Vyhľadávanie
Taliani v Bratislave
Prišli a boli trochu rozpačití. Podchviľou nakúkali do programu, ktorý sme im poslali, ale hoci tam mali čierne na bielom, čo od nich očakávame, naše slová k nim nedoliehali. Dožívali predchádzajúce momenty svojich životov, boli unavení a nesústredení pri myšlienke, čo všetko nestihli, nedokončili, čo všetko musia. Vítali sa s nami, no nevideli nás. Niccolo Ammaniti pred odchodom nemal čas autorizovať interview, v ktorom komentoval použitie názvu svojho najznámejšieho románu Ja sa nebojím na plagátoch študentských protestov proti pripravovanej školskej reforme, Francesca Duranti nedopísala tlačové komuniké pre svojho agenta, ktorý pripravuje jej americké turné a básnik Roberto Mussapi neskrýval obavy, či nezmešká svoju pravidelnú rozhlasovú reláciu o poézii.
Nemali sme veľa času, aby sme upútali ich pozornosť. Chceli sme im povedať, čo sa práve na Slovensku píše, poukázať na niektoré špecifiká literárneho vývoja u nás, chceli sme im predstaviť niektoré mená. A najmä sme chceli byť presní. Slovensko-taliansky seminár však neposkytuje veľa priestoru. A tak sme sa prerušovali navzájom, dopĺňali, protirečili si, trvali na odpovediach. Zažiť zrod dialógu je vždy mimoriadny zážitok. Patrí to k zriedkavým momentom naplnenia, ku krátkym, no intenzívnym zábleskom uspokojenia. „Nečakali sme,“ tvrdili zhodne talianski hostia na záver, „že u vás nájdeme také vrenie, taký spoločný záujem“.
Odchádzali neuspokojení. Opäť nestíhali. Nestihli dohovoriť, nestihli dopočúvať. Ďakujem Vám, napísal už zo svojej feltrineliovskej kancelárie s výhľadom na slávnu milánsku Galériu Alberto Rollo. Počas svojho krátkeho bratislavského pobytu som veľa pochopil, ale hlavne som získal chuť pochopiť ešte viac.
Miroslava Vallová
