Vyhľadávanie
V priestoroch Knihy LIC sa stretli priatelia Tomáša Janovica v deň jeho narodenín 22. mája, aby spolu s ním oslávili okrúhle životné jubileum a vydanie jeho novej knižky pre deti Dínom-dánom. Riaditeľka Literárneho informačného centra Miroslava Vallová mu odovzdala ako narodeninový darček prvé výtlačky knihy, ktorú vydalo LIC. Vydanie knihy inicioval a zostavil výber z autorovej tvorby pre deti šéfredaktor Slniečka Ondrej Sliacky, ilustroval ju Tomáš Klepoch a výtvarný dizajn vymyslel a realizoval Palo Bálik. S gratulačnými príspevkami vystúpili Ján Štrasser, autor knihy rozhovorov s Tomášom Janovicom Humor ho!, zostavovateľ knižky Dínom-dánom Ondrej Sliacky, prozaik Dušan Dušek, kunsthistorička Ľuba Belohradská, vydavateľ Peter Chalupa. Mária Dominika Vinczeová, žiačka z Gymnázia sv. Uršule v Bratislave, účastníčka Hviezdoslavovho Kubína predniesla báseň Ako sa Tomáš naučil vstávať. Všetci mohli ochutnať z narodeninovej torty vyzdobenej aforizmom „Kto si vie utiahnuť zo seba, veľa utiahne“, ktorý na záver ako svoje životné krédo vyslovil oslávenec Tomáš Janovic.
Príhovor Jána Štrassera:
Keď ma Literárne informačné centrum oslovilo, či by som nepovedal zopár slov pri príležitosti vydania Tomášovho Janovicovho výberu z básni pre deti Dínom dánom, trochu ma to zaskočilo. Ale iba na chvíľu – vzápätí som si uvedomil, že už mám vek na to, aby mi Tomášove detské básne boli blízke. Všimnite si, že som nepoužil spojenie „opäť blízke“ – lebo v rokoch, keď mi takéto básne boli prvý raz blízke, Tomáš už začínal písať básne pre veľkých a život bol preňho biely holub.
Takže áno: Som rád, že dnes držím v ruke Rozprávkové varechy a pred sebou vidím Dreveného tata. Len sa trochu bojím, že dnešným malým, pre ktorých Tomáš tie básničky svojho času napísal, táto kniha neulahodí: keď ju vezmú do ruky, najprv budú hľadať tlačidlo, ktorým sa zapína, potom ďalšie, ktorým sa posúvajú stránky, potom budú špekulovať, či je to skákačka alebo strieľačka... Ten mobil/tablet je nejaký divný, povedia otcovi/mame, dedkovi/babke, nič v ňom nebliká, nebeží, netrieska... A múdry otec/múdra mama, múdry dedko/múdra babka (lebo aj takí sú medzi nami) povedia svojej ratolesti: miláčik, to nie je mobil ani tablet, to je knižka, vieš. KNIŽ-KA! Napísal ju ujo Tomáš Janovic, takto sa otvára, takto sa v nej listuje a takto sa číta...
Aha, povie dieťa, to je paráda, tak ja tomu dám lajk na fejsbúku...
Milý Tomáš, ani ty ani ja síce nie sme na fejsbúku, no ako sa tak na Teba dívam, fejs máš perfektný a tento búk sa tiež vydaril. Škrtám nulu v čísle tvojho veku... to pokiaľ ide o čitateľov tejto knihy; pokiaľ ide o nás, nulu ponechávam a osmičku delím... no dobre... dvomi. Dínom dánom, poďme na kávu.
Ján Štrasser
Prednesené 22. 5. 2017 pri príležitosti prezentácie knihy Tomáša Janovica Dínom dánom
Príhovor Ondreja Sliackeho: Varechy a dínom-dánom
Povedali mi, že ako zostavovateľ výberu z básnickej tvorby Tomáša Janovica pre deti mal by som pri tejto príležitosti čo to povedať. Dobre, ale čo? Niečo o vzťahu k Janovicovi. Ale ja, ošívam sa, som s Janovicom žiadny vzťah nemal. Ale s jeho poéziou vari áno. To hej, prikývol som, s tou áno. A začal som uvažovať, čo teda poviem. Prirodzené by bolo stratiť slovko-dve o tom ako sa výber Dínom-dánom rodil. A zároveň poďakovať priateľom, ktorí mi radili, čo doň dať a čo nie. Hlavne nie tú básničku o varechách, vystríhali ma. Niektoré moderné pani učiteľky a liberálni rodičia by to mohli chápať ako provokáciu... udri dnes decko, a máš v tom lepšom prípade na krku jeho štátnu ochrankyňu. Ale veď... zrozpačitel som. Janovic nebije a ak, tak len rozprávkovými varechami.
V tej chvíli som už vedel, že nebudem hovoriť o svojom výbere, ale pripomeniem knižočku, ktorá Janovicovej slávnej trilógii Drevený tato a jeho rozprávkové varechy, východisku výberu LIC, predchádzala a ktorá ho vlastne ako tvorivý erb sprevádza celý život. Pár rokov po tom, čo sa tiež priatelia detskej poézie posťažovali na bratislavskej Hlbokej ulici, že Feldekovej Hre pre tvoje modré oči nerozumejú a preto ju treba spáliť, zošrotovať, Janovic vydal svoju prvú zbieročku pre deti. Volala sa Malá samoobsluha a údajnými nezrozumiteľnými metaforami balamutiacimi detské mysle sa v nej len tak hmýrilo. Autodafé, ako som napísal v Kultúrnom živote v roku 1963 na jej obhajobu, sa však nekonalo. Nie však preto, že by vtedajší priatelia detskej poézie dostali rozum a neplietli sa do toho, čo im nebolo dané. Nekonalo sa preto, že Tomáš Janovic prišiel s poéziou, ktorá nebola len Dínom, metaforou na jedinečnosť detského sveta, ale aj Dánom, t.j. obranou jeho slobodnej existencie. Jednoducho knižka nezhorela. Jej múdrosť bola primúdra na to, aby ju mohol ktokoľvek z dospelých pochopiť.
A už len dodatok.
Ak by sa mala konať ešte raz prezentácia výberu z básnického diela Tomáša Janovica, žijúceho klasika klasickej modernej slovenskej poézie pre deti, malo by to byť pod jesennou oblohou na slávnom Radvanskom jarmoku. Tu by nikomu neprekážalo, keby medzi bystrickými mládencami s vareškami v rukách, pobehoval aj náš jubilant a len tak dínom-dánom vycápal všetkých, čo by mu to jeho jubileum chceli pripomínať.
Ondrej Sliacky
