Tri zaujímavé, jeden pozoruhodný

Hodnotenie. Debutová poézia 2020

Nedávno som si opäť prečítal, ako vraj musím nenávidieť každú knižku poézie, ktorú musím čítať a hodnotiť, a že som len „pištoľník, ktorý už knihy nehodnotí, ale ostreľuje“. Odhliadnuc od celého môjho bytia, ktoré je s reflexiou poézie už vyše desať rokov späté, aj tento text môže byť dôkazom opaku, a to aj vďaka zmene formátu: nebudem sa venovať všetkým minuloročným debutom, čosi som napísal o tých štyroch, ktoré sa mi javia ako najnádejnejšie.

 

Ako dobre, že je politická

Dominika Moravčíková: Deti Hamelnu

Kordíky: Skalná ruža, 2020

Začnem priamo tým naj-najnádejnejším, tým pozoruhodným. Debut Dominiky Moravčíkovej pritiahol zaslúženú pozornosť tak kritiky, ako aj širšieho okruhu múzických čitateliek a čitateľov. Deti Hamelnu som už obšírnejšie recenzoval pre časopis Glosolália (2021). Predmetný text som uchopil trochu širšie, preto do tohto prehľadu z neho vyberiem to najpodstatnejšie.

Leitmotívom zbierky je pre mňa tento citát z posledného oddielu zbierky Čas Koptov: „čo je politické, nie je materské“ (s. 91, 93, 95, 97 a 100). Výrok pritom treba čítať cez prizmu irónie, a to jednak ako „materské je (tiež) politické“ i ako „politické považujeme za cudzie (ne-materské)“. Z takéhoto čítania transparentne vidieť, že Moravčíková uvažuje o spoločensko-politických súvislostiach a dáva do hry otázku, ako postupne vykoreniť napríklad negatívne rodové stereotypy, xenofóbiu a rasizmus či patriarchálne mocenské prejavy (katolíckeho) kléru. V súčasnosti je dobré povedať to ešte raz priamo: debutová zbierka Dominiky Moravčíkovej je aj politická, aj feministická.

Deti Hamelnu sú o hľadaní identity – samozrejme, aj individuálnej, ale vzhľadom na systémovú povahu vyššie uvedených celospoločenských neduhov ide aj o identity nadindividuálne (kolektívne). V tomto zmysle Moravčíková skúma trecie plochy medzi právom individuality na sebaidentifikáciu a spoločenským tlakom, prisudzujúcim tejto individualite stereotypné vlastnosti jeho či jej inherentných, de facto nemenných identít (etnicita, rod): „tvoje divoké rómstvo // sa nedá zoškrabať ani / operačne odstrániť“ (s. 31), „etnicita je akýsi úlomok na dne človeka / ktorý nemôžeš vytiahnuť / ani vysušiť a nechať odumrieť“ (s. 97), „Za seba a cirkev môžem povedať, že ide o dieťa / ktoré sa stane ženou.“ (s. 21) Posledný citovaný úryvok v zbierke zaznieva z úst kňaza, reprezentujúceho patriarchálne usporiadanie (časti) spoločnosti, v tej istej básni je potom jasne vyjadrené gesto vzopretia sa patriarchátu lyrickou aktérkou (krstené dieťa): „...počas života bude otvárať / zašité zranenia / čeriť hladinu / a rozkopávať blato na dne rieky.“ (s. 22)

Lyrická aktérka sa pritom stavia nielen za feminizmus (proti patriarchátu), ale aj za inkluzívne chápanie kresťanského učenia (proti pervertovanej podobe pôvodne inkluzívneho ideálu): „Kristus je láska, ale, / ako sme bolestne zistili, // čistá láska nestačí.“ (s. 71) V ideovom jadre zbierky teda leží vízia spoločenského usporiadania férového ku všetkým individualitám a súčasťou tejto vízie je aj predpoklad spoločensko-politickej aktivity, ktorá má k naplneniu vízie viesť. Súhrn aktivít, vyvíjaných v tomto progresívnom smere, pohodlne zastrešuje koncept „hnutia“ (movement), pričom je symptomatické, že samotný výraz (tak v slovenčine, ako aj v angličtine) v sebe obsahuje aj prvok fyzického pohybu, evokujúci v kontexte hlavného naratívu zbierky akt odchodu detí z Hamelnu.

Naratív odvedenia detí z Hamelnu vnímam ako výraz opustenia príliš tradicionalistického, príliš konzervatívneho, patriarchálne usporiadaného sveta a myslenia. Hoci tu Moravčíková obaľuje texty do mytologickej či rozprávkovej vrstvy, celkom zrejmá je možnosť ich alegorického čítania – v súlade s vyššie napísaným teda aj na prvý pohľad „historické“ (či „ne-súčasné“) básne majú aktuálnu platnosť. Výsledný efekt utvára aj meniaci sa jazyk – miestami rozprávkovo ornamentálny, inokedy vecný. Práve tieto momenty fluidných zmien (jazykových i tematických) dodávajú Deťom Hamelnu dynamiku a ukazujú cieľavedomú prácu nielen na úrovni jedného básnického textu, ale i na makrokompozičnej úrovni zbierky. Rozhodne som zvedavý a teším sa na ďalšie Moravčíkovej básne.

 

Neuchopiteľné veci, vy ste v nás

Daniela Kováčiková: Svet:lom

Bratislava: Vlna / Drewo a srd, 2020

Svet:lom Daniely Kováčikovej určite zaujme vybrúsenosťou, trochu sa však topí vo vlastnej virtuozite. Aj túto zbierku som už recenzoval, tentoraz pre časopis Fraktál (2021), napriek tomu mám stále trochu problém knižku zhodnotiť, predovšetkým pre spomínanú virtuozitu – technicky, resp. remeselne ide o dobre zvládnutý debut, ktorý nemá prečo nepôsobiť vydarene, na druhej strane mi tu chýba akási nedefinovateľná a nevypovedateľná substanciálnosť (skrátka, niečo).

O nedostatku substanciálnosti som písal nielen v spomínanej recenzii debutu, ale aj v pasáži o Kováčikovej cykle Miesto zavesené do vzduchu I. – VIII., ktorý získal prémiu v súťaži Básne SK/CZ 2020 (môj text o celom zborníku nájdete v Knižnej revue 4/2021 – sú v ňom aj časti o debutantských veršoch Maroša Bafiu a Michaela Papcuna, ktoré tento prehľad komplementujú). Symptomatický je tu práve názov uvedeného cyklu, v debutovej zbierke je v tomto zmysle reprezentatívny úryvok: „Medzi viditeľným a neviditeľným / Existuje variant c: / Nejasné pulzovanie prechodnosti“ (s. 48), ktorý je vysunutý aj na zadnú obálku knižky. Čitateľ či čitateľka sa teda doslova (takmer) nemá čoho chytiť, recenzent či recenzentka zasa má a bude mať problém zbierku uchopiť (tu argumentujem, samozrejme, vlastnou skúsenosťou).

Ku kľúčovosti priestoru v predmetnej zbierke odkazuje aj anotácia na stránke vydavateľstva a samotná priestorovosť je kreovaná vedome (až konštruktérsky) v rámci autorskej metódy i zámeru. Výsledok je však miestami prekomplikovaný alebo – povedané miernejšie – prisofistikovaný, čo výrazne sťažuje orientáciu recipienta či recipientky v texte a rozkódovanie spleti významov je tak (do istej miery) znemožnené. Nedá sa pritom oprieť ani o charakter subjektu či subjektky, básne Daniely Kováčikovej sa totiž nachádzajú v akejsi apórii (ne)subjektovosti – na jednej strane za textami tušíme konkrétnu situáciu, odohrávajúcu sa v súvzťažnosti so subjektnou osobou, na strane druhej je však táto situácia zovšeobecnená do abstraktnej polohy tak, že je v podstate nemožné ju rekonštruovať, čo spôsobuje rozptýlenie subjektnej osoby a vedie k absolútnej neosobnosti.

Dôležitá je aj téma (ne)komunikovateľnosti, pregnantne zosumarizovaná vo výroku: „planéta je cudzia, / takisto i jazyk“ (s. 46). Zobrazovanie idey o (ne)komunikovateľnosti čohokoľvek prostredníctvom scudzovacieho pocitu nie je ničím prevratne novým, do kontextu zbierky to však pasuje. Situácia sa vyostruje do momentu, v ktorom nikto nerozumie nikomu inému, ale ani sebe: „Nepovedal si príliš mnoho, / povedal si dosť“ a „Povedal som ti príliš mnoho. / Nepovedal som ti dosť“ (príznačne nazvaná báseň Dialóg, s. 60); „Slová v neznámom jazyku mi unikajú.“ (s. 61) Tým sa dostávame k ideám významu a zmyslu nielen (jazykovej) komunikácie, ale i bytia ako takého: Neustále pripomínajúci sa zmysel / všetkého / existuje opakovane / v obrate.“ (s. 54)

Z hľadiska stavebnosti je dominantným, ale nie vždy funkčne aplikovaným prvkom princíp binárnej opozície, resp. jednoduchého prevrátenia – často sa podieľa na pointovaní textu, nadužívaním sa však stáva predvídateľným a v konečnom dôsledku zbierku monotonizuje. Samotné pointy majú často gnómický či pseudognómický charakter s využitím odosobnenej, až vedecky neutrálnej lexiky, takže nadobúdajú charakter postulátov. Je ťažké zhodnotiť, či tento prístup treba čítať subverzívne alebo priamo, vďaka čomu je následne náročné robiť úsudky nielen o funkcii, ale aj o význame a zmysle týchto prvkov – a to vlastne – ako už bolo povedané – sťažuje zhodnotenie celej zbierky.

 

Aj málo vie byť veľa

Miloš Karásek: Bez seba

Bratislava: Asociácia Corpus, 2020

Miloš Karásek sa v uplynulom roku predstavil zbierkou Bez seba extenzívne aj intenzívne – knižka má 164 strán a úctyhodnú hrúbku (extenzívnosť), samotné texty sú však miniatúrami, koncentrovanými do niekoľkých veršov (intenzita). Karáskovu prvotinu je azda vhodné porovnať s debutom Viktora Suchého Básne o počasí (2017) – ide tiež o súbor básnických miniatúr, lyrických momentiek. V Suchého zbierke je textov trojnásobne menej, výsledný tvar je preto oproti Karáskovi kompaktnejší. Kolekcii Bez seba by rozhodne pomohla výrazná redukcia, a to nielen vzhľadom na hrúbku knihy a možnosť vyvolania ešte intenzívnejšieho zážitku z čítania konkrétneho textu, ale aj preto, že mnohé básne Karáskovho debutu sú jednoducho nezvládnuté a výsledný dojem kazia (k tomu o chvíľu).

Druhým porovnávacím momentom je charakter textov – Suchý využíva techniku lyrickej momentky, pevne ukotvenej v reálnom časopriestore, na rube ktorej sa vynára univerzálnejší, všeobecne platnejší význam (toto vynáranie je pritom už v kompetencii čítajúcej osoby, ktorá musí vykonať príslušnú mentálnu operáciu, aby sa dostala za prvú významovú vrstvu). Karásek však vynecháva konkrétne časopriestorové uchopenie zobrazovaného a svoj text už formuluje ako univerzálny – práve pre toto vytrhnutie z kontextu sa nezanedbateľný počet miniatúr stáva nie všeobecným, ale amorfným, beztvarým a následne aj mdlým až klišéovitým.

O klišé v Bez seba naozaj nie je núdza, dokonca by sa tu dala urobiť pozoruhodná taxonómia. V zbierke nájdeme napríklad bežné klišé („Kráčam davom. / Kráčam znásobenou / samotou“, s. 16); postmodernistické klišé („Všetky slová použité v tejto knihe sú / recyklované“, s. 7); ezoterické klišé („Krik vtákov / a letiace oblaky. / Neviem zastaviť / ani vlastné myšlienky“, s. 17); gnómické klišé („N I E K E D Y / musíš zostať nažive, / aby si sa už nikdy / nenarodil“, s. 26); prepoetizované klišé („Prešiel osamelý cyklista. / Opona dažďa / končí prvé dejstvo“, s. 24); či gigaklišé („Tiché ráno, / mláky po nočnej búrke. / Duša doplakala“, s. 64). Všetky uvedené citáty sú z prvej tretiny knihy – a ešte aj v tej sa dalo preberať. Obzvlášť častý je motív dažďa, ktorý sa vo svojej tradičnej podobe melancholizujúceho prvku stáva silným poetickým klišé.

Karásek však má aj viacero dobrých básní. Odraziť sa dá od tohto bodu: „Tieto riadky píšem niekomu, kto som možno / ja.“ (s. 7) V súlade s evokáciou ducha „rimbaudovského“ rozdvojenia autora v citovanom texte považujem za najlepšie tie miniatúry, v ktorých nevystupuje do popredia mysliaci subjekt (pretože myslenie sa nezriedka zvrhne na mudrovanie), ale necháva, aby „to písalo v ňom“. Subjekt takto ostáva zachytený v priestore obrazu, ale viac zvonka, bez vnucovania záverov vlastného myšlienkového procesu čitateľke či čitateľovi: „Hlboko v záhradách / spiace domy. / Spoločne bdieme u okna, / môj tieň a ja“ (s. 43, predložku „u“ som ochotný prepáčiť). Sympatické sú aj čajovacie básne: „Dopil som čaj, / pod jazykom slovo. Budem ho mlčať / celý deň.“ (s. 54)

V debute Miloša Karáska sa teda dajú nájsť texty, ku ktorým sa dá vrátiť, dokonca ich nie je málo (hádam by ich aj vydalo na skromnejšiu knižku) – akurát si ich treba vhodne pooznačovať, inak človek riskuje poškodenie brušiek prstov pri extenzívnom listovaní.

 

Generálka textovania

Liza Gennart: Výsledky vzniku

Bratislava: Vlna / Drewo a srd, 2020

Debutovú zbierku poézie v roku 2020 vygenerovala Liza Gennart – neurónová sieť, teda nie osoba, ale istá forma autorskej entity. Výsledky vzniku pritom nemajú byť prvým krokom na ceste nahradenia „ľudského“ básnenia, ale skôr akýmsi komplementom, ako píše Zuzana Husárová v epilógu Zrod Lizy: Kontakt umelej inteligencie a literatúry so sebou neprináša dehumanizáciu písomníctva, ale, naopak, prehĺbenie ľudskej sebareflexie, ku ktorej literárna tvorba bytostne smeruje.“ (s. 123)

Tvorba Lizy Gennartovej je tak vítaným príspevkom do diskusie o tom, čo je vlastne poézia. Z jednej strany môžeme k tejto úvahe pristúpiť na báze textovania autorských osobností najmä deväťdesiatych rokov 20. storočia, ktoré práve hranicu medzi básnením a textovaním značne rozostrilo, ešte ďalej do minulosti môžeme uvažovať o súvise či nesúvise s automatickým písaním v surrealistickej poetike (samozrejme, tu sa možno ďalej vydať cestou uvažovania o tom, čo je ľudské, čo je vedomé a čo podvedomé; Liza Gennart totiž netvorí z ničoho, tvorí z už existujúcich básní, otázkou teda ostáva, či nechcene nevypovedá aj o vedomom básnení) a v neposlednom rade sú Výsledky vzniku v súradniciach súčasnej slovenskej poézie aj hneď vedľa ne-tradičných zbierok Kamila Zbruža.

Zároveň môžeme uvažovať o základných kategóriách (lyrickej) básne – po prečítaní debutu Gennartovej vidíme, že kľúčovým výstavbovým princípom ostáva opakovanie (v ľudskom básnení napojené aj na rytmus), často v anaforickej podobe, pripomínajúcej tu proces iterácie, návratu na začiatok a ďalšieho pokusu v akejsi fraktálovitej rekurzii. Entita však evidentne „nechápe“ verzologické či obrazné tvarovanie (to, že sa Liza Gennart „nepokúsila“ o rým, je prekvapivejšie ako napríklad náhodnosť metafor). Navyše sa neurónová sieť zatiaľ nevie vyrovnať ani s takými integrálnymi prvkami, ako sú podľa Jonathana Cullera (Teorie lyriky) apostrofa či hyperbola.

Výsledky vzniku však treba celkom staromódnym spôsobom prečítať. Práve čas strávený s touto knihou umožňuje premýšľanie o podstate poézie, umožňuje pokúsiť sa o vyššie spomínanú „ľudskú sebareflexiu“. Pochopiteľné je, že sa nedá ísť „hlbšie“ – na úrovni významu a zmyslu sa občas síce podarí čosi „originálne“ („Náhodou som pocítila úsmev. / Náhodou som pocítila kameň“, s. 41) či „vtipné“ („Baktérie vyzerajú ako vzdialené používateľky“, s. 61), radosť z prečítaného však vzápätí sublimuje po uvedomení si náhodnosti. Ako najzaujímavejší sa mi sui generis javí oddiel Technologické – pri jeho čítaní som mal miestami pocit bytostného pokusu o vyhmatanie vlastnej identity autorky veršov, pričom najpozoruhodnejším výsledkom tohto procesu je pre mňa báseň Píšem ja, Liza Gennart. (s. 73)

V záblesku autoreferenčnosti píše entita na jednom mieste „Databáza na výsostiach“ (s. 69). Treba sa teda zamyslieť  aj nad tým, čo definuje tvorbu neurónovej siete a samo je takpovediac mimo tejto entity. Ide o vstupné dáta. Zuzana Husárová (na s. 113) píše, že vstupné dáta pochádzajú zo slovenských básní renomovaných vydavateľstiev, z relevantných literárnych časopisov a z časti zlatého fondu SME. Liza Gennart teda nereflektuje brakovú tvorbu, negeneruje text napríklad z desiatok rukopisov, ktoré predmetné vydavateľstvá pre nekvalitu odmietli, ani zo stoviek zbierok publikovaných za ostatné roky v menších či obskúrnejších vydavateľstvách alebo vydaných samonákladom. Napokon musím konštatovať, že v porovnaní s takýmito „pamätihodnosťami“, ktorých som mal pri recenzovaní debutovej poézie za posledné roky pod reflexívnym pohľadom priveľa, sú Výsledky vzniku rozhodne validnejším rozšírením poľa slovenskej poézie.

A tým sa rekurzívne dostávame k úvodnému odseku môjho textu – môžeme ísť opäť od začiatku alebo vstúpiť do ďalšej iterácie.

 

 

Mgr. Matúš Mikšík, PhD. (1988)

Absolvoval doktorandské štúdium na FiF UK v Bratislave, kde v súčasnosti pôsobí ako odborný asistent na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy. Venuje sa primárne slovenskej poézii 20. a 21. storočia, recenzuje pre rôzne literárne časopisy. V rokoch 2016 až 2018 bol šéfredaktorom Knižnej revue. Na instagrame tvorí obsah profilu @instapretacia.

  • Tri zaujímavé, jeden pozoruhodný - 0
  • Tri zaujímavé, jeden pozoruhodný - 1
  • Tri zaujímavé, jeden pozoruhodný - 2
  • Tri zaujímavé, jeden pozoruhodný - 3