Vyhľadávanie
Michal Harpáň: Súradnice literatúry
Báčsky Petrovec: Slovenské vydavateľské centrum, 2020
Pole pôsobnosti univerzitného profesora na dôchodku Michala Harpáňa je v súradniciach filologických a literárnovedných disciplín mnohostranné; pedagogickou činnosťou na viacerých domácich a zahraničných univerzitných pracoviskách nezačínajúc a prekladateľstvom nekončiac.
Na zmapovanie oblastí, ktorým sa Michal Harpáň (1944) vo svojej dlhej vedeckej kariére venoval, textové vymedzenie tejto recenzie nestačí, dokonca to predo mnou lepšie a dôkladnejšie urobili iní.
Prostredníctvom textov, ktoré sa k nám dostávajú v jeho ostatnej knihe Súradnice literatúry (2020), sa názorne ilustruje šírka jeho vedeckých záujmov. Kniha vyšla v Slovenskom vydavateľskom centre v Báčskom Petrovci a po dvadsiatich rokoch (1999 – 2020) uzavrela edíciu Živý prúd. Príznakovo, táto edícia sa knihou Michala Harpáňa aj začína, ide o monografiu O Paľovi Bohušovi a táto pulzujúca rieka kníh je popretkávaná ďalšími tromi jeho knihami – S literárnou vedou a kritikou (2005), Predslovy a doslovy (2009) a Skripta manent (2014). K tomuto súpisu treba pridať i knihu vydanú v Nadlaku Ars poetica pannonica (2014), zameranú na dolnozemský literárny priestor. Svedčí to jednak o permanentnej prítomnosti Michala Harpáňa v slovenskom vojvodinskom/dolnozemskom/slovenskom literárnom živote, jednak o trvaní jeho svojrázneho duchovného habitu literárneho vedca.
Dôverný znalec
Knižný súbor obsahuje 24 rozlične tematicky i metodologicky zameraných štúdií, prehľadov, interpretačných sond a esejí z oblasti literárnej teórie a kritiky, komparatistiky, teórie i praxe prekladu. Tematickú heterogénnosť textov môže ilustrovať niekoľko tematicky príbuzných skupín textov; napríklad jednu skupinu tvoria texty o Pavlovi Vilikovskom, druhú skupinu texty o preklade (Poézia Laca Novomeského v prekladoch do srbčiny a chorvátčiny, Breviár slovanských rýmovaných básní), tretiu skupinu tvoria štyri rozhovory, štvrtú texty o slovenskej literárnej vede, piatu nekrológy...
Michal Harpáň ako dôverný znalec Vilikovského prózy a dvorný prekladateľ jeho diel do srbčiny sem zaradil texty Autor je preč..., Štyri novely Pavla Vilikovského a Kucanský: paródia a travestia spisovateľa v poviedkach Pavla Vilikovského. Do tejto skupiny by sme mohli zaradiť aj úvodný text spomienkového charakteru Moje Slovensko, kde autor retrospektívne hľadá pramene svojej národnej identity a „znamenia vedľa cesty“, ktoré ho ako človeka i vedca formovali, a ako také osudové „znamenie“ figuruje aj prvé stretnutie s Pavlom Vilikovským a Milanom Šútovcom v Novom Sade v roku 1966. Autentickosť zažitého cítiť aj z nekrológu Autor je preč... Harpáň si tu vybavuje spomienky na stretnutia s Vilikovským, z medziriadkového priestoru vanie nevyslovený smútok a v závere i sľub o nezabúdaní.
Konexie so Slovenskom tematizujú aj ďalšie texty, vznikajúce v strete s umeleckými a vedeckými dielami slovenských autorov. Okrem Vilikovského sú tu texty o starších (Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik, Jozef Podhradský) a mladších básnikoch a prozaikoch (Laco Novomeský, Dušan Kužel, Dušan Mitana), ale i literárnych vedcoch (Oskár Čepan, František Miko, Anton Popovič, Viliam Marčok, Milan Šútovec). Nesúrodo pôsobí aj zoradenie týchto textov, keďže kniha nie je kompozične členená; striedajú sa texty nielen rozlične tematicky zamerané, ale i metodologicky ukotvené: autorove spomienky, analýza výrazových kvalít poézie, verzologické rozbory, analýza a interpretácia poetických prekladov do srbčiny, publicisticky zameraných rozhovorov.
S úctou k nitrianskej škole
V kontexte textov orientovaných na slovenské témy sa vynímajú dve štúdie o srbských autoroch: Básnická štruktúra Nastasijevićovej prózy a Zivlakova Trojnožka ako pripomienka Harpáňových juhoslovanských/srbských literárnych a vedeckých východísk a začiatkov, i v komparatívnej paralele so slovenskou literatúrou (Nastasijevićova próza verzus próza naturizmu). Veľký tematický rozptyl je priamoúmerný časovému vzniku jednotlivých textov. Tretina z nich je staršieho dáta – uverejnené boli časopisecky a v zborníkoch; zaradiť ich do knihy je v prvom rade asi výrazom autorovej snahy aj takto ich uchrániť pred zabudnutím a sprístupniť čitateľskej verejnosti.
Harpáňov častý návrat k Mikovmu teoretickému modelu výskumu literatúry vidíme predovšetkým v úcte, ktorú k Mikovi a ostatným predstaviteľom nitrianskej školy (Anton Popovič, mladý Peter Zajac) prechováva. Rozsahom by azda aj všetky texty o Mikovi, resp. „nitrianskej škole“, boli na jednu knihu. Mienime predsa, že je účelné a opodstatnené texty roztrúsené po rôznych publikáciách zozbierať, knižne sprístupniť verejnosti a ešte raz overiť ich platnosť.
Harpáňove texty aj dnes obstoja pri skúške systematickosti, metodologickej fundovanosti a závažnosti vypovedaného. Spomenieme tu niektoré z najstarších datovaných štúdií: Ján Kollár v časopise „Letopis Matice srpske“ (1925 – 1916), Jozef Podhradský v Slovenských pohľadoch (1881 – 1916) alebo aj jediné tri texty o našich autoroch: Výrazové kvality slovenskej poézie v Juhoslávii, Michal Babinka o našej literárnej a kultúrnej minulosti a Básnik vo väzení o Paľovi Bohušovi. Posledný uvedený text a asi dve tretiny ďalších sú novšieho dátumu.
Obľúbení autori
Z uverejnených rozhovorov sa dozvedáme, že v súčasnosti autor svoju energiu usmerňuje predovšetkým na preklady umeleckej a literárnovednej literatúry, ale Harpáňova produktivita autorských textov pritom nijako drasticky neklesá. Okrem toho, že aj naďalej má z čoho vyberať (staršie texty), v poslednom zhruba päťročnom období sa Michal Harpáň venuje interpretačným sondám svojich „obľúbených“ autorov, ako je Vilikovský, Mitana, Kužel, žiaľ, aj z dôvodu ich (ne)dobrovoľného odchodu z literatúry.
Štyri texty sú zo sedemdesiatych rokov (najstarší je z roku 1974), ďalšie štyri sú z rokov osemdesiatych a ostatné z obdobia 2016 – 2020. Uvádzame to s cieľom poukázať nielen na časový odstup medzi nimi, ale i na zmenu prístupu k literárnym dielam. Staršie texty sú problémovo zamerané na teoretické a poetologické otázky s uplatnením exaktných postupov a metód (napr. analýza jazykových výrazových prvkov, štrukturalistický rozbor verša, analýza lyrických prvkov v epike) a texty novšieho dáta sú vo väčšej miere ladené zážitkovo a osobne (Moje Slovensko), respektíve sú priepustnejšie prvkom esejistického prejavu aj na významovej (preukázanie citu, nálady, postoja...), aj na výrazovej rovine (ilustrujeme to napr. slovom úchvatný, ktorý použil v jednom texte o Vilikovskom).
Táto skutočnosť príklonu k subjektívnejších žánrom, resp. odklon od čisto scientisticky orientovaných štúdií bez účasti autorského subjektu (v zmysle prítomnosti osobných postojov interpreta a biografických odkazov na autora), sa podľa nás u profesora Harpáňa datuje približne od nultých rokov a dovádzame ju do súvisu jednak so zmenenou teoreticko-metodologickou paradigmou literárnej vedy, a jednak s dodatočnou životnou skúsenosťou/múdrosťou autora a jeho potrebou prehodnocovania a valorizácie prejdenej cesty.
Také sú už svojou podstatou štyri rozhovory zaradené na koniec knihy, ktoré profesor Harpáň poskytol v posledných piatich rokoch Z. Valentovej-Belićovej, E. Farkašovej, M. Součkovej a S. Lenhartovi. Aj napriek tomu, že niektoré fakty zo života a tvorby Michala Harpáňa sa v rozhovoroch opakujú, prinášajú osvetľujúce fakty zo života a diela korešpondenta (načrtnuté aj v úvodnom texte Moje Slovensko), ako i z obdobia jeho pôsobenia v časopise Nový život.
Som literárny vedec
Na záver si dovolím túto krátku reflexiu zakončiť tak trochu osobne. Profesor Michal Harpáň bol mojím profesorom a následne i školiteľom. Pomáhal mi viacej, ako si je toho vedomý. Tým, čo napísal a tým, že ma nijako vedecky a metodologicky „neindoktrinoval“. Mala som voľnú cestu aj pochybnosti, čím som sa vlastne vzďaľovala od jeho v podstate scientického chápania literárnej vedy. Na moje esejistické pochybovanie v expozé obhajoby o možnostiach „objektívne“ uchopiť taký premenlivý a „fluidný“ fenomén, akým je literárne dielo, profesor Harpáň sebavedome a hrdo/tvrdo vyhlásil: „Ja som literárny vedec.“
Táto viera v možnosti literárnej vedy sa mi prejavovala aj na mnohých stranách profesorovej najnovšej knihy Súradnice literatúry, predovšetkým v starších textoch. K tejto viere sa, podľa mňa, ako pridaná hodnota (v textoch z posledných piatich rokov) dostáva aj osobnostná a ľudská dimenzia literárneho vedca, najmä v textoch spomienkového rázu a v rekapitulujúcich rozhovoroch.
Aj dedikácia Dcéram v úvode knihy je dojímavá. Striedanie literárnych i literárnovedných generácií aj v našej „malej“ literatúre je zákonitým procesom a prastarý vzťah otcov a synov/dcér je často konfrontačný. Michal Harpáň bol však, dovolím si parafrázovať básnika, vždy ústretový, vážil si inakosť mladých a vedel chápať aj toho, kto nebol taký ako on. Ako literárny vedec par excellence vie, že tých ciest v snahe uchopiť literárne dielo je viacero.
Zuzana Čížiková (1971)
Literárna vedkyňa, kritička, VŠ pedagogička na katedre slavistiky na FiF Univerzity v Belehrade. Je autorkou monografií Básnické dielo Viery Benkovej (2005), Literárna tvorba Jána Labátha (2013) a knihy Rozhovory (2015). Spolupracuje so slovenskými kultúrnymi inštitúciami doma a na Slovensku. Žije v Kovačici.
Foto: archív Michala Harpáňa
