Program tretieho ročníka literárneho festivalu Novotvar ponúkol oproti ostatným rokom rozmanitosť priestorov a kvantum novodobých spisovateľských kapacít. Návštevníci sa okrem priestorov A4 mohli ocitnúť aj v knižnici Goetheho inštitútu, jednom z gymnázií – na Metodovej alebo Jura Hronca, v Spirit of Wine (všetky spomínané lokality sú v Bratislave) na večernom programe alebo na zavŕšení festivalu v budmerickom kaštieli. Ten svojou estetickou stránkou a výbornou akustikou primerane uzavrel predchádzajúce dni komorných stretnutí.
Festival sa držal svojich sľubovaných cieľov – predstaviť návštevníkom to najlepšie zo súčasnej literatúry, a zároveň sa nedržať v medziach slovenskej tvorby. Tým pádom sme sa mohli tešiť účasti rozmanitých autorov – hostia boli zahraniční aj tuzemskí, čítala sa próza aj poézia. Kontrastnosť podtrhovali aj využité priestory. V rámci jedného večera si účastník posedel v Goetheho inštitúte aj v Spirit of Wine. Z tejto rýchlej zmeny prostredia mali niektorí (ako podotkol moderátor Michal Tallo) kultúrny šok. Čo sa týka organizácie podujatia, tá sa niesla v uvoľnenom duchu. Autori sa na pódiu vymieňali bez pevného harmonogramu. Snaha o striedanie prózy s poéziou, zahraničnej a tuzemskej tvorby, bola citeľná, nie vždy ale realizovaná a realizovateľná, keďže stoličky hostí boli na podujatiach dynamickým prvkom a ich obsah sa v priebehu večera menil.
Nádhera života a nostalgická atmosféra
Festival otvoril rozhovor s Michaelom Kumpfmüllerom, ktorý predstavil knihu Nádhera života, tematicky zameranú na Kafkovu najmenej známu milenku a snúbenicu Doru Diamantovú. V rámci diskusie, ktorá prebiehala na záver, odpovedal na otázky ohľadom motívu, ktorý ho viedol ku skúmaniu problematiky a zdrojov, z ktorých čerpal, keďže sa nezachoval žiadny z Kafkových listov Dore. Podelil sa o niektoré svoje názory a aj o tému ďalšieho románu, v ktorom sa bude venovať Virginii Woolfovej. Odpovedal tiež na otázky ohľadom koncipovania diela. Nádhera života je dielo bez dialógov, čo Kumpfmüller zdôvodnil tým, že v komunikácii medzi dvoma ľuďmi je vždy dôležitejšie to neverbálne, čo nie je možné zachytiť prepisom dialógu. Podotkol však, že v nasledujúcej knihe sa na dialógy môžeme tešiť. Rozhovor, ktorým sa program o šiestej večer otvoril, bol simultánne tlmočený a po ňom nasledovalo autorské čítanie v dvoch verziách (najprv nemeckej, potom slovenskej). Komorné priestory knižnice Goetheho inštitútu podnecovali nostalgickú atmosféru školských besiedok, akurát, že na tejto ste sedeli dobrovoľne a nikto vás nekopal do stoličky, ak ste sa zarozprávali so susedom. Okrem poznatkov o diele sa Kumpfmüller podelil aj o svoju spisovateľskú filozofiu či skôr o akýsi spisovateľský „pud“, ktorý ho núti stále experimentovať a skúšať niečo nové.
Sladký život, Goyove obrazy či hra na ústnu harmoniku
Na druhý deň sme sa premiestnili do priestorov A4, o niečo tmavších a komornejších, vybavených stolíkom plným kníh s plátennými taškami popísanými veršami z novej zbierky Michala Talla, ktorý sa na provizórnom pódiu ukázal len ako moderátor. Program neplánovane odštartoval až okolo pol ôsmej autorským čítaním Márie Modrovich z Flešbeku. Tú vystriedala poetka Zofia Bałdyga, ktorú sprevádzal českým prekladom Ján Škrob. V priebehu večera sa pred návštevníkmi festivalu ukázala aj Jana Micenková, čítala poviedku Filmová vášeň zo zbierky Sladký život, či Mária Ferenčuhová s novými, ešte nepublikovanými básňami. Po autorkách vystúpil maďarský poet Gábor Lanczkor, ktorý básňami veľmi nápadito tematicky nadviazal na 14 čiernych Goyových malieb, ktoré obecenstvu v úvode vystúpenia predstavil. Je veľká škoda, že nebolo možné atmosféru dotvoriť aj vizuálne, keďže básne si zaslúžili ukážku Goyových obrazov, ktoré by výstup scelili. Lanczkor sprevádzal prednes hrou na ústnej harmonike.
Sára Vybíralová čítala krátke minimalistické texty, ktoré doteraz neboli publikované a, ako sama povedala, nevie, či niekedy budú. Ospravedlňovala sa za absenciu editorského zásahu, v konečnom dôsledku však texty skvelo zapadali do kontextu podujatia. Svojou jemnosťou odľahčovali atmosféru. Autorka ich ozvláštnila tým, že poprosila Zofiu Bałdygu, aby za ňu prečítala nadpisy. Josef Kleindeinst predniesol v nemeckom origináli pasáž jednej zo svojich próz, jej slovenský preklad bol premietaný na plátne za ním, druhé dielo však poslucháčom priblížil len zaujímavou dikciou, keďže sa mu preklad neušiel. Literárnu časť večera zavŕšila Francúzka Anne Kawala performance, pri ktorom využila všetky dostupné mikrofóny (teda dva z dvoch). Zvyšok programu, okrem DJ-a Soletku a hereckého koncertu Petry Fornayovej, Vladimíra Zboroňa a performance Michala Talla Simulácia behu, bol pre technické ťažkosti zrušený. Slovné spojenie „herecký koncert“ si teda pre mňa zachovalo úvodnú tajomnosť.
Medzi umelcom, vedcom a dielom
Piatkový večer, znovu v priestoroch A4, otváral Marek Debnár prednáškou o dištančnom čítaní, ktorá mala byť sprevádzaná diskusiou, no vzhľadom na veľmi nízku účasť sa držal výkladovej formy. Rozhovor s Viliamom Nádaskayom viedla Mária Ferenčuhová. Otázkami nadväzovala na básne, ktoré Nádaskay z básnického debutu Vynechaný spoj prečítal, no najhlbšie sa ponorila do problematiky formovania literárneho diela umelcom a zároveň literárnym vedcom, čo Nádaskay v jednej osobe predstavuje.
Večerné autorské čítania priniesli pred obecenstvo českého prozaika a dramatika S. d. CH, ktorý neskôr, po skončení literárnej časti večera, vystúpil s kapelou Ruce naší Dory. Predniesol text uverejnený v aktuálnom čísle časopisu Vlna, zvyšný priestor využil na propagáciu ďalších tlačených diel, ktoré so sebou na ukážku doniesol. Weronika Gogola ponúkla v češtine divákom úryvok z nového textu Po trochu. Autorského čítania sa zúčastnili aj Radovan Potočár a Richard Pupala. S básňou vystúpil slovinský prozaik Primož Repar, ktorého sprevádzal slovenský preklad. Veronika Dianišková čítala z najnovšej zbierky básní Správy z nedomovov a Ján Škrob, ktorý v predchádzajúci deň prekladom dopĺňal prednes Zofie Bałdygy, predčítal zo zbierky Reál. Večer pokračoval už spomínaným koncertom kapely Ruce naší Dory a zavŕšila ho DJ-ka Nada El.
Zavŕšenie literárneho festivalu
Kaštieľ Budmerice je obdivuhodne udržiavaný a ponúka veľkolepé priestory. Aj vďaka svojej histórii je ako stvorený na zavŕšenie literárneho festivalu, preto nebolo možné vybrať lepšie miesto na zakončenie série diskusií, autorských čítaní a rozhovorov. Večer otvoril Gábor Lanczkor rovnakým textom ako v priestoroch A4, tentokrát ale výstup obohatil o ďalší hudobný nástroj. Rozhodne patril medzi autorov, ktorí sa najviac vyhrali s atmosférou čítania. Ivana Gibová čítala z literárneho debutu Usadenina poviedku Ja jedna jediná a na apeláciu jedného z organizátorov výstup skrátila. Mária Modrovich predstavila ďalšiu pasáž z Flešbeku, ale inú, počas trvania Novotvaru ešte nečítanú. O burčiakovej sezóne, téme, ktorá zaujala väčšiu časť publika, hovorila Veronika Šikulová. Michal Tallo výnimočne vystúpil z role moderátora a rozhodol sa (po rýchlom úvode) predniesť tri básne z novej básnickej zbierky. Večer zakončila Anne Kawala.
Esteticky veľkolepé, no rozpačité
Väčšina festivalových dní sa niesla v znamení autorských čítaní, či už sa tradične recyklovali staré básne a prózy, uvádzali autorské debuty, predznamenávali budúce diela alebo sa len čítali minimalistické texty s nejasnou budúcnosťou. Viacero autorov sa snažilo výstupy oživiť buď miernymi zásahmi v podobe featuringu pri čítaní nadpisov Sáry Vybíralovej, alebo muzikálnej vložky Gábora Lanczkora. Trochu neistá organizácia, ktorá to mohla uhrať aj na priateľskú, uvoľnenú atmosféru, sa často skôr trúsila. Nebolo jasné, kedy a či program začne, poprípade či sa niekto z publika dostaví.
Zavŕšenie v budmerickom kaštieli bolo síce esteticky veľkolepé, no atmosféra bola trochu rozpačitá. Väčšinu provizórneho hľadiska tvorili samotní autori. Je otázkou, či bariéru tvorila „odrukosť“ lokality, alebo či navonok uzatvorenie festivalu nepôsobilo skôr ako súkromná akcia.
Nina Podmanická
