Letné mesiace patria prázdninám, dovolenkám a festivalom. Medzi hudobné, filmové a divadelné podujatia sa už siedmy rok zaraďuje aj literárny Mesiac autorského čítania v Košiciach. Návštevníci sa v auguste mohli opäť stretnúť s výberom slovenských, českých, ukrajinských a poľských autorov a umelcov, performerov, hudobníkov a divadelníkov, ktorí svojou tvorbou dávajú literatúre nový rozmer. Každý ročník privádza na východ Slovenska spisovateľov inej hosťujúcej krajiny. Tohtoročný festival bol v znamení Gruzínska.
 
Čo sme doteraz vedeli o Gruzínsku? V podstate iba pár informácií geografických, politických, kultúrnych... A to, že Gruzínsko je krajina básnikov. Aj ich králi boli básnikmi. A čo vedia o Slovensku, konkrétne o Košiciach, samotní gruzínski spisovatelia? S akými predstavami k nám prichádzali?
 
Paata Šamugia: „Meno tohto mesta mi znie tak rozprávkovo, že sa mi zdá, že tu i žijú rozprávkové bytosti.“
Beso Khvedelidze: „O Košiciach viem, že je to krásne mesto so starými chrámami.“
Zurab Rthveliašvili: „Vo všeobecnosti mesto človeku pripomína milú, ktorú nikdy nevidel, ale ktorú musí niekedy stretnúť, a bude to pre neho prekvapenie.“
           
Mesiac autorského čítania otvorili šarmantné dámy – konzulka Gruzínska v Slovenskej republike Nina Demetradze a viceprimátorka mesta Košice Renáta Lenártová.

Gruzínska poetka Diana Anfimiadi povedala, že národy sa najlepšie spoznávajú prostredníctvom kuchyne a umenia. Takže tu sú gruzínske delikatesy:

Ako prvý čítal autor Dato Turašvili zo svojho slávneho románu Džínsová generácia. Aj na Slovensku práve džínsy symbolizovali rebelanstvo: „Tam, kde boli džínsy, bolo aj šťastie.“ Paata Šamugiu, doma zatracovaného básnika, očaril Dóm sv. Alžbety. Návštevníkov festivalu zas jeho verše. Tamta Melašvili okamžite zaujala košické publikum jednoduchým opisom všedného dňa dospievajúcich dievčat, ktoré sú aj všade okolo nás. Vlastne, nie tak celkom – nie takéto. Tieto žili uprostred vojny (možno v jej zázemí). Museli sa vysporiadať so všetkým, čo im prinášala. Hlad, boj o prežitie, smrť. A dospievanie.

Básnik a režisér Giorgi Arabuli sa svojou tvorbou snaží udržať pri živote dialekt rodného regiónu, v ktorom sa stále hovorí vo veršoch. Batu Danelia, jeden z najstarších predstaviteľov gruzínskej poézie, vyslovil želanie, aby sa poslucháčom zapáčila aspoň jedna jeho báseň. Úspech mali všetky. Bekha Khurchuli ako vojnový spravodajca videl a na vlastnej koži zažil, že vojna je hrozná vec a špinavosť: „Nie je pravda, že ľudia chodia do vojny, ale vojna prichádza k ľuďom.“

Thea Thopuria, okrem iných žánrov aj autorka kníh pre deti, nečakala, že sa na Slovensku stretne s takou bohatou ponukou literatúry pre malých čitateľov. V Gruzínsku vyrástla na knihách asi desiatich autorov a ani v súčasnosti sa ich počet príliš nezmenil. Zo slovenských poznala len Ľubomíra Feldeka a jeho Modrú knihu rozprávok, ktorá bola preložená do gruzínčiny. Dramatik David Gabunia sa rozrozprával na tému problémov vo vzťahu muž – žena: „Ja to vidím tak, že my muži sme problémom. Dnes môžem navonok síce vyzerať ako upravený, pekný intelektuál, ale pud zabíjania bude vo mne stále ukrytý. Sú to prirodzené pudy... alebo sa také zdajú byť, no určite sú to konštanty.“
 
Medzi domáce chuťovky...
...patril predovšetkým Michal Havran, ktorý prekvapil nielen svojou dominantnou výškou, ale aj humorom, vnútorným pocitom zodpovednosti voči vývinu v krajine i strednej Európe a rovnako priznaním, že nemá ambície ponúkať svoje knihy čitateľom na pumpách alebo v Tescu. „Absolútne nemoderovateľný“ Fedor Gál je rád, že jeho diela vyvolávajú polemiky, a tak nútia ľudí premýšľať. Svoju festivalovú básnickú štafetu zabehli aj Osamelí bežci Peter Repka a Ivan Štrpka. Ivana Laučíka si pripomenuli niekoľkými citáciami. „Čítanie je spoločný zážitok,“ myslí si Michal Hvorecký. Literatúra a umenie inšpirujú k zamysleniu, že kultúra môže zmeniť svet a že úlohou autorov, literatúry a písania je pokúšať sa hľadať pravdu, hovoriť, čo je klamstvo a hovoriť to otvorene.

„Bytostný básnik, ktorý aj prózu píše poeticky“ Roman Szpuk vo svojej tvorbe „nevarí z fantázie, ale z toho, čo zažíva“. Marek Šindelka zas tvrdí, že literatúra je most imaginácie medzi autorom, textom a čitateľom. Je to totálna abstrakcia a na to, aby fungovala, potrebuje čitateľov, ktorí ju pretvárajú. Príjemným spestrením bolo vystúpenie poľského spisovateľa a amatérskeho ornitológa Stanislawa Łubieńskeho. Divákov zaujala originálna, spontánna, živá a energická Zoška Papužanka, ktorej tvorbu charakterizuje neobyčajná ľahkosť, s akou sa hrá a žongluje so slovami, satirický spôsob podania, a tiež opakovanie slov, ktorým čitateľa magicky pripútava k svojmu príbehu. Oleksij Čupa svojou poviedkou Good bye, Lenin v Košiciach pobavil, vo Ľvove vyvolal živú diskusiu. Poetka, performerka a rozhlasová moderátorka Olena Husejnova svojim básňam dáva nový rozmer pomocou videí.

Skutočnou lahôdkou bolo vystúpenie Zuraba Rthveliašviliho, jedného z pionierov zvukovej poézie a básnických performancií v Gruzínsku. Svojich poslucháčov si podmanil nielen výzorom, bezprostredným vystupovaním, ale aj nemiznúcim úsmevom. Jeho zvukovú poéziu, založenú na tradíciách dadaizmu-futurizmu, charakterizuje nezmyselné hromadenie slov, ktorými vie autor naozaj veľmi zručne manipulovať. Zároveň ich kombinuje s rôznymi zvukmi, spoliehajúc sa na spontánnu improvizáciu.

Klobúk dole pred dramatikom, prozaikom a producentom akým je Basa Džanikašvili. V Poľsku sa mu do čítačky miešal politický míting a v Košiciach vystúpenie nie práve tichých rómskych hudobných skupín. Ako bonusový balíček sa Košice pochlapili a poskytli mega dávku horúčavy. Napriek tomu, že sa kúpal vo vlastnom pote a mal zo seba nepríjemný pocit, nenechal sa nepriaznivými skutočnosťami odradiť.

Poľského historika, novinára, reportéra a politológa Wojciecha Góreckeho, ktorý sa už 25 rokov profesionálne venuje problematike severného a južného Kaukazu, môžeme smelo nazvať Gruzíncom. O stave, vývoji a politickej situácii v Gruzínsku nám porozprával viac ako samotní autori. Poézia jedného z najvýznamnejších gruzínskych básnikov Zviada Ratianiho je plná lásky, strachu, smrti, no i sebaobviňovania a pripisovania si viny za dianie okolo seba: „Nebáli sme sa vojny, keď sme do nej išli, začali sme sa jej báť, až keď skončila. Vojna nie je šport a my nemôžeme niekomu fandiť!“
 
Postoj k životu cez poéziu
Ak by sme niekedy vypracovali prieskum u návštevníkov Mesiaca autorského čítania, asi by sa zhodli na tom, že jeden z najzaujímavejších festivalových hostí v Košiciach bol Juraj Briškár. Jeho pohľad na svet, prepájanie vecí či analógie a fantazijné predstavy boli také podmanivé, že už po veľmi krátkom čase počúvania ste sa rozhodli k nim pripojiť. Prvá dáma slovenskej poézie Mila Haugová sa o sebe vyjadrila že je „bežkyňou na krátke trate a písanie poézie je celkom dobrý spôsob postoja k životu“.

Festivalovú bodku za domácimi autormi dal Petr Hruška, básnik píšuci predovšetkým o najbližších rodinných vzťahoch. Do Košíc prišiel v silnej rodinnej zostave, sprevádzala ho manželka Iveta a syn František, člen hudobného zoskupenia Fumar Mata. Na záver svojho vystúpenia v knižnici predstavil a zároveň symbolicky pokrstil svoju najčerstvejšiu, ôsmu básnickú zbierku Přebytek otce.

Úplne posledným hosťom festivalu bol hudobník a spisovateľ Erekle Deisadze. Vo svojej tvorbe sa prevažne venuje revolúcii a revolučným myšlienkam. Prostredníctvom punkovej muziky (kapela 40 kilometrov) a jej hudobných klipov už od roku 2012 vyjadruje svoje politické názory. S návštevníkmi festivalu sa podelil o báseň o strachu: „Strach môže byť individuálny alebo všeobecný, ja sa zameriavam na ten individuálny, napríklad strach zo smrti.“

Gruzínska poetka Lia Likhokeli si predstavovala, že v Košiciach je veľa obchodov so slovami, v ktorých sa predávajú ako čokoláda: „Keď ľuďom dochádzajú, z celého sveta sa schádzajú do Košíc a v miestnych obchodoch nakupujú slová.“ Počas Mesiaca autorského čítania sa zdalo, že je tomu naozaj tak. V Košiciach zneli krásne slová, patriace do literatúry piatich krajín. Literatúra poskytuje obraz o krajine a jej ľuďoch. V tomto roku sme spoznali Gruzínsko. O rok objavíme krásy tureckej spisby.
 
Tatiana Klimková