Trpezlivá kniha

Zbierka Ivana Laučíka Na prahu počuteľnosti vyšla prvý raz v roku 1988 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Nedávno ju opätovne vydalo levočské vydavateľstvo Modrý Peter. Aj po tridsiatich dvoch rokoch zisťujeme, že sú tu stále otázky, na ktoré sme nenašli odpovede...

Sú knihy ako výkrik. Zaznejú – a veru až zabolia, ako hlasno zaznejú, – no už o pár týždňov (či dní) ich zaleje tíš. Ach, koľko ich len je! Haldy papiera rôznych volúmenov spútané najrozličnejšími väzbami, určené pre výpredaje alebo oheň. Čo s nimi?

A potom sú knihy ako šepot. Ako kvapkanie v temnote. Ako sedimentácia vápenca. Trpezlivé až za hranicu možností. Keď sa po viac ako tridsiatich rokoch ukážu v reedícii (čo je, mimochodom, tretina storočia!!!), len celkom samozrejme prikývneme – jasné, jasné, jasné! A nanajvýš sa začudujeme – prečo vlastne až teraz?

Je to taká situácia, ako keď človek rozlúpne úlomok vápenca a objaví v ňom odtlačok dávneho lastúrnika. Môže si byť istý, že po miliónoch rokov je vôbec prvým človekom, čo ho vidí v dennom svetle. To oslepenie! To oslepenie je isto vzájomné...

Vnútorné voliéry

Čosi podobné sa stalo zbierke Ivana Laučíka Na prahu počuteľnosti, po ktorej v roku 2020 siahlo levočské vydavateľstvo Modrý Peter. Vďaka tomu sa zistilo, že aj po tridsiatich dvoch rokoch sú tu stále otázky, na ktoré sme nenašli odpovede. Napríklad tá, ktorá sa nám ponúka po potulkách v zoo:

V čo dúfať a čo si myslieť o krajine,

ktorej orly neuletia z rozpadnutých voliér,

ale trpezlivo čakajú na pečeň?

Nemyslím si, že je to trojveršie o ľuďoch neschopných utiecť z krajiny; tie voliéry sú skôr vnútorné.

Zbierka Na prahu počuteľnosti vyšla prvý raz v roku 1988 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. A bol to, ako sám autor viackrát zdôraznil, druhý debut. Medzi touto a predchádzajúcou knižkou Sme príbuzní na začiatku sa totiž rozprestrela priepasť osemnástich rokov ticha – zlovestný nevyslovený zákaz publikovať. V roku 1989 o tomto tajomnom zakliatí začerstva po Nežnej revolúcii uvažovali s Eugenom Gindlom v spoločnom rozhovore pre Literárny týždenník. „Predsa som však v nočných hodinách sedemdesiatych rokov napísal rukopis, ale asi som ho vhodil do schránky, ktorú nevyberali...“ reaguje Laučík so svojou typickou iróniou na dlhoročné ticho zo strany slovenských vydavateľstiev. A tak sa z  básnickej zbierky Na prahu počuteľnosti celkom prirodzene stal aj dokument toho, ako slobodný človek prežíval a prežil temnotu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov na osi Liptov – Slovensko – Svet – Vesmír.

Pohyb do hĺbky

Ozvena prvotného výbuchu je prítomná

v jase

v tiesni jaskýň

a chveje sa v našich pamätiach...

... píše Laučík v úvodnej básni, akoby chcel naznačiť, že veľký svet a celý zázrak vzniku kozmu i Liptova je prepojený a usúvzťažnený počiatočným veľkým treskom. To nedokážu sputnať žiadne ostnaté drôty. Ak sa totiž nedá pohybovať horizontálne, po povrchu, vždy je tu možnosť pohybu do hĺbky. A to je už vlastne putovanie v čase, na ktoré nebola potrebná žiadna cestovná doložka.

V priereze zemským povrchom vidíme, ako sa vŕši čas. Milióny rokov stlačené do vrstiev hrubých sotva pár milimetrov, podzemné priestory hĺbené celé tisícročia vytrvalou vodou. Ak je človek svedkom čohosi takého, prečo by ho mali vydesiť nejaké „večné časy a nikdy inak“? Stačí si len trpezlivo počkať, kým sa dosky zemskej kôry o kúsok neposunú – spolu s nimi sa napokon pohne aj človek vmrznutý do kryhy ako Nansenova vajcovitá loďka Fram.

Skúsenosti z ponoru do hlbín jaskynného sveta Laučík formuloval opakovane. Jedna z nich napokon dala titul aj samotnej zbierke z roku 1988:

Jaskyne sú. Ale nemôžeš sa v nich spoliehať

na slová. Iba prejsť za hranicu počuteľnosti

svojho vnútorného hlasu.

Obrátiť pozornosť dovnútra, načúvať podvedomiu. Aj to bola jedna z možností, ako sa vyhnúť šedivému normalizačnému šumu.

Radosť z prežívania priestoru

Laučíkova poézia je aj správou o živote človeka v krajine. Človeka, ktorý nie je len návštevníkom, ale organickou súčasťou svojho prostredia. V eseji Triti, Turtur, Tatry z roku 1995 tento vzťah popisuje nasledovne: „Nevybrali sme si krajinu, kde sa narodíme, ale nakoniec predsa máme možnosť prežívať ju a sýtiť sa ňou. Uvidieť krajinu a prežiť jej hĺbky a výšky celou svojou bytosťou! To je jedna z najväčších radostí, aké nám život môže poskytnúť. Radosť z prežívania priestoru nás formuje, nalaďuje k životu, otvára nás...“

Laučík často hľadí na krajinu, na Liptov, z vrcholcov hôr. Ide tu o perspektívu – o  nazeranie na skutočnosť z iného uhla, z nadhľadu. Je to pohľad na mapu! Takéto čítanie krajiny však človeku umožňuje aj nahliadnuť za ohyb guľatej zeme; aha, tam je Poľsko, tam v diaľke sa belejú vrcholce alpských ľadovcov, tam kdesi je stĺp pary ružomberskej papierne a tam zas súhvezdie Južný kríž.

Keď takto precítime nekonečnosť rozpínavého vesmíru, do vedomia sa nám nevdojak vtisne aj pokora. Lebo veď čo sme? Veď vlastne nič! Nič na osi Liptov – Slovensko – Svet – Vesmír. Bez tohto pohybu smerom nahor je inak celkom ľahké podľahnúť pokušeniu a myšlienke, že človek sám je stredom Liptova, stredom sveta. To už sú však negatívne prejavy vedomia kotliny, kde sa prirodzená podvedomá úzkosť z obkľúčenia často prekonáva hraným ustráchaným velikášstvom. Lebo ja som syn bývalého predsedu družstva, viete?!

Smútok nad krajinou

Ivan Laučík už v šesťdesiatych rokoch tvrdil: „Zem nie je najčistejšia.“ (Pohyblivý v pohyblivom, 1968)

O dvadsať rokov neskôr začali v spoločnosti ekologické otázky zaznievať čoraz častejšie. Ukázalo sa totiž, že aj taká lokálna katastrofa ako černobyľská jadrová havária môže mať globálne následky. A že na rozloženie politických síl vo svete rádioaktívny spad zvysoka kašle. V Československu, napokon, zarezonoval aj ekologický polosamizdatový zborník Bratislava/nahlas.

Ekológia je aj celkom prirodzená súčasť Laučíkovej poézie. Dnes možno aj rozmýšľame – nemal náhodou Iwan okno do budúcnosti? Pretože presne taký Liptov, pred akým nás varoval, vidíme dnes. Liptov, kde „motorové píly ďakujú vo svojom jazyku / ďatľom“, kde „k drevenici prirastá hliníková veranda“ a kde „ťažba vzduchu pokračuje“. (A, ako spomína inde, parafrázujúc priateľa Vločku, „význam slova kultúra sme si cez fonetiku – kálčr preniesli len do slova klčovať.“)

Tento trpký ironický nadhľad a zároveň nekonečný smútok nad zdevastovanou krajinou žije vo vnímavých dušiach miestnych naďalej – len sa pretavuje do rôznych skupenstiev. Potvrdzuje to, napríklad, cyklus fotografií Lucie Bušfyovej z Jasnej nazvaný Vitajte v raji, ktorý v roku 2018 vydala ako pohľadnice.

Médium, pri ktorom sme si privykli na idylické pohľady do krajiny, využila (či v najlepšom zmysle slova „zneužila“) na ironický komentár k divokej výstavbe a ťažbe v rodnej doline, ktorá je, mimochodom, dôležitou zásobárňou pitnej vody pre veľkú časť mesta.

O cirkulácii času...

Stopy človeka v krajine nám môžu poslúžiť aj na úvahu o kolobehu životov. Alebo o cirkulácii času. Môžu to byť životy (a reinkarnácie) stromov, ktoré

sa pohli do ohňa, položivé,

zaspávajúce

alebo prebúdzajúce sa?

Zaviate zľadovateným svetlom

ospievané zimou,

opäť vykročili

na krehkých nohách

semien...

Alebo kolobeh života ľudí v priebehu roka, ktorý zas pripomína mandalu:

Sneh, v ktorom zostali tvoje stopy,

na jar stečie do čističiek.

Také (márne?) je vlastne celé pôsobenie nášho živočíšneho druhu na tejto planéte. Zostane po nás len stlačená vrstva, možno plastová (alebo digitálna?) žila medzi horninami, ktorú o milión rokov prekvapene otvorí akýsi iný oslepený výskumník. Čo si pomyslí?

Ján Púček (1987)

Spisovateľ a publicista. Autor prozaických kníh Kameň v kameni (2012), Okná do polí (2013), Uchom ihly (2015) a Med pamäti (2018). Textami o knihách a fejtónmi prispieva do Denník N. Pracuje ako redaktor vydavateľstva Absynt, na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU vedie semináre o slovenskej literatúre. Žije pod Malými Karpatmi.

Ivan Laučík (4. 7. 1944 – 12. 5. 2004) foto: Peter Repka