Tentoraz bez titulu...

Mgr. Karol Csiba, PhD. (1975) sa narodil a žije v Bratislave. V súčasnosti je pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry SAV. Venuje sa predovšetkým slovenskej autobiografickej próze 20. storočia. Okrem toho pravidelne reflektuje aktuálnu slovenskú prozaickú tvorbu. V súčasnosti je hlavným redaktorom časopisu Slovenská literatúrarevue pre literárnu vedu. Zároveň je zodpovedným redaktorom časopisu Jazyk a literatúra. Napísal literárnohistorickú monografiu Privátne – verejné – autobiografické (SAV, 2014), je tiež spoluautorom publikácií Hľadanie súčasnosti : Slovenská literatúra začiatku 21. storočia (Literárne informačné centrum, 2014), Autor a subjekt (Literárne informačné centrum, 2016) a Spisovateľ ako sociálna rola (Veda, 2018).

 

Literárny kritik sa musí spoliehať na svoju intuíciou podkutú schopnosť orientovať sa v neprehľadnom priestore literárnych textov. Berie na seba úlohu prejsť sa týmto „neprebádaným“ priestorom a v tom najlepšom prípade si vyberá stratégiu dôveryhodného a zároveň čitateľsky príťažlivého partnera na dialóg o umení. Aby som bol úprimný, nekladie si otázky, čo je ešte literatúra a čo už nepatrí do priestoru jej výskumu. Dôvodom je nechuť konštruovať dajaký umelý príbeh, v ktorom sa zdôrazňuje rozdiel medzi literárnou a neliterárnou rovinou. Oveľa inšpiratívnejšie je hľadanie prvkov, ktoré skúmajú, modifikujú a menia podobu dovtedajšej podoby rozprávania. Domnievam sa, že žiadny literárny text nie je izolovaný od iných textov. Každý z nich je však nezameniteľným spôsobom zapletený do aktuálnej siete znakov. Pred literárnym kritikom sa tak otvára celé pole možností, vychádzajúcich z nachádzania rôznych stratégií a väzieb, z ktorých sa dajú odvodzovať aj širšie súvislosti a kontexty jedného vydavateľského roka. Pri jeho spracovávaní si uvedomuje skutočnosť, ako narastá kvantum literárnej produkcie. Hoci už dopredu rezignoval na úplnosť jeho hodnotenia, považuje za nevyhnutné pozrieť sa pri príprave textu na celú ročnú produkciu (veď ako inak). Jej výsledkom by mohol byť výber, ktorý by obsahoval niekoľkých podskupín:

 

Prvých desať...

Román Juraja Bindzára Zvon. Vidiecky román so zlým koncom (ORMAN) ma zaujal už svojím názvom, najmä jeho druhá časť. Ide o moderne napísaný text bez viditeľného príklonu k akejkoľvek spoločenskej a literárnej tradícii. Autor si síce vyberá vidiecku tematiku, využíva ju však na to, aby začal uvažovať o pôvode a podobách zla a najmä o tom, ako mu vôbec čeliť. Uznajte, táto perspektíva ani náhodou neobchádza idylické obrazárne morálne zdatnej slovenskej dediny. Dokazuje to obsadenie príbehu. Konfrontujú sa tam rozličné skupiny postáv, ktorých rozdeľuje sociálny status, náboženstvo, politické presvedčenie a pod. Román nešetrí ani asociálmi, hoci toto označenie je v tomto prípade trocha nepresné, keďže úplne „normálneho“ hrdinu v nej asi nenájdete. Takmer každý z nich si prináša dajaké skryté a nie práve publikovateľné dedičstvo z minulosti. Všetko podstatné sa ale odohráva v tesnej blízkosti kostolného zvona, ktorý je priesečníkom drvivej väčšiny interesantných epizód a udalostí. Na začiatku druhej kapitoly sa o ňom píše: „Srdce zvona vie, ako to všetko bolo, lebo má lepšiu pamäť ako srdce ľudí. Stane sa strašné nešťastie“ (s. 33). Najdôležitejšou príbehovou líniou v románe je teda príbeh zvona, spájajúceho všetko podstatné, predovšetkým postavy z rôznou minulosťou a nejasnou budúcnosťou. Najmä prítomnosť je v texte sprevádzaná masívnym zabíjaním. Autor neznižuje jeho tragiku, no v jeho geste vidíme aj trochu irónie. Tvorca nám jednoducho nepodáva správu o sebe, namiesto toho sa remeselne zmocňuje témy a podáva nám bez aviváže. Oceňujem, že jeho spôsob rozprávania nevyžaduje dodatočné historické verifikácie, hoci faktov tu nájdeme hromadu. Namiesto toho zdôrazňuje fiktívnosť toho celého, čoho výsledkom môže byť práve exponovanosť krvavých scén, sarkazmus, irónia a v neposlednom rade dojem, že si svoje morbídne scény literárne celkom užíva. Je dokonca možné, že čitateľov aj zámerne provokuje. Pohybuje sa naprieč históriou, no téma je aj tak súčasná a zo súčasnosti. Vyberá si dedinský kolektív na slovensko-moravských hraniciach, ktorý dopĺňa o rovnako bizarné postavy z cudziny, no toto uzavretejšie zoskupenie treba vnímať ako istú synekdochu. Správa, ktorú o ľuďoch podáva, nie je ani v najmenšom pozitívna. Autor tento morálny rozmer svojho románu zvláda. Ani v najmenšom netlačí na pílu, hoci posolstiev by sme si tu našli hneď niekoľko. Oveľa silnejšie sa však tlačí do pozornosti jeho kompozičná zručnosť. Aj preto je jeho dielo napriek prítomnej fascinácii zlom čitateľné.

 

Útla kniha Jany Bodnárovej NOCturná (TRIO Publishing) je zmierlivým spojením klasických pravidiel prozaického žánru s lyrickosťou, ktoré funkčne spochybňuje literárno-druhové bariéry. Rovnováha a zároveň pnutie medzi naoko rozdielnymi rozprávačskými silami sú viditeľné najmä v prvej časti Performancie noci. Odkrývajú sa v nej minuciózne zachytené drobné životné okamihy, ktoré autorka vypĺňa postavami pohybujúcimi sa na okraji spoločnosti (bezdomovci, alkoholici, prostitútky). Spôsob ich zobrazenia však nie je depresívny, nočná atmosféra im naopak dodáva zvláštne čaro, ktoré je založené na subjektívnom pohľade prekračujúcom dennú realitu. Tento fakt zvýrazňuje v textoch hudobný rytmus, prítomný aj v úplne banálnych, no esteticky nasýtených situáciách, akým je napríklad sneženie či padanie listov. Inokedy sa v tichu rozliehajú zvuky z bytov, ich sociálnych zariadení. Tieto okamihy prispievajú k celkovej harmónii, prítomnej v rozprávaní a postavenej na spojení smútku s pozitívnejšími emóciami, ktoré deklarujú silu noci a jej efektívnosť: „Je nízka a podobá sa skôr na chlapca ako na ženu neurčitého veku. Oblečená chodí v jednom a tom istom, odkedy sa zjavila v meste: modré rifle, kockovaná pánska košeľa, prešívaná vetrovka a tenisky. Spieva vždy iba v noci. Pretože jej stanovište je na rohu banky a oproti je ďalšia banka a zboku už iba cesta, nikto ju neokrikuje, aby stíchla. Vlastne skoro ani nemá poslucháčov okrem niekoľkých opilcov, nejakých ľudí rozchádzajúcich sa z nočných barov a herní, dvoch-troch taxikárov, ustaté prostitútky, pár bezdomovcov...“ (s. 32). Upokojujúca je tiež autorkina schopnosť pozorovať všetko naokolo, ktorá sa neuspokojuje s pohľadom zvonku, ale postupuje smerom dovnútra, do privátnych priestorov sledovaných cez okno. Najmä prvá časť knihy je konštruovaná ako súbor do seba zapadajúcich fragmentárnych výjavov. Ich spojenie vytvára obraz noci, odhaľujúcej svoj potenciál. Do jej mozaikovitej a skôr komornej ucelenosti vstupuje rad postáv narúšajúcich svojou činnosťou jej pokoj. Iba málokto tu odpočíva. Spoločným motívom drobných príbehov je samota, realizovaná na rôznych miestach, no s identickým zafarbením. Autorka aj v tomto prípade rešpektuje intímny charakter samoty a nepúšťa sa do jej analýzy. Jednotlivé existencie pozoruje z dostatočnej vzdialenosti, čitateľom ich predstavuje diskrétne. Intenzitu osamotenia nezvyšuje psychologizovaním, vo všetkých jej realizáciách ju načrtáva tak, aby sa mohla následne presunúť k ďalšiemu príkladu. Nie je to znak povrchnosti, odkrýva skôr zvláštnu spolupatričnosť medzi rôznymi osudmi. Na svoje osamotenie je každý jednotlivec sám, no zároveň ho spája s ostatnými isté puto.

Samota je kľúčovým motívom aj v druhej časti nazvanej Tí, ktorí odišli, ktorá je kompozične ucelenejšia. Odhaľuje jemne zachytený vzťah medzi starnúcou osamelou ženou s malým dievčaťom. Autorka v nej ponúka citlivo zaznamenanú reflexiu starnutia na jednej strane, paralelne s tým odhaľuje rozvíjajúci sa vzťah medzi vekovo výrazne rozdielnymi postavami. Literárne presvedčivým spôsobom sa v nej pohybuje medzi nostalgickejšími spomienkami a naopak pozitívnejšou súčasnosťou, vracajúcou starnúcej protagonistke chuť do života: „Odkedy k nej chodila Eli, začala lepšie spávať. Neskoro večer alebo dokonca v noci už nepotrebovala ísť von. Aj keď sa občas prebudila na búšenie srdca. Alebo naopak, ako keby stisnuté prestalo biť“ (s. 103). Aj preto stojí Bodnárovej kniha za čitateľskú pozornosť.

Musím sa priznať, že v prípade zbierky próz Ivany Dobrakovovej Matky a kamionisti (Marenčin PT) som dlhšie ako zvyčajne uvažoval nad samotným titulom. Na postavy matiek sú čitatelia pri tejto autorke už tradične zvyknutí, no v spojení s kamionistami mi na tom celom niečo nesedelo, resp. zlyhávala mi hypotetická predstava o budúcom čítaní. Viem, znie to viac ako laicky, no občas uvažujem aj nad takýmto niečím a navyše sa k tomu hneď úvode aj priznávam. Menším sklamaním je v tomto prípade banálna odpoveď, ktorú som našiel až v záverečnej poviedke (Veronika). Autorka v nej rozohráva viacnásobné, sexualitou naplnené internetové flirtovanie mladej Veroniky, v ktorom sa stráca hranica medzi fikciou a vonkajším svetom. Zapadá sem aj intenzívna komunikácia s vodičom červeného kamióna, evokujúceho v mojom prípade umasteného vodiča nákladiaku v tielku. V tomto prípade je jeho obraz skôr romantický: „Kamionista Rico má dlhý červený kamión, Véronique to imponuje, červené kamióny sa jej zdajú hrozne sexi, viac než zelené či modré či sivé, Véronique si predstavuje, že ten kamión je čistý, žiadny prach z diaľnice ciest benzínových púmp, skrátka, čistý červený kamión a určite aj bez nejakého hnusného nápisu, obrázka, žiadna krava na ňom neolizuje šťastného roľníka, žiadna prsnatá blondína neponúka keksíky, proste žiadna reklama, nič, len napnutá krvavočervená plachta, tridsaťtonový náklad a za volantom Rico romantik“ (s. 137 – 138). K tejto skôr virtuálnej komunikácii kladie ako istú opozíciu vzťah mladej protagonistky s jej kultivovanou a málo ráznou matkou. Napriek využitiu kontrastu je poviedka menej rozpracovaným textom a zaostáva za zvyšnými štyrmi.

Aj v nich sa rozličným spôsobom realizuje téma ženy, presnejšie matky a s tým súvisiaca analýza vzťahov v nefungujúcich rodinách, v ktorých dominuje viac ako komplikovaný vzťah ženských hrdiniek s matkami. Do príbehov sa tak organicky posúvajú rôzne formy sociálnych či psychických disfunkcií protagonistiek, mimo nestoja ani mužskí hrdinovia (poviedka Otec). Svoju funkciu tiež plnia motívy osamotenia, životného zlyhania či odcudzenie, ktoré dodávajú súboru poviedok tematickú homogénnosť. Tú autorka variuje prostredníctvom jemných modifikácií spôsobu rozprávania, hoci jeho základné východiská, expresívnosť a intenzita zostávajú podobné, miestami rovnaké, čo zbierke trochu škodí. Neprekračuje rámec každodennosti, no v tých literárne najvydarenejších poviedkach (Ivana) pracuje s perspektívou prekračujúcou bazálny životný horizont čitateľov. Napriek opakovaniam ponúka prozaička ucelený súbor poviedok, potvrdzujúci jej schopnosť ponúknuť autentický príbeh, rezonujúci aj po jeho prečítaní.

Tematickú kostru prózy Denisy Fulmekovej Doktor Mráz (Vydavateľstvo Slovart) tvorí príbeh právnika Alberta Mráza – protestanta so židovským pôvodom a jeho katolíckej manželky a dcéry z fiktívneho malého slovenského mesta Himberany. Autorka v ňom kombinuje niečo vymyslené s presnejšie zachovanými historickými faktmi. Pre začiatok príbehu je dôležitý dátum apríl 1939. Práve vtedy nachádza doktor Mráz v ľudáckom periodiku Gardista článok o sebe. V ňom píše anonym o prekrstenom židovskom advokátovi, ktorý si zmenil svoje pôvodné meno Marton na Mráz, aby mohol naďalej „bohatnúť na úkor Slovákov“. Takýmto spôsobom začína Denisa Fulmeková zobrazovať trpký osud rodiny na pozadí boja o moc, túžbe po zbohatnutí na úkor druhých, čo vytvára obraz protekcionizmu slovenského vojnového režimu a vzťahov medzi samotnými členmi Hlinkovej strany a gardy. Príbeh doktora Mráz je vyrozprávaný v dvoch rozprávačských kódoch, medzi ktorými nie je napätie. Okrem neutrálnejšieho rozprávania v tretej osobe ponúka aj o niečo subjektívnejšie spomienky Mrázovej dcéry.

Doktor Mráz je dejovo a stavebne pomerne súdržnou prózou. Pre samotnú autorku je vojna to, čo spomínajúca protagonistka trpezlivo vyberá zo svojej pamäti, na druhej strane niečo, čo tvorí pozadie neutrálnejšieho príbehu. Nevytvára však komplikované „laboratórium“, v ktorom by bolo možné skúmať kritériá pre určenie viny a zodpovednosti za činy páchané počas vojny. Kombinuje sa tu jednoduchý jazyk s tým politickým (dôsledok preštudovaných archívnych materiálov) a týmto spôsobom je pomenovaná aj vina. Do istej miery sa však problematizuje hranica medzi tými, ktorí sú chápaní ako páchatelia a naopak obete. Štruktúra rozprávania je vymyslená tak, aby obe línie tvorili celok. Próza týmto spôsobom pripomína stavebnicu, kde musí všetko do seba zapadať. Neumocňuje ju ani extra dramatický a prekvapujúci koniec, skôr sa všetko plynulo dorozpráva. Okrem toho tu máme postupne sa rozvíjajúci milostný príbeh (medzi dcérou doktora Mráza a mladým medikom), ktorý končí smrťou lekára-snúbenca na východnom fronte. Zdá sa, že aj v tomto prípade sa organizácia prózy celkom pohodlne opiera o „veľké dejiny“. Práve tie sa starajú o zápletky, miestami niektorých hrdinov vynášajú, väčšinou im ale pripravujú prekážky, ktoré musia zdolávať. V tomto smere je však autorka striedma. Neponúka zložité reflexie, filozofovanie ani erotiku. Vystačí si s príbehom na pozadí historických udalostí. Na dejiny sa odvoláva ako na niečo, čo by sme mali ako čitatelia poznať. Otázkou zostáva, či sa jej v príbehu, ktorý jej ponúka história, darí skúmať skryté a menej prebádané medzery. Román však nie je typickou knihou o holokauste. Je skôr rozprávaním o obetiach, páchateľoch (teda o Slovákoch) či len tých, ktorí sa počas druhej svetovej vojny snažili nejakým spôsobom prežiť.

Kniha Mila Janáča Milo nemilo (vydavateľstvo Kráľovstvo dokonalosti) má hlavnú postavu, ktorou je v tomto prípade jedna gelnická krčma. Toto tvrdenie je síce pritiahnuté za vlasy, no nie je ďaleko od pravdy, hoci autor ponúka dostatočné množstvo „ľudských hrdinov“ a tiež protagonistu/rozprávača. Svoje veselé príbehy má však aj spomenutá krčma, ktorá sa tu, mimochodom, teší kolektívnej obľube, čo dokumentuje aj otvorené vyznanie: „My, Gelničania, ľúbime krčmu. A nielen to. My všetko na svete zmeníme na krčmu, takže krčiem máme vždy dostatok. Ako čas bežal, úspešne sme na pohostinstvá prebudovali radnicu, zelovoc, jasle, zberňu druhotných surovín, dokonca aj staničné hajzle. Pravda, éra tej záchodovej krčmy dlho netrvala. Otvárali ju ráno o tretej a barmankám sa za pár mesiacov podarilo poslať na druhý svet prakticky celú klientelu. Toto sú skutočné dejiny, a nie súčasť fikcie. Aj dnes platí, že kto chce spoznať elitu, musí do ulíc vyraziť na svitaní alebo ešte za tmy. Piják profík totiž nie je žiadny domased“ (s. 26). Z citovaného úryvku vyplýva konštatovanie, že krčma je centrom a priestorom socializácie inak značne asociálnych figúrok.

Samotný príbeh je jednoduchý a priamočiary. Všetko podstatné sa tu krúti okolo muža, ktorý sa stane krčmárom, no okrem toho aj on sám intenzívne pije a fetuje. Na základe tohto primárneho obrazu by sme ho mohli postaviť do čela skupiny krčmových „asociálov“, no nebola by to úplná pravda. Najmä v tejto postave odkrýva autor dve roviny svojho rozprávania. Spája v nej hyperbolizovanú extrémnu realitu východoslovenského regiónu s trochu rafinovanou intelektuálnosťou, ktorá sa ukazuje napríklad pri naznačenej vzdelanosti „krčmára“, presne diagnostikujúceho svet okolo. Niečo podobné dokazujú aj knihy na jeho toalete. Tento princíp je dôležitý aj pre celkovú autorskú stratégiu. Dochádza v nej k istému napätiu medzi týmito dvoma svetmi, čo sa dá vnímať ako pohyb medzi vysokým a nízkym. Aj preto prekračuje rozprávanie rámec čisto zábavných príbehov z krčmy. Tvorca podriaďuje tejto stratégii jazyk. Ten je v tomto prípade presný, dynamický a akceptuje istú mieru, hoci sa tu píše o nemiernosti. Rozprávanie je vtipné, sarkastické. Autor sa ukazuje ako dobrý pozorovateľ, od udalostí si udržuje viditeľný odstup. Zachytáva extrémnu tému, no z pitia nerobí akýsi miestny folklór. Neponúka hlboké reflexie, nefilozofuje, takmer nič nevysvetľuje, skôr disciplinovane dodržiava ním zvolený štýl, ktorý mu sedí. Viditeľné je to v momentoch, keď toto pravidlo poruší a občas začne hľadať pointy, ktoré pôsobia trochu zbytočne a bez významu. Tieto miesta pôsobia skôr rušivo a vyvolávajú skôr otázniky, ako máme ku knihe pristupovať a či sme náhodou iba poslušne neprijali pravidlá autorskej hry. Domnievam sa však, že Janáč svoju tému zvláda, literárne fungujú aj jeho hodnoty postavené na hlavu. O to ostatné sa pri čítaní postará samotná gelnická krčma.

Synekdochu toho, čo ponúka čitateľom kniha Ivana Medešiho Jedenie (Východoslovenské združenie VALAL), prezrádza už jej záložka, v ktorej sa píše: „Šestica šťavnatých literárnych chodov zo súčasnej Vojvodiny sa podáva bez servítky. Prekypuje drsnou balkánskou psychogroteskou i žalúdok dráždiacim stredoeurópskym naturalizmom, tou najintímnejšou kultúrnou endoskopiou i bizarnou paranojou nacionalizovanej postjuhoslovanskej spoločnosti. Mladý dolnozemský autor pripravil svoje delikátne menu najtemnejších pudov, nemorálnych, no úprimných pohnútok zvieraťa v našich útrobách, plného žiadostivosti, hladu a strachu, ale i neviazanej živelnosti a nebontónovej otvorenosti“. S prenášaním toho všetkého mu pomáhajú jeho vlastní protagonisti, zapadajúci do pomerne pestrej mozaiky personálnych typov. Nájdeme tu predovšetkým postavičky z absolútneho okraja spoločnosti, slušnejšie povedané alkoholikov a narkomanov, hoci význam týchto pomenovaní intenzitou prežívania ďaleko prekračujú. V tomto smere sme v prípade autora svedkami takmer klinického pozorovania „okolitého“ sveta zvnútra, čím dochádza k zvýrazneniu predstavy autentickosti a určitej bezprostrednosti. Akoby sme boli v intenzívne prežívaných momentoch oveľa bližšie pri postavách, ktoré by sme mimo literatúry pravdepodobne ani nechceli stretnúť. Charakterizuje ich strata možnosti rozhodovať o svojich pochybnostiach a neistotách, keďže sú riadené zvonku, resp. prostredníctvom determinácií (génov, prostredia a pod.). Okrem ľudských figúrok to platí napríklad aj o učiteľoch z poslednej poviedky Svetlo života: „Zajtra i pozajtra šiel Krištof do školy načas. Dokonca bol na všetkých hodinách. Učiteľky div netlieskali od šťastia. Hádam nie, že si vieme dať polhodinovú kávu bez jediného srania? Je veru možná taká zmena? Veru, káva vyšla“ (s. 211). Aj ich vystavuje autor rôznym výzvam, ktoré im ako inak, komplikujú život. Práve tento rozmer dodáva poviedkam zámernú nejednoznačnosť, hoci už dopredu môžeme tvrdiť, že to celé nie je iba o chľastaní a fetovaní. Tvorca si jednoducho našiel produktívnu tému a snaží sa ju maximálne vyčerpať.

Toto úsilie si ale miestami vyberá drobnú, no viditeľnú daň. Občas sa v rozprávaní totiž trochu strácame. Strata orientácie však nie je fatálna, väčšinou stačí iba trpezlivé akceptovanie autorského jazyka. Práve ten je v prípade šestice poviedok kľúčový (nesmieme zabúdať ani na fakt, že prózy z knihy Jedenie do „našej“ slovenčiny preložil Maroš Volár). Funkčným a k téme priliehajúcim spôsobom totiž autor valcuje obraz života na vidieku. Táto tendencia nie je v prípade slovenského literárneho prostredia nová, no intenzita, s akou k nej prozaik pristúpil, nie je každodennou a už vôbec nie takto suverénne zvládnutou záležitosťou. Textom nechýba originalita a snaha narušiť akékoľvek estetické či dejové klišé. Aj preto by bolo chybou pristupovať k nim iba cez prizmu razantného rozprávačského výrazu, hoci ani jeho samotná provokatívnosť sa v literárne relevantných diskusiách určite nestratí.

Hlavná hrdinka prózy Vandy Rozenbergovej Tri smrtky sa plavia (Vydavateľstvo Slovart) sa predstavuje hneď v jej úvode. O pôvode svojho mena hovorí: „Krstné meno mám po džúse, priezvisko po pápežovi. Volám sa Karola Vojtylová a niektorí ľudia si myslia, že po pápežovi mám aj to krstné, keďže on bol Karol, ale mýlia sa. Moji rodičia si kedysi kupovali džús v modrej plechovke a volal sa Karola. Prázdne plechovice s modrým obalom sme mali všade aj potom, čo sa Karola prestala vyrábať a nahradil ju Zeus. Brat, ktorý sa narodil po mne, sa už volal Zeus. Nie, robím si žarty. Volá sa Paťo. Dlho som ho nevidela“ (s. 5). Už táto odľahčená vstupná charakteristika poukazuje na jej nejednoznačnú identitu. Na jednej strane stojí obraz adoptovaného rómskeho dievčaťa, neskôr dospelej ženy, spomínajúcej na predchádzajúce živorenie v nevyhovujúcej búde, v ktorej sa tiesnila so súrodencami, alkoholickou matkou a otcom. Túto etapu Karolinho života pripomínajú okrem vlastného rozprávania aj potkanie uhryznutia, ktoré predstavujú v jej ďalšom živote stigmu, fungujúcu ako jedinečný, no zároveň ambivalentný znak. Protagonistke dodávajú tieto stopy zranení punc akejsi nechcenej exkluzívnosti, zároveň sú jej najbolestnejšou pripomienkou niečoho, čo do istej miery tají. Ešte intenzívnejšia je však potreba o tom hovoriť a následne niečím pozitívnym kompenzovať.

Inokedy hrdinka prekvapuje akademickými znalosťami o kultúre alebo diskusiami o finančných transakciách súčasného suseda. Podobným spôsobom pristupuje autorka aj k ostatným postavám. Ani tie nie sú definované jednoznačne, zapadajú skôr do situácií, v ktorých je dôležitý „rozprávačský“ pohľad Karoly. Ich charakter vyznieva napriek vážnym životným situáciám občas skôr parodicky, čo môžeme z pohľadu celej prózy hodnotiť ako znak významovej nejednoznačnosti. Podobným spôsobom pristupuje autorka aj k celkovej štruktúre rozprávania. Karola v ňom odhaľuje rôzne momenty z vlastného života, no paralelne si stíha všímať a komentovať konanie ďalších postáv. Vytvára tým rad drobných príbehov s početným personálnym zastúpením. Informácie o udalostiach a ich účastníkoch majú väčšinou osobný charakter, no rozprávačka sa nezaťažuje extra podrobnými závermi. Väčšinu motívov nápadito načrtne, no len málokedy ich aj uzavrie. Próze tak na prvý pohľad akoby chýbala presnejšia štruktúra, namiesto toho pripomína voľnejšie a trochu mätúce spojenie epizód, sprostredkovaných prostredníctvom dominantného rozprávača. Napriek tomu konštatujem, že kompozícia románu drží pokope. Autorka šikovným spôsobom využíva kombináciu množstva informácií s ich následným zahmlievaním a výsledkom je zaujímavé dielo. Jej rozprávačom je Rómka Karola, no nemenej dôležitá je aj sonda do princípov fungovania špecifickej rodiny, ktorá odráža všetky komplikácie, no najdôležitejšie sú tu citové spojenia jej členov. Aj z tohto dôvodu je próza viac ako inšpiratívnym literárnym dielom.

Kniha Mareka Vadasa Zlá štvrť (KK Bagala) pre mňa zostáva aj po druhom čítaní a následnom internom uznaní jeho remeselnej zručnosti menšou hádankou. Zvedavo sa pýtam, ako k tejto knihe vlastne pristupovať. Z formálneho hľadiska ju tvorí pomerne veľké množstvo krátkych próz, ktoré sa žánrovo približujú poviedkam, hoci úplne presne by som ich nedefinoval. Už aj preto, že nefigurujú osamotene, ale zapadajú do celkovej štruktúry. Tá by sa pri istom prižmúrení oka dala vnímať ako veľmi voľne zošnurovaný román. Ak si v tejto súvislosti dokonca nalistujeme v slovníku jeho definíciu, neboli by sme ďaleko od pravdy. Aj v tomto prípade by som ale na presnejšie žánrové rámce dobrovoľne rezignoval, nie sú tu vlastne podstatné. Oveľa dôležitejšie je samotné rozprávanie príbehov, čo uprostred jednej z časti naznačuje aj prozaik: „Dajte si pražmu, hovorím Vám. Najlepšie sú v stánku u Ireny. Poviem vám zatiaľ príbeh. Nie, bude to jeden príbeh a zároveň množstvo príbehov. Žiaden z nich sa nemohol odohrať osamotene. Každý osud závisí od ostatných naokolo. Všetky sa menia, ovplyvňujú vďaka najdrobnejším momentom, ktoré do nich naraz zasiahnu“ (s. 13). S týmto predpokladom by sa dalo súhlasiť. Jednotlivé príbehy charakterizuje prelínanie realistickejších momentov s tými fantazijnými. Inokedy sú využité hororovo podfarbené motívy alebo dokonca prvky akčnejšieho napätia. Ani jedna z týchto rovín ale nezodpovedá extrovertným polohám rozprávania, práve naopak, aj za týmito príznakmi evidujeme isté introvertné autorské gesto. Práve tento fakt knihe pomáha. Introvertnosť rozprávača by sme si však nemali zamieňať za nejakú jeho precitlivenosť. V tomto prípade ide skôr o výsledok jemného spojenia prozaického základu s istou lyrickosťou a asociatívnosťou.

Iným drobným otáznikom je africký domicil príbehov, ktoré sú situované do nejakého, pravdepodobne kamerunského mesta Akwa. Vadasova bezprostredná skúsenosť s reáliami v tejto chvíli nie je až taká dôležitá, oveľa zmysluplnejšia by bola v budúcnosti pravdepodobne debata o jeho tamojších literárnych inšpiráciách. Otázkou zostáva skôr zvláštna exkluzívnosť priestoru, do ktorého vkladá svoje rozprávanie. Zdá sa, že týmto spôsobom vytvára štylisticky triezvy a akceptovateľný literárny konštrukt. Inšpirácia Afrikou tu asi nikomu neprekáža. Práve do jej rámca sa zmestia príbehy z baru Na konci sveta či baru Na úrovni. Podobné je to aj s miestnym neúmerným pitím, ktoré má svoje regionálne špecifiká, no zhody s našou domácou tradíciou alkoholizmu by sme našli v prvom ťahu: „Zastavím sa uprostred ulice, rozhliadnete sa a čo vidíte? Každý pije. Ja samozrejme, chlastám tiež, nebudem zapierať, ale u mňa je to iné. Ja bojujem s démonmi. [...] Rozmýšľam, prečo chlastajú všetci ostatní. Je to záhada, lebo na prvý pohľad by cudzinec netipoval, že nám niečo chýba. Dobre, rozbité ulice a splašky pred domami, ale to nie je nič, kvôli čomu by sa človek chcel prizabiť alkoholom“ (s. 34). Kniha Zlá štvrť však aj vďaka tomu nie je veselou knihou o pití. Rozpráva skôr o viacnásobnom strácaní, ktorému je vystavený protagonista. Strácajú sa tu postavy, stará sláva a najmä inkriminovaná africká krčma. Domnievam sa ale, že k téme alkoholu dajaký smútok trochu pasuje.

Prozaická kniha Pavla Vilikovského Rajc je preč (PETRUS) je trpezlivým rozpomínaním rozprávača/autora na všetko, čo bolo a čo mu v súčasnosti už akosi chýba. Rekapitulácie života také bývajú a výnimku netvorí ani táto s rozprávačským prehľadom a skúsenosťou vyrozprávaná próza. Namiesto očakávanej smútočnej nostalgie nám však autor ponúka trochu iný obraz jeho doterajšej existencie, hoci opakované titulné heslo „RAJc je preč“ by mohlo dokazovať finálnu rezignáciu mužského protagonistu. Ten je v tomto prípade ešte vitálny, čo nezabúda pripomenúť aj v závere textu: „Ešte vždy mi o niečo ide, mám takú potrebu. Nutkanie. V terajšie všedné dni mi ide napríklad o to, čo najlepšie spísať tento vymyslený vlastný životopis. Bisztosítás – bisztonság, ako by povedal môj posmrtný strýko: poistenie je istota. Chcem byť ešte zaživa svojím vlastným pozostalým, lebo čo ak tí ostatní, praví pozostalí nebudú na mňa zvedaví? Text mi prichádza tajnou poštou, odo mňa ku mne – je nás v tom poštárskom rade viacero a rozličných, nečudo, že z posledných úst neraz vyjde čosi celkom iné, ako pošepkali prvé. Nemyslím klamstvo, ale keby aj, na tom nezáleží. Ide jednoducho o to, prežiť všedný deň; podľahnúť na chvíľu ilúzii, že keď bude mať zmysel, budem mať zmysel aj ja“ (s. 283 – 284). Prežitie všedného dňa je tu naozaj jedným z kľúčov k čítaniu. Neexistuje moment, situácia či časovo dotovanejšia epizóda, ktorá by nestála za pozornosť. Pre dobro čitateľa nie je spomínajúci rozprávač iba vnímavým pozorovateľom. K tejto slušnej výbave prikladá viaceré verzie literárneho humoru a v takejto vtipno-sebaironickej atmosfére sleduje fázy života. Ponúka ich serióznejšie analýzy, ktoré však nechápe ako životne dôležité. Práve naopak, nebojí sa ich pripojiť k častým karikatúram. Väčšinu času zostáva jeho rozprávanie civilné a aj týmto spôsobom sa približuje k jazyku každodennosti. Takejto vecnosti však nechýba umeleckosť. Vychádza najmä z autorovej schopnosti stále napísať literárne zaujímavú vetu, schopnú napriek jej lyrickej striedmosti vyprodukovať neočakávanú asociáciu.

Na toto všetko sme pri prózach Pavla Vilikovského vlastne zvyknutí, väčšina čitateľov takéto opakovania pravdepodobne aj očakáva. V tých najlepších momentoch, ktorých je tu, mimochodom, veľa, spája naoko málo dramatické životné okamihy, akoby vystrihnuté z curricula každého z nás s ich presnou diagnostikou, ktorá im dodáva potrebné umelecké vzrušenie. Rušivé nie sú v tejto súvislosti ani početné odkazy na anglickú literatúru. Nepoučujú, sú skôr ďalšou rovinou autorovho vymysleného rozpomínania sa. Práve cez literárne predobrazy sa dokáže o čosi tesnejšie prepracovať k rozboru rodinných vzťahov či k vlastnému fungovaniu vo svete. Vyrovnávanie sa s neprítomnosťou otca a naopak s prítomnosťou matky, resp. starej matky nie je preto o nič menej sugestívne. Aj túto kombináciu knižnosti s každodennosťou drží autor v akejsi rovnováhe.

Ballova zbierka poviedok Je mŕtvy (KK Bagala) je skôr súborom žánrovo rôznorodých próz. Napriek ich formovej heterogénnosti sa dotýkajú identického sveta, v ktorom je ballovský protagonista vsadený do spoločnosti. Čitateľská „zábava“ začína pri sledovaní toho, ako a či vôbec sa do fungovania tohto priestoru zapája. Autorova literárna hra, ktorej sa dá ešte stále dôverovať, ponúka celkom určite viaceré kódy čítania, no v každom spôsobe sa asi prepracujeme k hrdinovi, prežívajúcemu pocit osamotenia. Väčšinou vedome sa jeho uvažovanie a identita oddeľuje od sveta, prestáva niekam patriť. Dochádza k tomu aj v prípade, že sa protagonista dokáže bez problémov socializovať. Jeho uvažovanie je väčšinou presné, dokáže sa vyjadrovať prostredníctvom jazyka filozofických kategórií. Čo to ale pre mňa ako priemerného čitateľa vlastne znamená? Obávam sa, že iba rad ďalších otázok, končiacich v prehlbovaní inak drobných čitateľských neistôt. Dotýkajú sa napríklad toho, akým spôsobom a do akej miery sa protagonista orientuje vo vlastnom bytí, keďže navonok deklaruje integráciu do spoločnosti, no pociťuje niečo úplné iné. Rovnako ma zaujíma, či je prítomný subjekt iba vhodným materiálom, na ktorom dokáže autor niečo manifestovať a týmto spôsobom ťahať za jeho nitky. Vďaka tomu sa však otvorí ďalší nepatrný problém súvisiaci s tým, či sa dá naznačenej textovej hre prozaika dôverovať iba z pohľadu jeho viac či menej skrytej filozofie, alebo to má na svedomí autentickosť v jeho rozprávaní. Prikláňam sa k tomu, že jeho písanie nie je ani v tejto knihe iba textovým konštruktom, hoci občas to tak vyzerá. Viditeľné je to napríklad v zobrazení krutosti, exponovane zobrazenej v próze Ahoj, Evička: „Ležal ožratý pod drezom a pýtal sa ma, kde je. [...] Kopem ho do rebier, skrúca sa pod drezom, tam ho kopem, kde sa práve skrúca, a kričím, čo ty ideš vyskakovať, hoci leží, nevyskakuje, ale keby neležal, zasa by vyskakoval, tuším som ho dvakrát kopla už aj do ksichtu, tam som trafila, nemôžem za to, zuby na dlážke, všetko krvavé, ale vlastne, keď už kopem, tak poriadne, a kričím, či je to tvoj byt – či je to akože jeho byt –, a keď sa mu niečo nepáči, tam je súd, napadni ma súdnou cestou a hneď budeš v riti! Veď on keby zgegol, mám problém ho aj pochovať. [...] No daj takému do ruky rodný list! Pôjde na mestský úrad a tam ho odpíšu s tým, že ho ani nemajú v systéme“ (s. 87 – 88). Aby to náhodou nikoho nemýlilo a útlocitnejšie konštitúcie neodradilo od prípadného čítania: Ballova kniha dokáže byť aj veľmi rafinovane vtipná, dokonca zábavná, pričom akýkoľvek úsmev na tvárí neznamená, že by sme mali v rámci uchovania dobrých medziľudských vzťahov automaticky vyhľadať odbornú pomoc. Aj v tých najvyhranenejších polohách si autor udržuje od svojho písania odstup, niekedy stojí až príliš ďaleko. Niečo podobné však v textoch radí aj samotným čitateľom. Možno práve takto si vychutnajú autentickosť jeho písania, ku ktorému sa oplatí vrátiť. Opakovane.

Úvodná próza zbierky Dušana Dušeka Strih vetra (Vydavateľstvo Slovart) nazvaná vzhľadom k jej obsahu symptomaticky Priazeň začína takouto spomienkou: „Po strýkovi Gabrielovi, bratovi starého tatka, zostala v rodine iba hrubá nemocničná kniha v roztrhanej plátennej väzbe, ktorá nalepeným štítkom na titulnej strane oznamuje, že ide o chorobopisy z gynekológie, ročník 1925; popri práci v nemocnici mal aj vlastnú prax. Stretol som sa s ním jediný raz v živote. Mohol som mať vtedy asi desať rokov. Nosil briadku; vlasy mu rozdeľoval pútec. Poúčal ma: ‚Pozor na úd. Pravidelne umývať.‘ Pomrkával na starého tatka: ‚Krátkosť slova nám ponúka bohumilé zväčšenie, ale pozor, aby z neho nebol údenáč, ten má smutné oči. Radšej o ňom nehovoriť. Vždy len konať. Votrieť sa ním do priazne.‘ Starý tatko prikyvoval; nalieval bratovi šampanské“ (s. 9). Do výraznej miery predznamenáva charakter celej knihy, v ktorej naozaj dochádza k viacnásobnej rekapitulácii prežitého života, rozlomeného na milión drobných spomienok na niečo, čo sa niekam nenávratne stratilo. Podobne ako v citovanej pasáži sa nevyhýba šteklivejším okamihom, no rozprávaniu o nich ponecháva nenápadnosť a často aj chlapčenský pohľad, obsahujúci zvedavosť a zároveň skrytú hanblivosť a poetickosť. Rozprávač v jednotlivých žánrovo rôznorodých textoch uteká do minulosti, no ani náhodou v nej neupratuje spôsobom, aby nám ju ponúkol v lineárnej podobe. Zodpovedá tomu aj jeho rozprávanie, ktoré nie je vyšpekulované tak, aby výsledok pripomínal dokonalú súhru. Autor vytvára mozaiku obrazov, tie však do seba nezapadajú ako stavebnica. V zbierke próz sa celkom voľne prepletajú spomienky na minulosť, retrospektívy s drobnými introspekciami rozprávačových vnútorných stavov. Ten je pozorovateľom a zároveň účastníkom udalostí. Keď potrebuje, oprie sa o širší historický kontext: „Slovensko s Nemeckom bojovalo proti Sovietskemu zväzu. Vyhrali sme: dodnes je nad Bratislavou socha sovietskeho vojaka. Aj môj strýko vyhral. Narukoval do Rýchlej divízie, čo bola špeciálna jednotka slovenskej armády, jej elita, vyslaná na východ, kde slávila samé víťazstvá, ako o tom trúbili v novinách a bájili v kinách, vo filmových týždenníkoch Nástup“ (s. 27 – 28). K nemu neraz priraďuje celkom osobnú spomienku: „Na vojenčine som stratil rok života. Dni sa vliekli, mesiace meškali, čas sa menil na chumáče prachu, čo sa mi povaľovali po všetkých zastrčených kútoch pamäti – a ich sivá farba sa stala zhmotnením akejsi viditeľnej ničoty a prázdnoty“ (s. 29). A práve toto privátne spomínanie je základom autorovej zbierky. Vďaka prenesenej váhe na individuálnu pamäť nemusí byť pre čitateľa skúsenostne dôveryhodná, hoci v prípade Dušeka o čitateľských pochybnostiach nikto nehovorí. Nielen preto si môže dovoliť žánrovo rôznorodý súbor próz, ktoré spolu nie vždy ladia a občas sa nám vzpiera aj tendencia k spomienkovej sentimentálnosti. Medzier by sme nakoniec našli viacero. Chuti pozorovať úsilie o textovo tvrdo vydretý obraz pamäti sa to však určite netýka.

Ak by si chceli urobiť čitatelia iba stručnú predstavu o tom, aký typ hrdinov sa asi nachádza v knihe Václava Kostelanského Virtuóz (KK Bagala), možno by im stačila nasledovná ukážka z poviedok Keď je tvrdo: „Rum nepijem od troch rokov. Natiahlo ma vtedy z neho, vydávil som sa pod nohy otcovi, ktorý mi do tuzemského od malička máčal cumeľ. Bol to môj prvý poriadny pohárik a takéto zlyhanie. Obrátil som ho do seba, ako baba vyvrátil von a sklamal rodičov. Otec sa otočil ma matku a vraví: Neviem, či ten chalan nebude teplý. Nie som. Len mi prestal chutiť rum. Otec mi neveril“ (s. 47). Vzdialene pripomína konštatovanie, diagnostikujúce život na našom území v nedávnej minulosti. Podľa neho je život na severoslovenskej dedine taký neznesiteľný, že sa v triezvom stave takmer nedá prežiť. Autor sa do takýchto sociologicky „závažných“ debát nepúšťa, občas sa dokonca zdá, že nedebatuje vôbec. Ako v prípade spomenutého dedinčana, ktorému prestal chutiť rum. Inak je to chlap, z pohľadu veku čítaj chlapec, ako sa patrí. Okrem alkoholického nechutenstva robí radosť svojim rodičom a jedenástim sestrám. Dokonca aj otca presvedčí o svojej heterosexualite. Nič na tom, že mu chýbajú odseknuté a odrezané prsty. Ani to pitie ho už spoločensky nediskriminuje, ku šťastiu mu chýba iba dajaká manželka, veď je už predsa šiestakom na základnej. Situáciu vystihuje posledná veta: „Tak takýto je život u nás hore“ (s. 52). V zbierke poviedok však nenájdeme iba absurditami vyplnené hyperboly dedinského života, ktoré v minulosti úspešne rozvíjali napríklad Václav Pankovčín a predovšetkým Peter Pišťanek. Porovnávať diela s útlou knihou veľmi veľmi nechcem, no ich inšpirácie sú viditeľné.

S podobnou razanciou sa autor púšťa do stručného portrétovania mestských postavičiek. Začína s tým už v úvodnej poviedke Žiadosť. Na satirickom príklade mladého, možno nádejného, no najmä nepracujúceho umelca podáva svoj obraz získavania grantov, kde oveľa viac ako talent zaváži konzumácia alkoholu a schopnosť sa pobiť v najzapľuvanejšej krčme. Naoko sociálnejší motív spracováva v texte Dobre je na svete, zachytávajúcom jeden deň zo života alkoholu holdujúceho invalida, čo len potvrdzuje autorovu tendenciu všímať si postavy z okraja spoločnosti. Potešujúce je, že ich nezneužíva na vlastnú exhibíciu úvah o stave spoločnosti. Málo štylizovaným spôsobom vkladá svojich protagonistov do príbehov a ďalej o nich nemudruje. Práve to je na jeho písaní sympatické.

Za možno najzaujímavejší text v súbore próz Milana Zelinku Blízke diaľavy (Vydavateľstvo Matice slovenskej) považujem trochu paradoxne ten najkratší. Autor ho nazval veľavravne Balada o lajne. Okrem čitateľskej úspornosti dokáže osloviť najmä tým, že mu nechýba humor. Nevravím, že je jeho vtipnosť postavená na celkom originálnom tragikomickom základe, podobných prípadov by sme našli vo svetovej aj slovenskej literatúre slušnú kopu. Zelinka však v texte nezabúda na vlastný rukopis, ktorý má v domácom kontexte svoje miesto. Okrem zábavy sem totiž vkladá aj jeho špecifický pohľad (provincionálny v pozitívnom zmysle slova) na jednotlivca a jeho pozíciu v spoločnosti, kde nič nie je také zlé, ako sa na prvý pohľad zdá. Balada o lajne začína takto: „Otázka, komu máme nahlásiť prítomnosť veľkého hnedého ľudského lajna, ktoré sme istého rána objavili v rohu autobusovej zastávky, lebo strašne smrdelo, spôsobila našej rodine nemalé starosti. Naozaj sme nevedeli, do čej kompetencie toto lajno patrí: či do pôsobnosti technických služieb alebo do pôsobnosti majiteľa autobusovej zastávky“ (s. 116). Po viac ako veľavravnom úvode začína autor rozkrúcať rodinnú diskusiu o inkriminovanom probléme. Napriek názvu ani v najmenšom neskĺzava do fekálnej komiky, to zdôrazňujem iba na okraj. Využíva skrytý potenciál banálnej situácie a rozširuje ju takmer až po hranice odkrývania medziľudských vzťahov v súčasnom malomeste. Poviedka však vrcholí zárodkom manželskej hádky, ktorá zvolené riešenie problému s exkrementom na verejnom priestranstve nakoniec nuluje. Ako v tejto súvislosti konštatuje potenciálny riešiteľ, „manželky treba poslúchať, vedia sa hneď nasrdiť a človeku strašne pomstiť. Jedno mizerné smradľavé lajno na zastávke autobusu nestojí za to“ (s. 118). Zelinka na malej ploche odkrýva špecifický svet, kde sa mu zmestia viaceré detaily vzťahov.

Naopak o niečo menej vydarené sa ukazujú v knihe časti, využívajúce formu listov. Patria sem prózy Listy pre Klaudiu a jej družky zo súboruBlízke diaľavy. Najmä v prvej opúšťa autor drobnú situačnosť a pokúša sa reflektovať širšie spoločenské dianie. Podáva správu o súčasnosti, paralelne zachádza, no nevyhýba sa ani historickým kontextom. Pisateľ listov Števo Relich ponúka oblúk námetov vhodných na uvažovanie. Presúva sa od vyjadrenia úcty k pracovitosti východoslovenských žien, cez folklór až po dejiny svetovej politiky, ktoré spája s celkom privátnymi situáciami a činnosťami: „Známky s chýbajúcimi zúbkami som mienil vyradiť: bez milosti ich zožmoliť do guľky a zahodiť do koša. Najprv som začal Rakúšanmi [...] Žiaľ, nemohol som k nim zostať celkom objektívny. Najväčšmi som im zazlieval, že sa po roku 1849 celkom na nás vykašlali a aj neskôr si ich žandarméria ustavične hľadala zámienky na to, aby nás žandári mohli biť“ (s. 40 – 41). V týchto častiach jeho rozprávanie stráca iskru a trochu aj nápaditosť. Oveľa istejší je napokon aj v stvárňovaní prírodných motívov, ani v nich mu nechýba humor, priliehavý jazyk a čo je v jeho prípade asi najdôležitejšie, záujem o človeka.

 

Stoja za pozornosť... hoci...

Román Michala Havrana Otec bol v strane (Marenčin PT) ponúka rozprávanie o tom, ako sa dalo/dá na našom území zapliesť so všetkými revolučnými zmenami spoločnosti od prevratu v roku 1948 až po novembrovú revolúciu. Všíma si najmä to, ako sa dalo vyhnúť mlynčeku dejín a zostávať na tej „správnej“ strane barikády. Takýto postoj si zaslúži „poriadnu“ reflexiu, najlepšie subjektívnu, aby bolo literárne striedanie faktov s fikciou patrične ošetrené. Autor si na túto už trochu špinavú prácu vyberá niekoho, kto v sebe udržiava v napätí medzi umením a reálnou históriou. Kľúčom k takmer všetkému je rozprávanie básnika-straníka, čo sa ukazuje ako logická voľba. O zvyšok rozprávania sa stará jeho syn. Pred čitateľom sa postupne odkrýva bilancovanie bývalého prominentného umelca, no ambície autora siahajú ešte ďalej. Reflexia jednotlivca sa má stať dokumentom dobovej spoločenskej atmosféry i osobných snáh jednotlivca. Všetko je opreté o udalosti mimo literárneho textu, v tomto smere je próza celkom jednoznačná. Autorské úsilie sa však trochu míňa s vlastnou literárnosťou, čo nijako nesúvisí s tým, aká je čitateľnosť diela. V jeho samotnom základe mi však chýba iskra, niečo, čo by nútilo čitateľa s knihou aspoň miestami nesúhlasiť. Tematickou šírkou si autor nepodkopáva iba estetické rámce, ale rovnako aj spoločensko-diskusný charakter diela. V zoštíhlenejšej podobe by však mohol výraznejšie osloviť čitateľov.

Próza Iris Kopcsayovej Životná poistka (Marenčin PT) je primárne o starnutí, resp. o stratégiách, ako ho ignorovať alebo aspoň oddialiť. Z knihy vyplýva, že je to márne, napriek tomu by som to tak tragicky nebral. Hovorí sa tu o spôsoboch, ako tomu celému prejsť cez rozum, pomocnou barličkou by mohlo byť intenzívnejšie životné nasadenie, no istotu, že sa vyhnete záveru života, vám nikto negarantuje. Aj tie najpríjemnejšie spomienky na dovolenky či lásky sa totiž definitívne niekde stratia a do posledného dejstva odchádzame zúfalo opustení. Otvorenú zábavu v knihe teda asi nenájdete, skrytého humoru je tam už o poznanie viacej. Hlavné protagonistky sú tu dve. Nezamestnanú „starú dievku“ Táňu nám autorka hneď v úvode predstavuje rok pred jej päťdesiatkou asi takto: „Táňa leží v obývačke na roztiahnutom neustlanom gauči v obrovských bielych spodných nohavičkách a vyťahanom bielom tričku, neupravená a nenamaľovaná. Fajčí. Pod tričkom sa jej črtá vyduté brucho a plochá hruď. Celulitída a striami poznačené nohy má napnuté a roztiahnuté. Naťahuje sa“ (s. 7). O niečo mladšia a zdanlivo spokojnejšia Regina je síce zamestnaná, no svoju prácu nenávidí. Vzťahovú otázku definuje v jej prípade autorka nasledovne: „Aj Reginin svet bol svetom bez muža. Jej manžel nezomrel, ale pochovala ho zaživa. Samozrejme, iba v myšlienkach. Jednoducho naňho prestala myslieť. Prestal pre ňu existovať. Rozviedli sa dávno a s manželom prerušila všetky styky, vídali sa len občas, pri náhodných stretnutiach v meste alebo na spoločenských podujatiach“ (s. 11). Okrem toho nám próza ponúka príjemne civilné rozprávanie, vystrihnuté so života súčasnej Bratislavy. Autorka je vnímavým pozorovateľom a hoci sa občas nevyhne floskulovým pohľadom na svet, jej knihe nechýba ľahkosť, ktorú si však nemôže zameniť za zjednodušovanie. Jej ústredná téma totiž nie je jednoduchá ani náhodou.

Zbierka poviedok Uršuly Kovalykovej Čisté zviera (Divadlo bez domova) obsahuje pätnásť spoločensky angažovaných príbehov. Takéto všeobecnejšie označenie nechápem ani náhodou negatívne, hoci o vplyve ideologických foriem na umeleckú literatúru si máme právo myslieť čokoľvek. Ak sa zameriame iba na túto knihu, ukáže sa, že autorka takúto duplicitu vo svojich textoch zvláda, popri sondách do dnešnej spoločnosti stíha pracovať aj na ich estetickej rovine. Kľúčová zostáva aj tu reflexia existencie žien, prežívajúcich vlastné pochybnosti o ich fungovaní vo svete. Jej hrdinky podliehajú vnútorným konfliktom, stratám sebavedomia či neschopnosti zaradiť sa spoločnosti. Do mozaiky ženských typov Kovalyk zaraďuje aj postavy s diagnózami, ako to vidíme napríklad v poviedke Čisté zviera. Hlavná hrdinka je tu charakterizovaná asi takto: „Adria sa z toho snažila vykľučkovať, začala zoširoka s endogénnou psychózou... Nakoniec to musela vyklopiť. ‚Paranoidná schizofrénia, ale mám ju pod kontrolou.‘ Ako nejakú divokú šelmu na reťazi. Sedí s ňou ráno na záchode, s ňou sa sprchuje, fajčí aj nakupuje. Sú spolu dvadsaťštyri hodín denne. Ibaže vždy je tam tá možnosť, že sa nakoniec šelma urve, vystrčí pazúry a urobí smrtonosný skok“ (s. 158 – 159). Aj v ďalších poviedkach sú najzaujímavejšie práve tie okamihy, v ktorých sa protagonistkám nedarí skrotiť živočíšnu, resp. pudovejšiu stránku vlastnej osobnosti. Nerealizuje sa to iba v prípadoch, ktoré sú postavené na medicínskych diagnózach a my im z tohto dôvodu celkom dobre rozumieme. Niečo podobné tu prežívajú aj hrdinky, ktoré len nemajú rady literárne podujatia.

Už z titulu štvrtej knihy Jána Púčeka Med pamäti (Literárna bašta) by sa dala v hrubých obrysoch odhadnúť jej téma, napojená na stále výživné korene literárneho historizovania, ku ktorému sa pripájajú patálie s individuálnou, resp. kolektívnou pamäťou. Následné čítanie by tento predpoklad potvrdilo. Kniha sa skutočne dotýka udalostí 20. storočia. Naliehavosť stupňujú väčšinou traumatické spomienky jednotlivcov či celých rodín na všetko, čo podliehalo katastrofám tzv. veľkých dejín kontinentu. Kniha je postavená na intímnom monológu, čo formálne potvrdzuje aj jej podtitul Štyri naivné monológy. V nich autor formuluje kľúčové otázky, dotýkajúce sa mozaiky ľudských príbehov. Čitateľsky vzrušujúci pocit z rozpletania niekoľkých osudových križovatiek protagonistov sa však v plnej miere nedostavuje. Namiesto toho si uvedomíme viacero nedostatkov. Spomenul by som prvoplánový charakter jednotlivých príbehov, hraničiaci s povrchnosťou. Okrem toho mi v textoch chýba aj o kúsok viac literárnosti, keďže ide stále o umenie a nie o podrobný záznam stretnutia dvoch ľudí, o ktorom sme iba informovaní, ako to čiastočne vidno napríklad v texte Štvrtý monológ: Pán T.: „Pán T. má v očiach zvláštnu, starostlivo tlmenú radosť. Prišiel za ním niekto neznámy, niekto, kto sa ho chce pýtať na mesto, ktoré pomáhal zakladať. To je, ako keď smutného starkého poprosíte, aby Vám porozprával o vnúčatách“ (s. 118). Ani náhodou však nechcem povedať, že autor nevie písať, to určite vie. V prípade tejto knihy mám však pocit, povedané obrazne, že dostihový kôň nemal svoj najlepší deň. Za prirovnanie spisovateľa k dostihovému zvieraťu sa, samozrejme, ospravedlňujem.

Precízne zostavené a časovo presne vyselektované antológie pôvodných literárnych diel dokážu vypovedať o literárnom živote viac ako mnohé syntézy literárnych dejín. O dôvodoch nie je dôležité hovoriť, každý zorientovaný čitateľ tuší, v čom je problém. Aj takáto akademickejšia vsuvka môže byť prológom k uvažovaniu nad knihou, ktorej sa predchádzajúce úvahy tak trochu dotýkajú. Charakter časovo vymedzenej antológie má totiž aj publikácia Poviedka 1996 – 2016 (KK Bagala). Vychádza pri príležitosti jubilea a  ponúka dva pohľady. V prvom rade je to reflexia samotnej súťaže Poviedka, ktorá dvadsať rokov s vervou mapuje akékoľvek poviedkárske ambície slovenského pospolitého ľudu. Dve dekády rokov už stoja za zmienku a reflexia tohto obdobia dokáže zhodnotiť životaschopnosť celého projektu. V tomto smere vydavateľstvo a jeho kľúčový partneri obstáli. Druhý pohľad je síce trochu širší, no rovnako výberovým spôsobom poukazuje na tendencie súčasnej slovenskej poviedky. Oba uhly pohľadu predstavujú každý zvlášť jednu z legitímnych odpovedí na otázku, kam sa slovenská literatúra od polovice deväťdesiatych rokov posunula a aká je jej poloha dnes. Tých bystrejších a futuristicky založených čitateľov môže podobný vydavateľský počin nakopnúť dokonca k tomu, aby začali uvažovať aj o jej najbližších perspektívach, keďže charakter literatúry sa údajne po rokoch v upravenej verzii vracia.

Knižne spracovaný spätný pohľad na dvadsať rokov vydávania súborov poviedok obsahuje úvodný komentár Matúša Mikšíka a predovšetkým výber textov, reprezentujúcich jednotlivé ročníky súťaže. Pri čítaní zisťujeme, akým zásadným spôsobom sa menila poetika a aké podoby experimentu nám toto obdobie ponúklo. Rovnako tu nájdem texty s prepracovanými pointami a s prvkami absurdnejšieho humoru, tu svieti napríklad poviedka Rada Olosa Lepoldov a späť: „‚Veľmi dobre viem, čo je filozofia. V base som si prečítal celého Platóna. Mal som na to dosť času. A kopec vecí mám rozčítaných, ale za slušné správanie ma pustili. Tým horšie pre nich. Ja si to ešte dočítam‘“ (s. 48). Súťaž napokon neohŕňala nosom ani pri typoch žánrovej literatúry, čím dokázala nepredpojatosť a otvorenosť jednotlivých porôt. Aj preto konštatujem, že publikácia funkčne zrekapitulovala to, na čo by sme mohli zabudnúť. Predstavuje tiež komplexnejší obraz o súťaži, ktorá je celkom určite potrebná, už len preto, aby sme si slovenskú poviedku nezamieňali za literárnu oslavu folklóru, črpákov či idylických chalúpok kdesi v údolí. Zachytávanie zaujímavých autorských konceptov sa nie vždy kryje s adekvátnou estetickou hodnotou. Antológia vybraných próz však ukazuje, že toto úsilie nie je márne. Viac ako symbolicky potvrdzuje toto konštatovanie publikačný výstup z minuloročnej súťaže Poviedka 2019 (KK Bagala).

Priznávam sa, nie som fanúšik spisovateľských stratégií, pri ktorých sa ako pri hone na zajace vytrúbi do sveta všetko, čo autor prežil, naštudoval, odpozoroval, v krajnom prípade od niekoho ukradol. Ešte horšie je to v prípadoch, keď sa tento nespracovaný materiál dostane do textu a v takejto podobe vydrží až do poslednej strany. Nechcem tým povedať, že niečo podobné sa priamo dotýka knihy Arpáda Soltésa Sviňa (Ikar), no na viacerých miestach sme k tomuto pocitu veľmi blízko. Deje sa to napriek tomu, že hovorím o diele spisovateľsky celkom schopného tvorcu, ktorý vie poskladať inteligentnú vetu. Veľmi často ju však prevalcuje množstvom informácií, mien, dejových slučiek a pod. Dokáže tiež pracovať s napätím, to sa mu všaknivelizuje zvoleným jazykom. Necharakterizuje ho iba expresivita, ktorá za iných okolností čitateľom poznajúcim modernú literatúru neprekáža. V prípade tejto prózy má reč za úlohu autenticky vystihovať prostredie slovenskej mafie. Úspešnosť autorského úsilia nie je ani náhodou stopercentná, práve naopak, vybraný jazyk ju neraz zrádza. Až príliš často sa podobá na trochu samozrejmé frázy spontánnej žurnalistiky, ktorá v tých najhorších verziách najprv koná, potom o probléme s dostatočným odstupom uvažuje. Profesionálne determinácie autora ma v tomto prípade nezaujímajú, text bojuje sám za seba. Z môjho pohľadu nie je tento proces vždy úspešný, čo dokazujú aj takéto skôr všeobecné konštatovania: „Napokon si uvedomí, že aj tento príbeh je vo svojej podstate prostý. Moc, peniaze a sex. Asi aj drogy a chľast. Hŕstka ľudí, ktorí uverili, že môžu všetko. A jeden obyčajný vydierač, ktorý drží väčšinou z nich za gule. Systém bežal hladko, až kým sa nezačal zadrhávať na Ondrovi. Nič zložité. Netreba ani kresliť“ (s. 303). Aby som to celé zhrnul a trochu nešetrne zjednodušil, próza je napriek jej avizovanej fiktívnosti skôr výsledkom autorského hnevu z vývoja slovenskej politiky a jej prepojenia na organizovaný zločin. Čitateľom, ktorí o tomto vzťahu nikdy nepočuli, jej čítanie pravdepodobne neublíži. Zvyšku ale nemá ako literárny text veľmi čo ponúknuť.

 

Nájdu si svojich čitateľov... určite...

Román Petra Juščáka Balkan Blues (Marenčin PT) ocenia najmä čitatelia preferujúci príbehy o nedávnych konfliktoch na území bývalej Juhoslávie. Neupozorňujem tu v žiadnom prípade na nejaké sadistické tendencie časti čitateľskej obce, iba sa snažím vysvetliť záľubu v sledovaní života pre nás trochu bizarných figúrok, ktoré na pozadí fatálnych konfliktov prežívajú svoje denné radosti a predovšetkým smútok. Autorova kniha síce rozpráva o živote po srbsko-kosovskej vojne, no obrazy ľudských tragédií sú v nej prítomné. Necharakterizuje ju ale depresívnosť, práve naopak, tvorca sa v intenciách situačnej únosnosti snaží pracovať aj s humorom. Štýl rozprávania nesúperí so zložitosťou témy, je zrozumiteľný, bez extra zložitých šifier. Literárne prijateľným spôsobom tak znovu potvrdzuje svoju potrebu nanovo prežívať dejiny. Partnerov do dialógu o nich určite nájde.

Na knihe Lojza Marsinu Upratovanie v lunaparku (Verbis) je v prvom rade nápadná jeho zvláštna poetickosť, ktorá posúva tradičné hranice priestoru a času. Zvláštne pomotané sú aj zmienky o rôznych postavičkách, čarodejníkoch či permoníkoch. Aby toho nebolo málo, ústredná postava Daniel si začína upratovať v sebe aj mimo seba a vďaka tomu začína fyzicky miznúť. Tento proces strácania sa začína už v úvode: „Mal by si si poupratovať, – povedal Justín Danielovi asi poldruha roka predtým, než sa stal priesvitným. Vyzerá to tak, že tvoj pobyt sa na tomto svete čo nevidieť skončí. Sedeli v záhradnej reštaurácii a Daniel permoníkovi ukazoval pravú nohu, z ktorej mu zrazu v ten deň pri rannom sprchovaní zmizol palec. No, že zmizol pri sprchovaní, to sa nedá povedať, jednoducho keď sa utieral, zistil, že ho nemá“ (s. 10). Nielen poznámka o „potrebe“ upratovať, ale aj takmer všetko ostatné v rozprávaní provokujú ku kladeniu otázok, či si tento typ literárneho textu vyžaduje špecifického čitateľa. Takého, ktorý neakceptuje iba logicko-fyzikálne pravidlá fungovania sveta. V prípade, že k nim patríte, kniha vás môže zaujať a navyše príjemne pobaviť.

Priaznivci kúpeľných dobrodružstiev ocenia pravdepodobne knihu Juraja Šebestu Hévíz 2090 (Culture Positive). Mondénnosť voľnočasového prostredia sa v literatúre centrálnej časti Európy už akosi spája s témou minulosti a budúcnosti tohto regiónu. Atmosféra kúpeľov však historicky stiera akékoľvek ostré hrany udalostí, ktoré by boli v inom prevedení oveľa naliehavejšie. Autor má jasný rukopis a vie, o čom chce písať, zvláda aj háklivosť témy, ktorá je čistou špekuláciou. Inteligentnou a celkom určite aj čitateľnou.

 

Na záver...

V závere ešte spomeniem autorov a diela, ktoré napriek výhradám vnímam ako súčasť inšpiratívnejšej a  literárne zaujímavej časti minuloročnej produkcie nedebutových kníh. Celkom určite sem patria: Marek Boško Vitajte v KĽDR (Ikar), Peter Getting Polámané nohy baletiek (Marenčin PT), Maxim E. Matkin Zvláštne šťastie (Vydavateľstvo Slovart), Viliam Klimáček Mária Sabína (Marenčin PT), Márius Kopcsay Stena (Marenčin PT), Peter Krištúfek Lady Xanax, pán Snehulienka a ja (Marenčin PT), Pavol Rankov Legenda o jazyku (Vydavateľstvo Slovart).

Ak by sme chceli hovoriť o tom, čo robí literárny kritik s  textami, mohli by sme dospieť k názoru, že to vlastne nie je práca, ktorá by smerovala k odhaleniu pravdy. Pravdepodobne nejde ani o nastavenie exaktného hodnotového rastra či presnej hierarchie diel a ich tvorcov v nejakom čase. Ide skôr o pozorovanie jazyka spisovateľov a o snahu zachytiť to, ako sa rečové akty v dejinnom čase menia, transformujú a v neposlednom rade po istých ozdravných kúrach vracajú späť na literárnu scénu. Literárny kritik je teda kurátorom výstavy diel, ktorým na vlastnú zodpovednosť pripravil vernisáž. O jednu sa usiluje aj tento výberovo-hodnotiaci text.