Umenie byť učiteľom / Zuzana Berová – Peter Bero //
Matematikov žalospev / Paul Lockhart / Preklad Barbora
Kamrlová / obe knihy Raabe 2016
Vydavateľstvo Raabe Slovensko prinieslo na trh
dve publikácie od učiteľov, ktorí na istý čas opustili
katedry, no vrátili sa za ne silnejší a skúsenejší.
So svojimi názormi a radami sa rozhodli podeliť.
Žijeme v časoch, kedy sa dynamicky všetko
mení, a platí to aj pre školu. Mládež používa
informačné technológie tak zručne a v takej miere,
že škola stratila v procese vzdelávania svoje domi-
nantné postavenie a čelí novým výzvam. Učitelia
začali hlasno pomenúvať predovšetkým fi nančné
problémy v školstve a ich vyriešením podmieňujú
ďalšie štrukturálne zmeny v tejto oblasti. Rodičia
sa viac zaujímajú o to, čo sa v škole deje – kto a ako
ich deti vzdeláva a vychováva. Keďže štát na potreby
učiteľov reaguje zväčša pomaly, úsilie o modernejší
spôsob výučby zostáva na konkrétnych pracovis-
kách a zanietených jednotlivcoch.
Humanistický prístup
Medzi nich patria aj Zuzana a Peter Berovci, kto-
rí priniesli na trh knihu
Umenie byť učiteľom.
Z názvu útlej publikácie možno správne vytušiť
jej cieľovú skupinu, ako aj jej ambicióznosť. Text je
štruktúrovaný do trinástich kapitol, ktoré zahŕňajú
všeobecné rady, vhodné pre začínajúcich pedagó-
gov, ako i pre tých, ktorí potrebujú nové impulzy
k svojej náročnej práci. Knihu možno jednoznačne
charakterizovať ako motivačnú literatúru, pričom
sa usiluje napasovať každodennú pedagogickú prax
na akési všeobecné odporúčania. Autori využívajú
svoje učiteľské skúsenosti, ako aj skúsenosti tých,
ktorí tvoria didaktické materiály, a tiež zručnosti
zo súkromnej sféry a podnikateľského prostre-
dia. V jednotlivých kapitolách sa venujú témam
ako osobný rozvoj, sebavedomie, sebaakceptácia,
spolupráca, reč tela – ale aj prezentačným a orga-
nizačným schopnostiam.
Možno oceniť, že kniha zahŕňa témy, s ktorými
sa študenti pedagogických odborov v rámci univer-
zitného štúdia priamo nestretávajú, no majú pritom
veľký vplyv na priebeh výchovno-vzdelávacieho
procesu a vytváranie vzťahu medzi žiakom a uči-
teľom. Čitateľ sa dozvie napríklad názor autorov
na to, ako pracovať s hlasom v prípade, že je trieda
nedisciplinovaná, autori mu tiež poradia, aké voliť
oblečenie, prečo učiteľ nemá byť pre žiaka kamará-
tom, alebo vysvetlia, prečo majú žiaci radi zavedené
školské zvyky a tradície. Učiteľom pripomínajú,
aby dbali o svoj vzhľad, ktorému predovšetkým
pánska časť zborovní – máme na mysli jedincov
s dlhšou praxou – prikladá stále menšiu pozornosť,
čo sa v konečnom dôsledku podpisuje na vnímaní
celej inštitúcie. Pani zástupkyniam zas autorská
dvojica pripomína, prečo nemajú pred slávnostným
otvorením školského roka zbierať odpadky zo zeme,
a ako veľmi je dôležité dodržiavať sľuby a držať sa
stanovených pravidiel.
Z celého textu cítiť humanistický prístup k vzde-
lávaniu a k žiakom. Jednotlivé predmety a učivo
autori nevnímajú ako cieľ, ale skôr ako prostriedok
k všestrannému rozvoju a podpore ich zručností.
Úlohou učiteľa je „dávať podnety, ponúkať možnosti,
skrátka vytvárať prostredie, v ktorom môžu žiaci
realizovať svoju prirodzenú snahu získavať poznat-
ky, zlepšovať sa“. Prístup, pri ktorom sa z chyby
nerobí stigma, ale prostriedok na zlepšenie.
V porovnaní s inou pedagogickou literatúrou
možno oceniť živý a uvoľnený štýl, ako aj univer-
zálnosť rád, no klišé motivačnej literatúry v podo-
be príbehov zo života Steva Jobsa a Billa Gatesa si
autori mohli odpustiť.
Vyhodiť vzorce, cvičenia, poučky
Čo sa vám vybaví, keď si spomeniete na svoje hodiny
matematiky? Utrápený učiteľ vysvetľujúci postupy
počítania príkladov? Nekonečná zbierku úloh? Prí-
prava na testovanie?
Paul Lockhart vo svojej knihe
Matematikov
žalospev
(preklad Barbra Kamrlová) nenecháva
kameň na kameni a kritizuje takmer všetko, čo
nám s výučbou tohto predmetu asociuje. Publikácia
je rozpracovanou verziou pôvodne anonymného
textu, ktorý koloval medzi učiteľmi matematiky
a rozvíril medzi nimi živú diskusiu. Lockhart ako
učiteľ a vedec prešiel všetkými stupňami vzdeláva-
cieho systému, pracoval na najlepších amerických
univerzitách, aby napokon „šiel učiť pubertiakov
v obyčajnej škole v New Yorku“.
Vzorce, cvičenia, poučky, odborné termíny – to
všetko by z výučby vyhodil. Úplne by zrušil povinné
kurikulum a štandardizované testovanie. Vysmieva
sa materiálno-technickým pomôckam, a dokonca aj
matematike napojenej na praktický život. Učiteľov
nabáda, aby ju prestali učiť, a začali ju so svojimi
žiakmi robiť. Nemajú stáť v pozícii toho, kto vysvet-
ľuje postupy riešenia úloh, kontroluje a opravuje
cvičenia. Učiteľ má byť len akýmsi prostredníkom
medzi úlohou a žiakmi: „Dajte svojim žiakom dobrú
úlohu, nechajte ich s ňou zápasiť a dovoľte im, aby
boli frustrovaní. Sledujte, s čím prídu. Počkajte, kým
sa budú topiť v nejakej myšlienke, a potom im dajte
nejaké techniky. Ale nie priveľa.“
Žiaci majú mať
priestor na objavy, na to, aby tvorili hypotézy, kládli
otázky a formulovali vlastné úsudky. Matematika
má byť radosťou, umením, „rozhovorom s vlastnou
mysľou“. Autor nešetrí ani samotných učiteľov, keď-
že si uvedomuje, že jeho odporúčania by ich v praxi
stáli veľa námahy a premýšľania, čo je však podľa
neho v protiklade s cestou najmenšieho odporu,
do ktorej mnohí pedagógovia postupne zapadajú.
Idealizmus za katedrou
Obidve knihy majú potenciál osloviť svoju cieľovú
skupinu a poskytnúť jej pre prácu nové podnety.
Mnohé rady však predsa len narážajú na tvrdú re-
alitu slovenských škôl. Lockhartov anarchistický
prístup môže byť inšpiratívny v prípade niekto-
rých parciálnych tém, no pri dnešných výkonových
štandardoch a permanentnom testovaní sa nedá
dosť dobre použiť. Akokoľvek vzletné motivácie
Berovcov by bolo potrebné doplniť systémovými
zmenami, ktoré by pedagógom umožnili kariérny
rast, a tiež dostatočné ohodnotenie tých naozaj
kvalitných. Mám dojem, že v školstve nás všetkých
čaká ešte veľa práce
