Ukrajinci vyhrajú. Ale čo my?

Jana Juráňová: 

24. februára minulého roku som správu o ruskej invázii videla v mobile už ráno v posteli, potom som zapla televízor, oznámila som to rodine a rozplakala som sa. Odvtedy som na túto tému plakala nespočetne veľakrát, najbližšie hneď o pár dní na koncerte študentov VŠMU v Redute, keď orchester hral ukrajinskú hymnu, ale aj kedykoľvek pri správach, pri čítaní článkov a pozeraní fotografií. Plačem už menej často, ale neprestala som a som tomu rada.

Čo človek môže robiť? Spočiatku som nosila modro-žltú stužku, zúčastnila som sa na čítaniach, ktoré zorganizovali LIC a Divadelný ústav, ale pripadala som si trochu ako alibistka. Keď som sa v jedno nedeľné popoludnie chystala plávať, aby som odbúrala stres, v správach „minúta po minúte“ som videla, že v Auparku stoja ľudia z Ukrajiny, lebo nemajú potraviny. Tak som tam išla, nakúpila som, odovzdala. Potom ešte veľakrát. Na potraviny stáli mladé ženy, veľmi pekne oblečené, niektoré potrebovali detské kočiariky. Predstavila som si seba v ich veku, ako stojím v cudzine v rade na potraviny a neviem, či sa dočkám. Čokoľvek som v tie prvé dni robila, zdalo sa mi málo a zbytočné. Všetky peňažné dary alebo akákoľvek podpora – ako kvapka, ktorú okamžite vysuší ostré slnko. Napokon som si nastavila malé sumy pre ľudí v núdzi tak, aby som to zvládla a aby to malo zmysel, ak nás bude dávajúcich viac. Neodkážem nad tým inak uvažovať. Kamarátka posiela peniaze na zbrane, možno to by bolo zmysluplnejšie, neviem.

Ak by mi niekto pred rokom povedal, že sa to bude takto ťahať a neuvidíme koniec – asi lepšie, že som to nevedela.

Keď to začiatkom februára už vyzeralo, že Putin Ukrajinu možno naozaj napadne, pamätám si, ako som synovi v aute rozčúlená povedala, že v takom prípade, ak niekto zo známych alebo širšej rodiny bude za Putina, tak s ním či s ňou končím. A on súhlasiac so mnou hlesol, že – ale to vypukne vojna aj u nás. Napokon sa naozaj našli aj také a takí, čo sú za Putina, veď na Slovensku je ich približne polovica, ťažko ich nestretnúť. Našťastie sa s nimi nevídam bežne, kontakty som neprerušila, hoci o tejto téme sa s nimi nebavím. Dala som na radu Alexandry Alvarovej, českej odborníčky na dezinformácie, ktorá tvrdí, že s rodinou a susedmi sa kvôli Putinovi nemáme rozhádať, lebo dezinfofilom ide len o to – aby sme už nemali v sebe navzájom oporu. Snažím sa všemožne vyhýbať sa tým, čo si prajú víťazstvo Putina, ale nikdy nechodili dovolenkovať na Krym ani nelietajú za nákupmi do Petrohradu, radšej do Dubaja alebo aspoň na poľské trhy, zato však stoja na strane ruského masového vraždenia z banálnych dôvodov, aby nám vraj nebolo zima.

Že v občianskej spoločnosti Ruska nenastane zreteľnejší a významnejší pohyb a že to budú len jednotlivci, ktorí za názor skončia v žalári alebo ešte horšie, som nečakala a zjavne to nečakali ani oveľa väčší odborníci na túto krajinu neobmedzených možností. Je zrejmé, že jej Európa a vôbec zvyšok sveta rozumie oveľa menej, než si ktokoľvek myslel.

Naposledy som bola v Moskve v roku 1995 – na konferencii o čečenských „ženách v čiernom“. Stretli sme sa tam s čečenskými vdovami, matkami padlých synov... A potom som na Červenom námestí pozorovala Moskovčanov a Moskovčanky, ako si užívajú jar, držia sa za ručičky, spokojne sa usmievajú a tešia sa z úbohého tupého konzumu. Vtedy som si povedala, že do tohto kúta sveta už nikdy viac nevkročím. Ani v najhoršom sne by mi nenapadlo, že o dvadsaťosem rokov rovnako ľahostajne, bez záujmu a sadisticky budú vnímať vraždenie, znásilňovanie a mučenie na Ukrajine. Iste, v Rusku sú aj nejakí normálni ľudia, akurát sa zatiaľ významnejšie neprejavili, spoločnosťou za rok nijako zásadne nepohli, čiže akoby neboli. Žiaľ. O Slovensku nemám žiadne ilúzie, ale aspoň na tie námestia vieme vyliezť, keď už ide do tuhého. Na pozadí protestov v Iráne je nedianie v Rusku viac než príšerné.

Nikdy doteraz som necítila takú bezmocnosť a zúfalstvo ako za posledný rok. Denne dúfam, že príde bombastická správa o smrti Putina, ale medzitým odišlo na večnosť zopár vzácnych blízkych i vzdialenejších ľudí. A masový vrah si žije ďalej. V bezpečnej izolácii a odlúčení, bez ľudského prepojenia s hrôzami, ktoré spôsobuje. Osobne nemám problém modliť sa za jeho smrť. Tento rok ma zúfalstvo celkom premohlo a prestávam mať nádej. Sú chvíle, čoraz častejšie a dlhšie, keď si ju už neviem ani predstaviť.

Dušan Taragel:

Tá kniha síce vyšla v roku 2019, je v nej však detailne opísané, ako bude vyzerať vojna na Ukrajine v roku 2022. Hoci sa zaoberá len konfliktom na Donbase v rokoch 2014 až 2018, obraz skazy je rovnaký ako dnes: milióny ľudí utekajúcich pred vojnou, vyhladené desiatky dedín a miest, tisícky mŕtvych. Nikto nič nezískal, všetci len stratili. Nie, nehovorím o nejakom dystopickom románe, ale o knihe, ktorú napísal Tomáš Forró a volá sa Donbas: Svadobný apartmán v hoteli Vojna (N Press, 2019). Je to otriasajúca kniha, podložená zdrojmi aj osobnými zážitkami. Prečítali sme si ju a hovorili si: hlavná vec, že ten konflikt zamrzol, že nikto nechce vojnu, ani Rusi ju nechcú. Dokonca aj autor v knihe píše, že Rusku nešlo o ovládnutie celej Ukrajiny, nemalo ani záujem o Donbas a Luhansk, nikto vlastne nevedel, čo chcelo, možno len ukázať svaly a postrašiť Európu.

Prišiel však 24. február 2022 a všetci sme vytriezveli. Rovnako, ako keď vidíme, že ktosi mocný a agresívny dostane záchvat šialenstva. Čo sa stalo? Prestali zaberať lieky?

Pred vojnou na Ukrajine sa na Slovensku nikto neodvážil nahlas povedať, že Rusko je agresívny štát, ktorý proti nám vedie hybridnú vojnu už veľa rokov. Ak sa o to niekto pokúsil, všetci tí mienkotvorní ho zahriakli: Rusko je krajina s bohatou kultúrou, vyspelým priemyslom a dobroprajnými ľuďmi, veď Rusko nás oslobodilo spod fašizmu, je to náš priateľ! Zalez, rusofób!

24. február 2022 všetkým ukázal pravdu. Za maskou priateľa sú vycerené tesáky. Je však hrôza, že takmer tretine obyvateľov Slovenska sa páčia. Hoci boje sa vedú na Ukrajine, Rusko u nás na Slovensku víťazí: obsadilo už celé dediny a niekde aj mestá. Čaká nás to, čo reálne postavy z knihy Tomáša Forróa? Jeden deň na námestí kričali, že chcú byť súčasťou vyspelého, kultúrneho a bohatého Ruska a na druhý deň už utekali pred jeho vojakmi? Ukrajinci svoju vojnu vyhrajú, pretože na to majú, ale čo my? Čo všetko musíme stratiť, aby sme začali bojovať?

Monika Kompaníková:

Komentátor Roman Pataj, môj kolega v Denníku N, začal na začiatku vojny písať krátke texty o tom, čo sa deje na ukrajinskom fronte. Už rok bez prestávky sleduje, ako sa posúva frontová čiara, aké zbrane ktorá strana používa, ako vývoj bojov komentuje ruská strana, ako tá ukrajinská. Uvádza, koľko tankov bolo zničených a koľko vojakov zabitých, zranených alebo zajatých. Pridáva videá explodujúcich budov, zábery z prieskumných dronov či zo zákopov – vojna sa deje online na TikToku aj Twitteri. 

Táto vojna je tak blízko a máme o nej tak podrobné informácie, že sa nedá vyhnúť predstavám, čo by sme robili, ak by sa front posunul o niekoľko sto kilometrov na západ. Z celkom hypotetických otázok sa stali otázky legitímne a naliehavé. Kde by sme sa schovali pred raketami? Bolo by bezpečnejšie zaliezť do šachty na dvore (mali by sme z nej pre istotu odčerpať vodu) alebo sa schovať u susedov v pivnici? Poslala by som deti k priateľom do zahraničia? Zostala by som alebo by som ušla a v bezpečí sledovala, či v správach neuvidím trosky nášho mesta? Čo by som si so sebou pri úteku zobrala? Kto by sa postaral o zvieratá? Koľko dní vojny je človek schopný prežiť bez toho, aby sa to na ňom trvale podpísalo? Bola by som schopná strieľať? Bola by som schopná zabiť? 

Vývoj bojov čítam takmer denne a tak viem, že deň, keď píšem tento text, je 347. dňom vojny. Viem, že cez víkend Rusi stratili 18 tankov a že Ukrajinci používajú raketomety HIMARS. Schyľuje sa k ďalšej ruskej ofenzíve a z Ukrajiny ušlo viac ako 8 miliónov ľudí. Tí, čo odišli, potrebujú byť v nových krajinách prijatí a tí čo zostali, neprežijú bez generátorov, jedla, oblečenia. Humanitárna pomoc do ostreľovaných miest prúdi, no na to, aby Ukrajina prežila ako nezávislá krajina a jej obyvatelia zostali slobodní, potrebuje ukrajinská armáda zbrane, veľa zbraní, peniaze na zbrane. Vždy som bola pacifistka, no po roku naozajstnej krvavej vojny, v ktorej nie je pochýb o tom, kto je agresor a kto je obeť, som musela uznať, že v istých prípadoch diplomacia jednoducho nestačí. Bola by som však ja sama schopná zabiť? V záujme koho? V záujme ochrany seba samej, rodiny alebo krajiny? Čo pre mňa znamená žiť v slobodnej krajine? Stojí za to nechať sa zabiť? Všetky tie otázky zatiaľ zostávajú len v rovine úvah – čo by bolo keby. Zatiaľ sme v bezpečí, ale nerobím si už ilúzie, že to tak bude navždy. A s pocitom neustáleho ohrozenia sa nežije dobre. 

Weronika Gogola:

Minule som počúvala veľmi zaujímavú diskusiu, ktorá sa týkala našej závislosti od sociálnych médií, a polarizácie, ktorá vyplýva z nemožnosti ozajstnej, otvorenej komunikácie, pretože algoritmus je nastavený tak, aby spôsoboval konflikty. Prvá reflexia ktorá mi napadá, a týka sa to aj zníženej frekvencie počas kultúrnych podujatí, že od začiatku vojny, a ešte širšie od časov vypuknutia pandémie, sa väčšina diskurzu preniesla do internetu. Aktívne komentujeme a diskutujeme na sieťach, lebo sa nevieme vyrovnať s tým, že náš vplyv na súčasné dianie, a tak isto na vojnu, je minimálny. Sme bezmocní pozorovatelia, lebo v dnešnej dobe vojnu sledujeme v priamom prenose s celou krutosťou a detailmi. Sledujeme, ale nemáme na nič vplyv. Pravdepodobne je to jedna s tých najdesivejších vecí, ktoré zo súčasného diania vyplývajú.

Čo sa o sebe dozvedeli Slováci? Opäť sa otvorila otázka slovenskej rusofílie a všetky výskumy ukázali, po akom tenkom ľade sa hýbe verejná mienka. Položili sme si otázku, kde sa taký spôsob rozmýšľania začína a čo sme urobili preto, aby sa táto nákaza nešírila po celej krajine? Nemyslím si, lebo nevznikli žiadne systémové riešenia, nemáme na to čas, lebo ho strácame v nekonečných diskusiách v rámci neustále sa zrážajúcich bublín.

Prevencia je odpoveďou na všetko a jedinou prevenciou je vzdelávanie a podpora kultúry. Na to tu priestor nie je. Na výročie vojny v Ukrajine by som predovšetkým mala napísať o Ukrajincoch. Áno, z perspektívy matky a detského ihriska v Krasňanoch môžem povedať, že ukrajinský jazyk sa u nás celkom udomácnil, ale či sa tu Ukrajinci cítia vítaní? Netrúfam si povedať, aj keď táto myšlienka mi občas preletí hlavou, keď idem do pekárne a kecám s ukrajinskou kamarátkou, ktorá tam načierno pracuje. Netrúfam si ani pomyslieť, aké to je. Jediné, čo môžem povedať, že ich obdivujem, bojím sa a som im vďačná.

Čo sa dá povedať o celej Európe? Veľa sa toho nezmenilo, ignorancia a pochopenie kontextu vyčnieva z politických rozhodnutí alebo skôr z ich absencie. Veľakrát som mala pocit, že reakcie západných krajín a ich spôsob rozmýšľania sa od čias II. svetovej vojny až tak nezmenili. Sarkasticky by sa dalo povedať, že by sme ako stredná Európa mohli využiť svoju šancu a stať sa mediátorom v komunikácii Západu a Východu, lebo sme odjakživa  medzi tými dvoma svetmi, a mali by sme čo povedať. Ale to nespravíme, lebo máme doma bordel.

A úplne na záver, dúfala som, že sa začne prekladať ukrajinská próza vo veľkom. To sa nestalo. Ako máme pochopiť susedov, keď nepoznáme ich literatúru? Neviem. Neviem je vlastne celkom dobrá odpoveď na otázku, čo si myslím o aktuálnej situácii rok po vypuknutí vojny. Neviem.