Vyhľadávanie
Na slávnostnom akte odovzdávania výročných cien Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska v Zichyho paláci v Bratislave dňa 29. júna 2004 hlavnú cenu AOSS udelili Danielovi Hevierovi. Z ďalších siedmich cien získal Cenu Slovenského centra PEN náš kolega, vedúci literárneho oddelenia, Anton Baláž.
V slávnostnej atmosfére umocnenej živým hudobným sprievodom, slovom sprofesionálneho spíkra (moderátorka Katarína Brychtová) a napokon i prednesom básní Daniela Heviera v podaní Dušana Jamricha odznel príhovor predsedu Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska Jozefa Leikerta a laudátiá na všetkých ocenených autorov. Pripomienkou ocenenia sú pre autorov plastiky a grafické listy od rôznych slovenských výtvarných umelcov. Pozornosť početného publika oslovili aj úprimné slová vďaky ocenených a tiež kolegiálnych želaní priateľov.
Za knižné diela vydané v roku 2003
udelili nasledovné ocenenia:
V laudátiu na Antona Baláža povedal predseda Slovenského centra PEN Anton Hykisch nasledovné slová:
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide len o zošrotovanú knižku. Nadišiel totiž čas zadosťučinení, aspoň pre niektorých. Sú medzi nami ľudia, ktorí by dali vera, aby mali na svojom konte zošrotovanú knižku. Iných, tých najotužilejších, netrápi vôbec nič, píšu si a píšu, ako by sa nič nebolo stalo.
Dozvedieť sa, že vám zošrotovali hotovú knižku, je veľmi zlým pocitom a márne by sme hľadali vhodnú a údernú metaforu. To treba zažiť. Máme s tým svoje skúsenosti.
Ak Slovenské centrum PEN navrhlo na cenu Antona Baláža za prozaické dielo Bohovia ročných období, nemôžeme nepriznať, že nám ide aj o akt spravodlivosti a zadosťučinenia. To však nie je rozhodujúce. Žiadny autor nepíše román s pocitom, že si ho dá raz zošrotovať. Píše ho tak, aby text skamenel v tej zázračnej podobe gutenbergovskej knihy, ktorá začne putovať medzi citlivými rukami a prežije roky svojho vzniku.
Antonovi Balážovi Boh prisúdil, aby sa pokúsil debutovať v čase najnevhodnejšom nielen pre neho osobne, ale pre celú plejádu našich spisovateľov. Rok plánovaného vydania tohto románu - rok 1971 - dva roky po prevalcovaní sna o socializme s ľudskou tvárou, nemohol veštiť nič dobrého. Anton Baláž si zmyslel, že pustí do sveta hrdinu, ktorý podľa dobových kánonov ani hrdinom nemohol a nesmel byť. Navyše Baláž si postavil literárnu latku poriadne vysoko. Nielenže chce uchopiť celú tragiku (či komiku) moderných slovenských dejín: vojnu, Povstanie, holokaust, socialistické budovanie, vzťah k Bohu či ateizmus. Rozpráva svoj príbeh štylisticky a kompozične tak náročne, ako sme sa to usilovali v dychtivých šesťdesiatych rokoch. Čitateľovi dá dosť námahy, aby sa zorientoval kto je kto a kedy sa to všetko deje. Baláž však tvrdohlavo trvá na svojom spôsobe. Súčasnosť hrdinu je iba špičkou ľadovca nad hladinou. Hrdina Aleš Bartoš sa neskladá z prítomnosti, ale nadnáša ho obrovská kryha minulosti. Jeho dnešná skepsa (smelo deklarovaná za socializmu) je výsledkom zážitkov minulosti. "Človek nie je mierou všetkých vecí," povie raz Aleš svojmu otcovi a túto smutnú vetu zopakuje i viackrát. Inde Baláž napíše: "Nepraje nám tento Boží svet bez Boha." Skepsa ju smutná vec, ale má svoju úlohu. Chráni nás pred fanfarónstvom a nafúkanosťou, chce nás obrániť pred úplnou skazou. Čoho sa Baláž bojí je všednosť. O svojich postavách píše: "a predsa je ich život zbavený tragiky všednosti." Takéto posolstvo nie je na zahodenie ani po tridsiatich rokoch, keď sa mnohí cítia výborne ako súčasť našej dnešnej konzumnej telenovely.
Okrem základného románového príbehu Bohovia ročných období, naša odmenená kniha obsahuje aj niekoľko neskorších alebo vôbec neuverejnených poviedok. Kto si ich prečíta, uzná, že patria k tomu najlepšiemu v našej krátkej próze. Sú to konfrontácie muža a ženy, videné z mužského pohľadu. Zápas s anjelom je navonok erotickým príbehom o udalostiach na jednej trocha čudnej slovenskej svadbe, ale v skutočnosti je to príbeh o janusovskej tvári hriechu a postoji k Bohu. V poviedke Nevesta sa skúma záhada, akou je každá žena. V próze Milovníci noci náš autor stretáva, citujem "posolstvo ničoty, ktorá ho ešte neprestala vzrušovať." Pocit zvrchovaného majstrovstva s narábaním motívu som zažil pri čítaní poviedky Krajina v tme.
Ak teda odmeňujeme Antona Baláža za túto knihu, nedeje sa tak z piety ani zo slušnosti. Je to výraz pocty k slovenskému spisovateľovi, ktorý odmietol vstúpiť do literatúry ako tuctový homo ludens, ale vedome si zvolil postoj človeka uvažujúceho. Zabávačov máme dosť. V slovenskej literatúre si však každý homo meditans zaslúži úprimný potlesk.
