Vyhľadávanie
Mark Lynas: Šesť stupňov – posledné varovanie
Preklad: Marián Šumšala
Bratislava: Premedia, 2020
Vo vydavateľstve Premedia vyšli v priebehu roka dva knižné tituly, ktorých témou je klimatická kríza: Neobývateľná Zem Davida Wallace-Wellsa (2019) a v novembri 2020 Šesť stupňov – posledné varovanie Marka Lynasa.
Nie náhodou titul knihy Marka Lynasa Šesť stupňov evokuje názov Bradburyho dystopickej prózy 451 stupňov Fahnrenheita. Túto súvislosť umocnňuje aj grafické stvárnenie obálky – modrú planétu postupne pohlcuje oheň. No kým Bradburyho román je literárnou fikciou, Lynasov text patrí do žánru literatúry faktu. Dnes, keď sa stiera rozdiel medzi realitou a fikciou – to. čo sme ešte včera považovali len za číru fantáziu a výmysel, sa stáva tvrdou realitou – nás už vlastne nič nemôže prekvapiť. Na strane druhej je však stále dosť vplyvných mocných, ktorí očividné fakty označujú za „fake“.
S prispením fosílneho kapitálu
Klimatická zmena sa dnes stala jednou z tých predmetov výskumu, v ktorých sa viac ako kdekoľvek inde spochybňujú či popierajú výsledky vedeckého bádania. Na tieto účely sa používajú viac či menej sofistikované rétorické a mediálne stratégie so značným prispením fosílneho kapitálu, ktorý má vplyv na politické rozhodovania a ovplyvňuje globálne ekonomické smerovanie. Aj to je jeden z dôvodov, prečo majú viacerí autori, a dávno to už nie sú len vedci, nástojčivú potrebu upozorňovať na tento vážny civilizačný problém.
Dokumentuje to aj podtitul Lynasovej knihy Posledné varovanie. Tento apel však už zaznieva niekoľko desaťročí a stal sa akousi mantrou, podobne ako slová útechy, že nakoniec všetko nejako vyriešime. Oprávnene sa môžeme pýtať, dokedy budú tieto varovania posledné alebo či už nie sme dávno za tým povestným „posledným“...
Od prvého vydania Lynasovej práce uplynulo 13 rokov, odvtedy sa však situácia zmenila. Povedať, že k horšiemu, by bol ešte eufemizmus. Pred desaťročím sa niektorým zdalo, že klimatológovia vo svojich scenároch preháňajú, že globálna teplota tak prudko stúpať nemôže, či dokonca sa v dohľadnej dobe začne ochladzovať. Opak sa však stal pravdou. Globálna teplota dnes stúpa prudšie, ako predpokladali najpesimistickejšie scenáre.
Staré známe fakty
Jednotlivé kapitoly Lynasovej práce sú rozdelené podľa jednotlivých klimatických scenárov – čo nastane, ak sa oteplí o jeden a viac stupňov Celzia do konca tohto storočia? Teplotnú gradáciu končí šiestimi stupňami, ktoré sa považujú za krajnú hranicu toho, čo dokáže civilizácia ešte „zvládnuť“. Ale aj oteplenie o menšie hodnoty prináša so sebou veľmi vážne civilizačné hrozby: ubúdanie morského ľadu v Arktíde, roztápanie kontinentálnych ľadovcov, kolaps morských prúdov, stúpanie hladiny oceánov, zmeny v cirkulácii atmosféry, vlny horúčav, suchá, povodne a zvýšenú frekvenciu extrémnych prejavov počasia.
K tomu sa, samozrejme, pridružuje aj populačný rast v oblastiach, ktoré budú klimatickou zmenou postihnuté najviac. Ide najmä o africký a ázijský kontinent, kde sa rozsiahle oblasti vplyvom zvyšujúcej sa teploty a sucha môžu stať v budúcnosti neobývateľné. Mark Lynas vlastne len vedecko-populárnou formou sumarizuje už známe fakty, ktoré sú súčasťou medzinárodných dokumentov (napríklad správy Medzinárodného panelu pre klimatickú zmenu) a sú predmetom obšírneho vedeckého výskumu, na ktorý sa odvoláva (na konci práce uvádza autor rozsiahly zoznam použitej literatúry). Z tohto uhla pohľadu teda nehovorí nič nové, jeho text chce byť skôr výstrahou a apelom.
Magická šestka
Jednotlivé názvy kapitol môžu symbolicky evokovať Danteho pekelné kruhy, Lynas nám tak predkladá civilizačný harmonogram cesty k magickým šiestim stupňom. Po prekonaní tejto hranice sa staneme už len divákmi procesov, ktoré sa vymknú kontrole a civilizácia sa ocitne v úlohe štatistu.
Analógiu Lynas nachádza v dávnej geologickej histórii, konkrétne v období permu (približne pred 250 až 300 miliónmi rokmi), keď prišlo k masovému vymieraniu živých organizmov. Lynas v samostatnej kapitole opisuje mechanizmy, ktoré spôsobila zvýšená vulkanická činnosť, keď „návaly kyslého dažďa a silného ultrafialového žiarenia v spojení so suchom spôsobeným extrémnym globálnym otepľovaním mohli nakoniec zem na väčšine povrchu zbaviť vegetácie.“ Zároveň si kladie otázku, či sa niečo podobné nemôže v blízkej budúcnosti zopakovať – od pekla na Zemi prechádza k Venušinmu efektu.
Atmosféra Venuše je totiž zložená z 96 percent oxidu uhličitého. V dôsledku mimoriadne silného skleníkového efektu teplota na povrchu tejto planéty dosahuje vyše 400 °C. Zvýšenie teploty o 6 °C sa v porovnaní s takou hodnotou javí ako „zanedbateľné“. Lynas však zároveň upozorňuje na tzv. pozitívne spätné väzby (napríklad uvoľňovanie metánu z roztopeného perfmafrostu), ktoré spolu s inými nepredvídateľnými faktormi môžu spustiť synergický efekt a rast globálnej teploty už nebude možné zvrátiť.
Podľa jednej zo štúdií by nárast koncentrácie CO2 o dvanásťnásobok v porovnaní s predindustriálnou érou spôsobil zvýšenie teploty na Zemi o 200 °C. No už aj zvýšenie globálnej priemernej teploty na 60 °C by Zem zbavilo vody a sterilizovalo jej povrch. Či sa teda teplota planéty zvýši o 50 alebo 200 °C, je z hľadiska ďalšej existencie života podružné; aby sa skončil život na Zemi, netreba si ju predstavovať ako do červena rozžeravené teleso.
Neriešiteľný problém..?
Pri súčasnom bezprecedentnom raste globálnej teploty je pravdepodobné, že magická hranica šiestich stupňov bude prekročená na prelome tohto a budúceho storočia a Zem sa postupne zmení na neobývateľnú planétu. Tak znie aj titul knihy Davida Wallace-Wellsa, ktorá pod názvom Neobývateľná Zem vyšla vlani v rovnakom vydavateľstve.
Na rozdiel od Lynasa si Wells väčšmi všíma civilizačný kontext, takže jeho práca je skôr o klimatickej kríze ako o klimatickej zmene. Wellsova práca vychádza z už známych filozofických a globálno-ekonomických analýz: klimatická kríza je integrálnou súčasťou neoliberálneho kapitalizmu, resp. v rámcoch súčasného systému, ktorý nadobudol globálny charakter, je tento civilizačný problém neriešiteľný.
Snaha o hľadanie rôznych „ekologických alternatív“ (využívanie obnoviteľných zdrojov, viera v moderné technológie a pod.) je len odďaľovaním skutočného riešenia. Wells upozorňuje, že klimatická kríza má svoje korene v priemyselnej revolúcii, ktorá svoj víťazný pochod naprieč celou planétou odštartovala v 19. storočí. Parafrázujúc klasika by sme mohli povedať, že svet dnes obchádza strašidlo priemyselnej revolúcie: „Týmto spôsobom z nás všetkých zmena klímy robí väzňov priemyselnej revolúcie a naznačuje väzenský model dejín – pokrok zastavený následkami minulého správania.“
Kruh sa uzatvára
Jedinou skutočnou alternatívou je podľa Wallesa zmena spotrebiteľského správania, znižovanie globálnej spotreby je však smrteľnou ranou pre ekonomický neoliberalizmus. Tu sa kruh uzatvára, Wells cituje známy výrok Frederica Jamesona, že dnes „je ľahšie predstaviť si koniec sveta ako koniec kapitalizmu“, ktorý s obľubou citujú viacerí ľavicovo a liberálne orientovaní filozofi. Aj preto sa súčasná éra nazýva antropocén; človek začal meniť Zem na takej úrovni, že ľudská činnosť sa tu porovnáva s geologickými procesmi, ktoré boli v minulosti podmienené výhradne prirodzenými vplyvmi.
Wells neprichádza s falošnou nádejou a odmieta lacný optimizmus. Jedným zo spôsobov, „ako môžeme prejsť týmto chodníkom bez upadnutia do kolektívneho zúfalstva, je paradoxne zvyknúť si na klimatické utrpenie rovnakým tempom, ako ho urýchľujeme, tak ako sme to dokázali s toľkou ľudskou bolesťou v minulosti.“ Česká sociologička Hana Librová hovorí v tejto súvislosti o environmentálnom žiali – o potrebe zachovať si ľudskú dôstojnosť aj v čase, keď je situácia už bezvýchodisková.
Zem bez ľudí zostane modrá
Aká budúcnosť nás teda čaká? Aktuálny vedecký výskum poukazuje ešte na jednu veľmi vážnu hrozbu, o ktorej sa začalo väčšmi hovoriť až v posledných piatich rokoch. V porovnaní s ňou všetky ostatné blednú. Tou fatálnou udalosťou, ktorá môže zničiť podstatnú časť života na modrej planéte, bude spomenutých magických šesť stupňov a odohrá sa v hlbinách oceánov.
Podľa odhadov až 70 percent vzdušného kyslíka produkuje fytoplanktón v moriach a oceánoch. Táto fotosyntéza je teda pre dýchateľnú atmosféru ešte dôležitejšia ako fotosyntéza zelených rastlín na súši. Totiž pri argumentácii v boji proti zmene klímy sa často spomína význam lesov, no morský fytoplanktón akoby zostal v úzadí záujmu ekológov. V dôsledku zvyšujúcej sa koncentrácie CO2 prichádza k okysľovaniu (acidifikácii) oceánov – dnes tento proces možno pozorovať vo vymieraní koralových útesov. Lynas tomuto problému venuje pozornosť v kapitole Mechanizmy zabíjania, ktorá sa opiera o analógiu z geologickej histórie: „Ako čas plynul a globálne otepľovanie stúpalo k vrcholu, oceány sa deoxygenizovali až priamo do hlbín a v spojení s rozšíreným nedostatkom kyslíka v moriach a vysokými teplotami vyzabíjali drvivú väčšinu oceánskeho života.“
Zvyšujúca sa globálna teplota a koncentrácia CO2 v atmosfére tak proces okysľovania ešte väčšmi vystupňujú. Podľa modelov aktuálnych vedeckých štúdií bude tou smrteľnou ranou pre morskú fotosyntézu práve spomínaných šesť stupňov. Ak sa teplota oceánov zvýši o túto hodnotu, fytoplanktón môže v oceánoch vyhynúť, čo zásadným spôsobom zmení chemické zloženie zemskej atmosféry, ktorá sa pre človeka a väčšinu živých organizmov stane nedýchateľnou. Na trvalé poškodenie ľudského organizmu stačí zníženie koncentrácie kyslíka v ovzduší o 1 percento, no už pri jeho znížení o 0.5 percenta má človek pocit dusna a nevoľnosti. Teda väčšina živých organizmov a rastlín nemusí vyhynúť len vtedy, ak sa Zem premení na rozžeravené teleso, ako to vidíme na Venuši. Stačí šesť stupňov a Zem pritom aj naďalej môže zostať modrá.
Nič z ríše fantázie
O tom, aký fatálny dôsledok môže mať bagatelizovanie a popieranie civilizačných hrozieb, sme sa mohli presvedčiť pri súčasnej pandémii. V prípade klimatickej krízy sme toho svedkami už desaťročia, no vedci sú často označovaní za alarmistov, ktorí radi strašia a ich scenáre sú len výmyslami z ríše fantázie. To, čo potom nasleduje, však už z ríše fantázie nie je.
Parafrázujúc klasika by sme mohli povedať, že toto nie je posledné varovanie. To už bolo.
Pavel Matejovič (1963)
Literárny vedec, pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV a na Trnavskej univerzite. Venuje sa dejinám slovenskej literatúry druhej polovice 20. storočia. Je autorom štyroch odborných monografií. Okrem literatúry sa profesijne venuje aj meteorológii a klimatológii.
Mark Lynas. Foto: Global Farmer Network
