Vyhľadávanie
Životná cesta každého človeka je súborom zážitkov, skúseností, úspechov i peripetií, je púťou, ktorú pretínajú iné životy, a tie na nej zanechávajú väčšie či menšie stopy. Takéto stopy – spomienky na svojich priateľov, niekoľko momentov zo života, ktoré značne ovplyvnili jeho smerovanie – približuje Albert Marenčin (1922) v knihe Čo nevošlo do dejín (Marenčin PT a Literárne informačné centrum 2012), ktorá vyšla pri príležitosti jeho deväťdesiatych narodenín.
Prvý život žijeme, druhý snívame, a tým tretím životom, ako tvrdí Marenčin, sú spomienky. Tento život si po kúskoch zapisoval, až z neho vznikla kniha. Marenčina kultúrna verejnosť pozná ako spisovateľa, básnika, filmára, dramaturga, prekladateľa a v neposlednom rade ako predstaviteľa surrealizmu. Všetky tieto aktivity sa zrodili už z jeho detských návykov a koníčkov. Francúzštinu, ktorá mu pribudla v kvinte, si obľúbil natoľko, že láska k nej ovplyvnila celý jeho ďalší život. Na jeseň roku 1945, keď bola Európa ešte v troskách, spolu s ďalšími absolventmi rôznych odborov cestoval do Francúzska, kde na filozofickej fakulte v Grenobli dostal štipendium. Jeho snom však bolo študovať v Paríži. Práve vtedy, keď si myslíme, že je všetko stratené, riešenie väčšinou býva prosté. To platilo aj v tomto prípade. Aby sa dostal do Paríža, podal si na radu profesora Kupku prihlášku na tamojšiu Vysokú školu politickú, kde ho aj prijali. Povinné predmety ho síce veľmi nezaujali, zato vysnívané mesto naplnilo jeho očakávania. Parížom bol uchvátený, doslova sa opíjal jeho atmosférou. A nie sám. Marenčin vo svojich memoároch odkrýva aj svoj citový život, opisuje nenaplnenú lásku k mladej žene – Alene. Vďaka nej sa tu zoznámil s prekladateľom a riaditeľom československého vysielania Parížskeho rozhlasu Michelom-Leonom Hirschom. Ich stretnutie malo veľký význam: krátko po ňom sa rozbehla Marenčinova rozhlasová kariéra.
Keď sa mu predčasne skončilo štipendium (aby pre neho náhodou nebolo zámienkou na emigráciu), na chvíľu odcestoval domov. Zakrátko sa do svojho druhého parížskeho domova vrátil, i keď tu nemal zaistené nijaké výhodné miesto. Po nejakom čase však už sedel za rozhlasovým mikrofónom. Popritom navštevoval prednášky na Vysokej škole politickej, na Vysokej škole filmovej IDHEC, písal články do Národnej obrody, po jej zániku do Slovenského rozhlasu, ale i pre seba do zásuvky. Politická situácia v Československu – prevrat a komunistický puč v Prahe – ho ovplyvnila, i keď žil vo Francúzsku: jeho pozícia v rozhlase sa natoľko zhoršila, že bol v roku 1948 nútený odísť. Po čase sa zamestnal ako redaktor týždenníka Parallèle 50, ktorého šéfredaktorom bol známy surrealista Philippe Soupault. Svoje pôsobenie vo Francúzsku však zakončil v aparáte Československej vládnej delegácie na mierovej konferencii, ktorá sa konala v Paríži. Trojročný pobyt v tejto krajine bol pre Marenčina „v nejednom smere medzníkom – životným, existenčným, názorovým aj citovým, profesionálnym aj umeleckým…“ Po návrate domov v januári 1949 začal pracovať vo filmovom priemysle. Tu Marenčin spomína na svoje sizyfovské roky, prekážky, ktoré mu pod nohy kládli napríklad ideológovia, no i úspechy a významné filmové spolupráce. Čas plynul, prišli šesťdesiate roky, ktoré boli pre neho ďalším medzníkom. Táto etapa bola v kultúrnej oblasti obdobím tvorivej slobody, dokonca aj vo vzťahu k súčasnosti. Ťažiskom jeho záujmu stále zostával film, no venoval sa i publicistickej, spisovateľskej či prekladateľskej činnosti a po dlhej prestávke sa vrátil aj ku kolážam…
Život Alberta Marenčina bol bohatý na udalosti i ľudí – na Vysokej škole politickej spoznal Gastona Bachelarda, ktorého prednášky navštevoval, náhodne sa zoznámil aj s takými velikánmi, ako boli André Breton, Paul Éluard a Pablo Picasso, vďaka Aničke Matouškovej, kolegyni z Francúzskeho rozhlasu, spoznal napríklad Alexandra Matušku či maliarov Laca Gudernu a Vincenta Hložníka, spolupracoval s Alfonzom Bednárom… V knihe venuje priestor spomienkam na svojich priateľov (Juraj Mojžiš, Dominik Tatarka, Leopold Lahola, Elo Havetta, Egon Bondy, Alain Robbe-Grillet) a rodákov i na skupinu surrealistov (Karol Baron, manželia Švankmajerovci), ktorým takto vzdal úctu. V ďalšej kapitole sa Marenčin zamýšľa nad svojimi kolážami či nad vzťahom k surrealizmu. Poslednú časť tvoria rozhovory, ktoré s ním viedli Peter Macsovszky, Anna Gregorová, Oleg Pastier alebo Gabriela Rothmayerová. Neoddeliteľnou súčasťou publikácie sú fotografie a doslov Juraja Mojžiša.
Marenčin v úvode píše: „Mám rád spomienky, pamäti, memoáre, o to radšej, o čo viac je v nich subjektívnych skúseností a poznatkov, čiže človečiny.“ A práve taká je aj jeho spomienková knižka Čo nevošlo do dejín, z ktorej dýcha človečina. Ľudsky citlivé a vďaka precíznej práci s jazykom aj literárne pútavé dielo nám poodhalí viac o tomto výnimočnom človeku.
