Anasoft litera fest priniesol v 12. ročníku existencie najprestížnejšej slovenskej literárnej ceny okrem predstavenia desiatky finálových kníh aj silný hudobný lajnap (najmä Chinawoman) a jednou zo sprievodných akcií bola aj diskusia Redaktor alebo ghostwriter? o možnostiach a kompetenciách knižných redaktorov – mohla byť kľúčová, keby náš literárny trh nespĺňal definíciu onej povestnej nezastavujúcej karavány.
 
Alexandra Vičanová, Natália Petranská Rolková, Jaroslav Šrank, Tea Cyprichová, Klára Králová, Nataša Ďuričová, Vlado Balla, Eva Melichárková a Matúš Mikšík (dvakrát). Zoznam ľudí, zodpovedných za textovú stránku finálových kníh Anasoft litery – teda zodpovedných, menej zodpovedných, jazykových a iných redaktorov a „úpravcov“ –, je ešte dlhší, uvádzam iba po autorovi druhú najzodpovednejšiu osobu.

Chyby v texte má pritom čitateľ tendenciu pripisovať práve nedôslednej práci redaktora, ak je však výsledok uspokojivý, skôr to vníma ako plus pre autora – v tomto zmysle je práca knižného redaktora čiernou robotou, v čom so mnou súhlasí aj členka poroty tohtoročného Anasoftu Veronika Rácová. Neberte to (vy, čitatelia) v zlom, nejde nám (sám občas fungujem ako redaktor, čo ste azda postrehli z úvodu predchádzajúceho odseku) primárne o to, aby nám ktosi čosi pofúkal, napríklad ja svoju prácu robím s vedomím toho, že ak ju urobím dobre, nikto o tom nebude vedieť – totiž, viditeľná je len naozaj zlá redakčná robota. Úroveň redakčnej úpravy (aj) Anasoftových próz pritom vystihol Rado Passia: „Problém s finalistami je takýto – robí to málo ľudí, vidí to málo očí.“ Kde sú časy, o ktorých hovorila takmer ako o bájnej Arkádii Eva Mládeková z Vydavateľstva Tatran, kedy knihu čítali traja redaktori...
 
Balada o práci v literatúre
Pravda je taká, že všetci tí, ktorí sme nielen pri redigovaní, ale v celej oblasti literatúry – čím rozširujem záber aj na organizátorov a spolupracovníkov samotnej ceny Anasoft litera a s ňou súvisiaceho festivalu – ešte zostali, „Robíme, čo môžeme“, ako trefne poznamenal Rado Passia. Táto (nie prázdna) fráza je explicitným vyjadrením toho, čo bolo v podloží môjho minuloročného komentáru k Anasoftu pre online portál českého časopisu Host (s názvom Mezitím na okraji periferie) – komentáru, ktorý mi možno niekto ešte doteraz vyčíta.

V poriadku, priznávam, že keď niečo vyzerá ako rehabilitácia, správa sa to ako rehabilitácia a kváka to ako rehabilitácia, tak to asi bude rehabilitácia – nie však iba moja osobná. Chcem povedať len to, že by sa jednoducho nemalo zabúdať na osvetľovačov, zvukárov, kulisárov, kostymérov, stavačov scénických dekorácií, šepkárov, a to rovnako v prípade konkrétnej knihy, ako aj pri ľuďoch, ktorí stoja priamo za Anasoft litera festom, alebo pri ňom takým alebo onakým spôsobom vypomáhajú. Preto sú na vedľajšej strane alternatívne obálky minuloročných kníh – skúste sa na už dobre známe tituly teraz pozrieť inými očami, dovidieť ďalej, než iba po ich autora.

Stručne aj o festivale, ktorý mal byť pôvodne predmetom celého článku
O čo viac potom zamrzí, keď v rámci festivalu na besedu s Jožom Karikom, autorom Trhliny, ktorej sa podľa jeho odhadov predalo 15 – 20-tisíc kusov, prídu ľudia v takom počte, že by sa ich do jednej priemerne veľkej bratislavskej hipsterskej kaviarne vošlo dva alebo trikrát toľko. Tragikomicky potom pôsobí neborák Karika – ako keby mu účasť vo finále najprestížnejšej literárnej ceny uškodila! A pritom jeho beseda s Jurajom Malíčkom ukázala, že za knihou môže byť oveľa viac práce, než len suma času, stráveného priamo písaním. A ak vás teoretizovanie fascinuje rovnako, ako mňa, okrem Malíčka s Karikom by ste si prišli na svoje aj pri debate Adama Borziča s Michalom Havranom nad jeho Analfabetom a rozvažovať o možnostiach a obmedzeniach rozprávača ste mohli spoločne s Petrom Darovcom a Víťom Staviarskym nad novelou Rinaldova cesta.

V ďalších debatách sme potom mohli prostredníctvom kníh preniknúť do zaujímavých a/alebo dôležitých bodov minulosti (azda nenásilnejšie, ako na školskom dejepise), či už ide o exkurz do totalitných režimov (Konvália Denisy Fulmekovej a Nedeľné šachy s Tisom Silvestra Lavríka), alebo ešte starších udalostí (kniha Juraja Bindzára Mlčky a krátko), alebo, naopak, udalostí novších (Havranov Analfabet či Karikova Trhlina). Väzbou k žitej súčasnosti sú potom čítaniahodné Aksál Zuzany Cigánovej, novela barbora, boch & katarzia Ivany Gibovej, Novoročný výstup na Jaseninu Jakuba Juhása a svojím spôsobom aj Staviarskeho Rinaldova cesta a román Som Paula Ondreja Štefánika – posledné dve sú však podľa môjho názoru reprezentantmi tradičnej autorskej fikcie. Tak či onak, v konečnom dôsledku je témou každej z nich jednoducho – človek. Aj sci-fi časť Štefánikovej Pauly je teda menej „odtrhnutá od reality“, než by sa mohlo predpokladať.
 
Hlavne ohľaduplne
Všetky cesty vedú k finalistom – to, čo malo byť pôvodne reportážou z Anasoft litera festu, skončilo ako môj osobný komentár k tohoročnej desiatke. Istým spôsobom sa však oblúkom vraciam naspäť  k práci knižného redaktora. Michal Havran hovorí, že oceňuje kohokoľvek, kto si sadne a napíše knihu, podľa neho je to priam brutálny výkon. Nuž – teraz si predstavte, že si po autorovi nad to sadne ďalších x (zle zaplatených – ale to je nakoniec aj autor) ľudí od knižného redaktora cez korektora, grafika, ilustrátora... Je to proces, ktorý si vyžaduje svoj čas. Ak sa vám zdá, že sa príliš vlečieme, buďte, prosím, pri predbiehaní ohľaduplní – robíme, čo môžeme.
 
Matúš Mikšík