Vyhľadávanie
Aurel Hrabušický, Filip Vančo: Anton Šmotlák
Bratislava: Slovart, Photoport, SNG, 2020
Anton Šmotlák (1920 – 1979)
Po druhej svetovej vojne absolvoval kurz fotografovania, od polovice 50. rokov sa fotografovaniu venoval profesionálne. Hoci mal široký tematický záber, najviac sa venoval divadelnej fotografii. Publikoval vo viacerých novinách a časopisoch (Kultúrny život, Film a divadlo, Večerník, Nové slovo). Patril medzi najproduktívnejších fotografov svojej éry. Jeho divadelné fotografie boli často vystavované na kolektívnych výstavách v zahraničí. Počas svojho života mal len dve samostatné výstavy (1970 a 1973).
Zabudnutému fotografovi Antonovi Šmotlákovi konečne vyšla monografia. Keby sa jej dožil, možno by v nej prekvapene listoval a čudoval sa, aké fotografie sa v nej ocitli.
V edícii Osobnosti slovenskej fotografie, ktorá vychádza vďaka spolupráci vydavateľstva Slovart a občianskeho združenia Photoport, vyšli doteraz monografie Viliama Malíka, Antona Podstraského, Jána Galandu a Ivana Matejku. Viac-menej ide o fotografov, ktorých tvorba bola za ich života nedocenená, prípadne sa na nich takmer zabudlo. Anton Šmotlák (1920 – 1979) patrí do tejto kategórie tiež. Počas svojho života mal len dve výstavy, poskytol jeden rozhovor a po smrti v roku 1979, keď sa jeho značka FOTO Šmotlák prestala objavovať v novinách a časopisoch, doslova zmizol v hlbinách zabudnutia.
Zabudnuté dielo
Zostalo však po ňom to najdôležitejšie: jeho dielo. Hoci Anton Šmotlák viedol čulý spoločenský život, čo by mohlo zvádzať k predstave, že mal vo svojich fotografiách bohémsky neporiadok, zostal po ňom obrovský archív negatívov. Všetky starostlivo usporiadané, s dátumom a s menami ľudí, ktorých fotil. Tento archív vyše tridsať rokov zapĺňal rôzne skrine, až kým si spisovateľ Juraj Šebo na Antona Šmotláka nespomenul a nezačal zháňať jeho fotografie, aby ich mohol použiť vo svojich knihách.
Svojím záujmom podnietil fotografovho syna Antona Šmotláka mladšieho (1957), aby začal otcov archív postupne skenovať a sprístupňovať. Naskenoval okolo 3500 negatívov (asi desatinu celého archívu) a tak sa FOTO Šmotlák opäť vynoril zo zabudnutia. Ľudia, ktorým sa naskenovaný archív dostal do rúk, žasli nad množstvom tém, ktoré fotograf zachytával: bola to predovšetkým Bratislava a rôzne udalosti s ňou spojené a potom ľudia z oblasti kultúry a umenia. Od polovice 50. rokov Šmotlák odfotil azda všetko a každého, kto sa v tejto oblasti pohyboval a vďaka tomu sa jeho archív premenil na čosi ako kultúrne dedičstvo schované v skriniach u Šmotlákovcov.
Znovunájdenie
Bolo len otázkou času, kedy sa naskenovaný archív dostane do rúk zasvätených záujemcov. Niektoré fotografie použil kurátor Aurel Hrabušický pri výstave Zaujatí krásou (Päťdesiate roky v dokumentárnej fotografii, 2013, SNG), iné vyšli v knihách – Ivan Szabó: Bratislavská lýra (2010) a Smiech a slzy Tatra revue (2009) či Juraj Šebo: Také bolo PKO (2010, všetky Marenčin PT).
Najdôslednejšie postupovalo Literárne informačné centrum, ktoré časť archívu, venovaného slovenským literárnym osobnostiam, odkúpilo, na základe čoho vznikla mimoriadna publikácia Vladimíra Barboríka a Vladimíra Petríka Pohyb k nehybnosti s podtitulom Literárny život od začiatku 60. do konca 70. rokov objektívom Antona Šmotláka (2018, LIC).
Samostatná monografia však vyšla až teraz a medzi fanúšikmi tvorby Antona Šmotláka určite zavládla radosť. Mnohí z nich sa nedočkavo rozbehli do kníhkupectiev, aby sa stali majiteľmi tejto veľkej knihy, no keď si ju doma poriadne prelistovali a prečítali, zažili možno rovnako ako autor tohto článku aj mierny šok.
Socialistické klišé
Priznám sa, že poznám Šmotlákov archív a očakával som, že jeho monografia bude kvalitným výberom najlepších fotografií, ktoré robil pre rôzne inštitúcie či periodiká, čiže bude prehliadkou toho, čo fotografoval najradšej a v čom bol možno aj jedinečný. Namiesto toho sa v knihe ocitli fotografie družstevníkov na traktoroch, budovateľov socializmu na motorkách, rómskych detí, modeliek pred zrkadlom, kúpajúcich sa dievčat, ľudí obdivujúcich výstavu nábytku a dokonca aj súdruha Jozefa Lenárta na prvomájovej manifestácii v roku 1965. V skratke povedané, socialistické fotografické klišé, ktoré v časoch komunistickej totality povinne fotili asi všetci fotografi. Mal som pocit, že listujem v monografii zaslúžilého umelca, ktorý celý život zachytával premeny našej skvelej socialistickej spoločnosti. Kam sa podel ten „dobrotivý paparazzo“, ktorý tak rád a vášnivo fotografoval umelcov, divadlo či kultúrne dianie? Prečo v monografii takmer nič z tohto nie je?
Koncepcia
Oslovil som teda oboch zostavovateľov monografie s otázkou, s akou koncepciou vyberali fotografie. Kurátor Aurel Hrabušický: „Pôvodne sme uvažovali o dvoch publikáciách, prvá Šmotlák ako fotograf, ktorému fandím ja, ktorý fotil mimo svojho reálneho zamestnania a druhá mala byť výberom najzaujímavejších prác z jeho profesionálnej či zákazkovej fotografie. Výber z prvého som robil ja, to druhé vyberal Filip Vančo. Keď sa ukázalo, že bude len jedna kniha, Filip obe tieto vrstvy spojil, povedal by som sendvičovou metódou, raz jedno, raz druhé.“
Fotoeditor a kurátor Filip Vančo: „Robili sme kunsthistorický výber, zaujímalo nás fotografické hľadisko, nie spoločenské. Preto sme úplne vypustili Šmotlákove divadelné fotografie, rôzne osobnosti či popkultúru. Chceli sme sa vyhnúť dobovým sentimentom, bratislavským náladovkám či fotkám typu – toto je Milan Lasica, keď mal 25 rokov. Všetky tieto veci už boli publikované inde, nepotrebovali sme ich dávať do monografie.“
Nebolo to jednoduché
Zdá sa, že obaja autori sa rozhodli pozerať na Šmotláka ako na umelca a vedome vypustili 95 percent jeho tvorby, to, čo nazvali „zákazkovou“ fotografiou: čiže fotky, ktoré každý deň robil pre noviny a časopisy.
Aurel Hrabušický: „Ja som historik umenia a vybral som len to, čo som dokázal identifikovať ako umenie. Jeho objednávkovú tvorbu som v podstate vybavil jedným odstavcom, myslím si, že najzaujímavejšie na nej je čaro nechceného.“
Filip Vančo: „Chceli sme ukázať aj inú povahu jeho tvorby, aj z tých zákazkových vyberať fotografie, ktoré by obstáli v rámci voľnej dokumentaristickej tvorby, pretože takéto fotografie vypovedajú veľmi veľa o tej dobe tiež.“
Napokon to vyzerá tak, že obaja autori sa poriadne nezhodli na tom, čo je na Šmotlákovi umelecké a čo nie. Prejsť archív, obsahujúci takmer 30 tisíc záberov, bolo určite vyčerpávajúce a nájsť zhodu v tom, čo vybrať, takisto. Aurel Hrabušický: „Mali sme, nechcem povedať že spory, ale dlho sme si to vyjasňovali, čo tam má miesto a čo nie.“ Lakonicky to zhrnul Filip Vančo: „Nebolo to jednoduché.“
Čaro nechceného
Monografia Antona Šmotláka je profesionálne pripravená a výborne dopĺňa predchádzajúce publikácie z edície Osobnosti slovenskej fotografie. Je pochopiteľné, že obaja renomovaní kurátori, ktorí už dlhé roky pracujú so slovenskou fotografiou, neklesnú pod svoju úroveň a nepripravia monografiu, ktorá by bola síce lákavým sústom pre vydavateľa aj čitateľov, ale jej kunsthistorický prínos by bol nulový. Vybrali fotografie, ktoré podľa nich majú istú umeleckú hodnotu, ale čo s tým zvyškom?
Anton Šmotlák, ako fotograf spoločenských akcií, divadelných predstavení, literárnych konferencií, redakčných besied, dobrotivý paparazzo, ktorému s radosťou natŕčali svoje tváre významní, ale aj bezvýznamní umelci, zachytávač premien Bratislavy, a pod., možno nebol žiadnym umelcom, ale bol tam, kde sa niečo dialo a fotil to, čo ho zaujalo. Ak tieto jeho fotografie nemajú umeleckú hodnotu, ale len akési „čaro nechceného“, určite stoja za samostatnú publikáciu.
Dušan Taragel (1961)
Spisovateľ, publicista, scenárista a editor. Debutoval knihou 14 rozprávok s čiernym humorom zo súčasného mestského života Rozprávky pre neposlušné deti a ich starostlivých rodičov (1997). Spolu s Petrom Pišťankom vydal knihu poviedok Sekerou & nožom (1999), je editorom a spoluautorom detektívneho komiksu Roger Krowiak (2002), zostavovateľom poviedkových antológií Sex po slovensky 1 – 2 (2004 – 2005), autorom textovej časti komiksu Jánošík (2006) a knihy Vražda ako spoločenská udalosť (2006).
Fotky Antona Šmotláka uverejnené v publikácii Anton Šmotlák (Slovart, Photoport, SNG, 2020)
