čo nemôže byť inak, ale predsa sa ako túžba po takejto kompletnosti materializuje. Ako napríklad pri stretnutí protagonistu románu 451 stupňov Fahrenheita  Guya Montaga a Clarissy McClellanovej hneď v úvode románu (citované z českého prekladu   451 stupňů Fahrenheita, Praha: Plus, 2018):

„Mysl předběhla jeho kroky a chystala se obejít kolem rohu za něho, když tu vnitřním sluchem zachytil jemný šepot. Dýchá tam někdo? Nebo snad někdo, kdo tam tiše stojí a čeká, jenom objemem svého těla stlačuje vzduch? Po chodníku zalitém měsíčním světlem letělo podzimní listí, takže se zdálo, jako by dívka, která se pohybovala v jeho proudu, ujížděla vpřed a nechávala se pohybem větru a listů unášet. … Měla drobnou, mléčně bílou tvář a v ní výraz duchovního hladu, jenž vše s neúnavnou dychtivostí ohmatával. Měla bílé šaty a ty šeptaly. Téměř se mu zdálo, že slyší pohyb jejích rukou – a teď mizivě nepatrný zvuk, bělostné zachvění její tváře, kterou k němu obrátila…“

V juxtapozícii tu stoja dva svety: Montagov, cez ktorého perspektívu sme len chvíľu predtým sledovali, ako horia knihy – centrálny motív tohto dystopického románu, a Clarissin svet „duchovného hladu“ – detskej zvedavosti objavovať svet. Stretnutie postavy, ktorú charakterizuje hrubá sila a drsnosť, akou vykonáva premyslene symbolický akt vykynoženia imaginatívneho priestoru otváraného knihami, s postavou takou krehkou, akou Clarissa v tomto opise je, poukazuje na Montagovu neúplnosť. Jeho zmysly zachytávajú fragmenty reality, ktorú Clarissa reprezentuje, hoci on o tom ešte nevie. Túžba po úplnosti je sprítomnená v jeho prerode. Postupne sa stáva tým, kto chápe význam kníh a v jednej z posledných scén si spomenie. Na vedomosť, ktorá ho presahuje a ktorá záver knihy napĺňa nádejou.

Svedectvá rôznych podôb ľudskosti

Motív spoločného uvedomenia si skutočnosti sa v Bradburyho textoch vyskytuje opakovane. Azda v najkondenzovanejšej podobe sa premieta do poviedky Posledná noc na zemi (Last Night of the World, publikovaná v časopise Esquire, 1951). V jednoduchom príbehu si manželský pár pred spaním navodzuje spoločný sen, keď vtom manželia zistia, že terajší ich sen je podobný snu, ktorý sa v posledných dňoch zjavuje viacerým: je o tom, že v tento deň je posledná noc na zemi. Večerný rituál pokračuje ako inokedy, ženu vyruší kvapkajúci vodovod v kuchyni, vstane, zavrie vodu, dvere na izbe detí zostanú pootvorené, chytia sa za ruky, zaželajú si dobrú noc a poviedka sa končí.

Mnohé interpretácie vyzdvihujú Bradburyho posolstvo akcentujúce humanitu, dôraz na kultúrne hodnoty, gramotnosť a vyššiu kultúru. Napriek presahu do oblasti fantastiky či predikcie vedeckej technológie (Bradbury tvrdí, že už žijeme vo svete poznačenom rôznymi formami technologických výdobytkov — platí to dnes ešte naliehavejšie ako kedysi) sú jeho texty svedectvom rôznych podôb ľudskosti – medzi najzákladnejšie, tak ako v spomínanej poviedke, patrí intimita, empatia, alebo ako v prípade Montaga, schopnosť vrátiť sa v oblúku k zručnostiam a prežívaniu, ktoré nás urobili človekom – sem čítanie kníh a porozumenie textu nevyhnutne patrí. A toto je možné kultivovať len v imaginácii, z ktorej a cez ktorú knihy žijú. Aj tie Bradburyho.

Alena Smiešková (1966)

Vyštudovala anglický jazyk a literatúru na FiF UK v Bratislave, kde v súčasnosti vyučuje na katedre anglistiky a amerikanistiky. Zaoberá sa otázkami etnicity a diverzity americkej kultúry. Je autorkou monografie Mýtus. Realita. Rozprávanie. Prípad Philip Roth (2011).

Foto: www.raybradbury.com