Tomas Tranströmer u nás doma

Keď Švédi 6. októbra s jasotom prijali správu, že tohtoročnú Nobelovu cenu za literatúru dostal Tomas Tranströmer, prvé dve-tri hodiny mi stále vyzváňal mobil – okrem slovenských médií sa postupne dovolalo štvoro českých novín či týždenníkov, vraj z laureáta nie je do češtiny prakticky nič preložené a českí škandinavisti ich odkázali na mňa. A tak som pre jedny noviny chytro-prechytro (uzávierka) odpovedal na päť otázok, inému redaktorovi stačil článok v piatok popoludní, kým známy denník a pre literátov ešte známejší týždenník boli spokojní aj s pondelňajším termínom. V epoche globálnej komunikácie, keď médiá sú v zlomku sekundy priam zahltené množstvom informácií, najmä ak ide o svetovú udalosť, chce mať taký denník (ale iste aj rozhlasová stanica) svoj vlastný materiál. Našťastie nás Česi (a dúfam, že nie iba vtedy, keď ide do tuhého) berú ako svojich. Rád som pre nich články či eseje napísal, no zároveň som si uvedomoval, a potmehúdsky sa tomu aj tešil, že spomedzi svetových spisovateľov „aspoň“ čerstvého laureáta Nobelovej ceny máme prečítaného, naštudovaného a preloženého my, a nie kultivovaní českí kolegovia.

Hoci Tranströmer navštívil Prahu ešte v októbri 1969, teda ako mladý 38-ročný básnik s istou reputáciou v Škandinávii, skutočne sme ho pre strednú Európu (s výnimkou Poľska) objavili až my. Dve jeho básne spolu s veršami ďalších deviatich švédskych a fínsko-švédskych autorov som uverejnil ešte ako študent na jeseň 1971 v Revue svetovej literatúry. Trvalo 12 rokov, kým som ho spoznal osobne: v novembri 1983 som na pozvanie Švédskeho inštitútu strávil jeden týždeň v Štokholme a stretol sa tam s básnikmi A. Lundkvistom, jeho manželkou M. Wineovou, K. Vennbergom, Ö. Sjöstrandom a K. Espmarkom. Pamätám sa, že som s Tomasom nahral interview a zašiel s ním do vydavateľstva Bonnier, kde signoval svoju novú zbierku Divé trhovisko. Keď som ho odprevadil na neďalekú hlavnú stanicu, odkiaľ sa vlakom vracal domov do Västeråsu, všimol som si, že nesie v osobitnom obale noty Schubertových piesní, ktoré kúpil kdesi v antikvariáte. Pripadal mi ako „vidiečan s vtáčím orchestrom pod pazuchou“. Nasledovali stretnutia na jeseň 1986 v Štokholme aj uňho doma v radovej zástavbe v meste Västerås a v Mariefrede neďaleko zámku Gripsholm v lete 1990, kde som spolu s M. Žitným a M. Gáborovou absolvoval prekladateľský seminár.

Do čerstvého výtlačku knihy Pre živých a mŕtvych mi svojím úhľadným rukopisom vpísal „Käre Milan, bäst i klassen – Milý Milan, najlepší v triede 13. augusta ´90 na Gripsholme. Čoskoro dovidenia!“ Vtedy som videl Tomasa posledný raz zdravého. Jeho bledá tvár napovedala, že postavenie najchválenejšieho, najprekladanejšieho švédskeho básnika ho veľmi vyčerpáva. „Čoskoro dovidenia“ trvalo šesť rokov. Medzitým som stihol preložiť výber z jeho básní a vydať ho v Knižnej dielni Timotej (Básne pre živých a mŕtvych). Knihu sme predstavili na jar 1996 v knižnici Švédskeho zväzu spisovateľov v Štokholme. Tomasove belasé oči sa celý čas usmievali, no pravou rukou nevládal pohnúť a chodil iba s veľkou námahou. Básnik totiž krátko po tom pamätnom stretnutí v Mariefrede utrpel mozgovú porážku, po ktorej čiastočne ochrnul a stratil dar reči. „Je to dobré,“ hovoril znova a znova.

O dva roky nato pricestoval aj s manželkou Monicou do Bratislavy ako vzácny hosť Svetového kongresu básnikov. Vedľa Tranströmera sedeli K. Rifbjerg a P. Tafdrupová z Dánska, K. Ødegård z Nórska, T. Vilhjálmsson z Islandu a ďalší. Počas kongresu sme Tomasovi odovzdali Cenu Jána Smreka. V júni 2000 navštívil básnik Bratislavu znova, tentoraz ako hosť 1. ročníka Festivalu Jána Smreka. Spolu s inými zahraničnými účastníkmi ho v Grassalkovichovom paláci prijal prezident SR R. Schuster. Tomasa som v prestávke prvého festivalového dňa predstavil Milanovi Rúfusovi, ktorý si prišiel vypočuť prednášku prof. K. Espmarka, vtedajšieho predsedu Nobelovho výboru Švédskej akadémie. O rok nato som vydal vo svojom vydavateľstve Tranströmerove zobrané básne. Jeden výtlačok knihy Medzi allegrom a lamentom som ešte pred Vianocami zaniesol pánovi Rúfusovi. Pamätám sa, čo mi Rúfus pri mojej ďalšej návšteve povedal: „Milan, ale básne toho Švéda sú naozaj silné a dobré.“

Tento záujem o básnika-rovesníka postihnutého afáziou a čiastočným ochrnutím prerástol neskôr do zvláštneho priateľstva: pri každej mojej návšteve sa ma Rúfus nezabudol spýtať, ako sa darí pánovi Tranströmerovi, a Tranströmerovci v Štokholme sa zase vždy pýtali na Rúfusovo zdravie. Po piatich rokoch sa znova stretli – na literárnom podujatí Básnické svety Milana Rúfusa a Tomasa Tranströmera, ktorý v bratislavskom Zichyho paláci usporiadala Naďa Hammarbergová, predsedníčka Spoločnosti priateľov Milana Rúfusa v Štokholme. Bol to úžasný pohľad na dvoch veľkých starých básnikov, z ktorých jeden sa opieral o francúzsku barlu, kým druhý si pomáhal nenápadnou paličkou, akú kedysi nosievali páni z lepšej spoločnosti. Náš básnik neskôr venoval svojmu švédskemu priateľovi jednoduchú, no silnú báseň.

Na Tranströmera sa z jeho troch návštev Bratislavy (a jednej návštevy Trnavy a Pezinka) iste pamätajú mnohí milovníci poézie. Nejeden náš básnik si ho starostlivo „načítal“ a nečudoval by som sa, keby si od neho požičal ten či onen obraz. Na Slovensku vyšli dve jeho knihy a jeho básne boli publikované viac ráz v Revue svetovej literatúry a iných literárnych časopisoch. Môžeme hrdo povedať, že tohtoročný laureát Nobelovej ceny je aj naším básnikom, že je doma aj u nás doma. On sám ten pocit kedysi vyjadril názvom jednej básne: „Byť doma je nekonečné.“