Čokoľvek napíšeš, vyhni sa, prosím, prílišnej sentimentálnosti a neproduktívnemu pátosu.
Tak som si práve vymyslel motto môjho posledného editoriálu – úplne na rovinu, z redakcie odchádzam preto, lebo moja dizertačná práca sa sama nenapíše (možno keby som bol jedným z troch najvyšších ústavných činiteľov v tejto krajine, ale to len na okraj jednej „kauzičky“). Lenže ako teda poňať text, ktorý by nemal byť patetický, ale azda aspoň trocha slávnostný, keďže to vyzerá tak, že predsa len signalizuje ak nie „koniec jednej éry“ (dajú sa takéto ustálené slovné spojenia vôbec vytesniť?), ak nie ruptúru, tak aspoň zmenu?
Stalo sa akousi zvláštnou tradíciou to, že „úvodník“ píšem v utorok, v deň uzávierky (zvláštnou, pretože neodporúčanou: pri tom predposlednom – o poznávaní poéziou – som si povedal, hľa, aký to mohol byť dobrý text, keby som si na to nechal viac času). Evidentné je, že keď neviem, čo napísať, prichádzajú na rad rečnícke otázky (a zátvorky – ó, áno, zátvorky a v nich parentézy). Mimochodom, prvý editoriál, ktorý som napísal v máji roku 2016, v prvom „ešte-nie-celkom-mojom-ale-už-ani-nie-cudzom“ čísle, sa volal takto: Quo vadis?
Toľko k pokusu nebyť patetický.
Inak, mal som potom – dá sa povedať, že hneď vzápätí – taký úvodník o Ivanovi Laučíkovi, ten mal zasa podnadpis „skôr vyznanie ako editoriál“. Ďakujem pekne. Asi ten pátos mám v sebe – lenže potom prečo necítim, že sa niečo deje, keď píšem text, ktorý je v istom zmysle posledný (niežeby ma nečakalo vyše 80 strán písania o spomínanom Ivanovi či Iwanovi Laučíkovi)?
Iste, o niekoľko hodín príde to pouzávierkové prázdno a možno bude tentoraz o milimeter väčšie, ale to bude asi celé, skrátka nič extrémne, bude treba ísť ďalej, nevracať sa, nie, ani k tomuto textu nie, hlavne k tomuto textu nie. Ostatne, kým sa našlo pre editoriál stabilné miesto na zadnej strane obálky (to je inak dlhý príbeh – pravda je, že by mohlo byť obsažnejšie, keby som rozprával ten), stávalo sa, že letel von ako prvý pri náznaku toho, že ho vieme nahradiť čímkoľvek iným. Skrátka som na tom nelipol, ani som vlastne nevedel, či to robím dobre, tie úvodníky. Viacero ľudí – srdečná vďaka – navyše našej redakcii odkazovalo, že tie KR robíme dobre, tak možno narážali práve na to, že sme sa zaobišli bez môjho zbytočného mudrovania (alebo som mudroval niekde vovnútri, v reportáži či v recenzii, to sa tam tak ľahšie schová). Nakoniec sa editoriál vrátil na koniec – lebo veď: nechceš, nečítaš, nie?
Každopádne, teraz sme už definitívne na konci, teda ja – tešte sa na Vianoce a potom na Rada Passiu v novom ročníku KR.
Matúš Mikšík
