Ešte apríl
Na konci bude broskyňa
chladná a sladká.
Prievan sa skončí.
Ach, koľkí budú chcieť ešte kráčať do vzduchu!
Špinavá zima,
zelené čeľuste lesa sa otvárajú...
Pridlho som pulzoval v riečišti
čistom ako vyhňa.
K jasu a tiesni mierim, kým výdych rozráža noc:
silné dávky svetla (bez príbehov) do tváre!
Lesk zaplavuje železnice,
mach plápolá a hnedne v mojej ruke,
blyštia sa kosti osík.
Vír ticha žiari na zasneženej púšti.
Posledná ucelená zbierka Ivana Laučíka Havránok vyšla v roku 1998 vo vydavateľstve Modrý Peter. V nezmenenej podobe by mala vyjsť už v najbližších mesiacoch a zdalo sa nám, že interpretácia niektorej z jej básní by nám náramne pasovala, takže sme sa rozhodli „odpovedať na budúci list“ a zároveň vás na druhé vydanie Havránku azda trocha naladiť.
Báseň Ešte apríl z Havránku Ivana Laučíka zaujme už názvom – v celej zbierke je mesiac apríl spomenutý až päťkrát. Takmer automaticky sa konotačne ponúka otvárací obraz Pustatiny T. S. Eliota: „Apríl je najukrutnejší mesiac“ (cit. podľa prekladu Jána Buzássyho). Ak túto paralelu pripustíme, čo potom znamená „ukrutnosť“ apríla v kontexte Laučíkovej poézie, jeho zbierky Havránok a tejto básne? Ak uvažujeme o role apríla v striedaní ročných období, ide u Laučíka o doznievanie zimy: „Snehy mi žiaria do okien celý apríl, / prehlušujú tvary.“ Citovaný úryvok pochádza z básne Za ohybom zimy (zb. Havránok), teda zima už-už končí, chlad však nateraz pretrváva, no začína spod neho presakovať čosi nové, na čo možno nie sme tak celkom pripravení, opäť Eliot: „Zima nás v teple chránila a kryla / zem snehom zabudnutia“.
Apríl, tento „ohyb zimy“, tak môže signalizovať moment poznania, odkrývajúceho sa na akomsi tektonickom zlome ročných období – teda názov básne indikuje, že sa nachádzame v „medziobdobí“. Ale čo potom tá ukrutnosť? Domnievam sa, že u Laučíka eliotovská ukrutnosť evokovaná je, ale je to ukrutnosť čistá – neľútostná, ale spravodlivá. Ukrutnosť, udržiavajúca svet v rovnováhe, ukrutnosť, ktorá dovolí polárnikovi postupovať vpred (alebo horolezcovi hore), ale pri chybnom kroku je pripravená mu to spočítať. Vstupujeme do sveta prísne riadeného vyšším princípom rovnováhy, ktorá je v záujme celku indiferentná voči jednotlivcovi.
Báseň je organizovaná na báze duality, pôsobí ako sled akcií a reakcií, obrazov a transformovaných obrazov, vždy dvoch protisíl. Vidíme to už v prvom odseku: „Na konci bude broskyňa / chladná a sladká.“ Na jednej strane máme ovocie, ktorého zrelosť je evokovaná spojením „na konci“, zároveň je však negovaná protisilou, vyjadrenou implicitným prepojením na názov básne, teda akoby „na konci apríla“ (čo je vlastne parafrázou formulácie „ešte apríl“). Časový obraz v prvom verši následne strieda oxymorická chuťovo-hmatová synestézia, v ktorej je broskyňa zároveň „chladná“ i „sladká“. Zaujímavé je aj použitie spojky „a“ – vyjadruje tu zjednocovanie protikladov (inak u Laučíka nie ojedinelý prvok), a teda paradoxnú celistvosť, celistvosť v paradoxe.
Protiklad tvorí opornú os aj druhého odseku – uvedomme si však, že ak chceme uviesť dva prvky do antagonistického vzťahu, musia mať najprv niečo spoločné, a to je v tomto prípade pneumatický rozmer: v prvom verši odseku má vzdušný živel podobu prievanu, v druhom sa manifestuje dokonca explicitne. Rozdiel vidíme v správaní sa živla: najprv pôsobí horizontálne, potom vertikálne. Takéto čarovné vykreslenie priestoru cez dve na seba kolmé sily mi evokuje známy úvod básne Ivana Kraska Topole: „Hej, topole, tie topole vysoké! / Okolo nich šíre pole – –“. Druhý verš navyše jasne konotuje Laučíkovu báseň Brusnica v ľade (zb. Na prahu počuteľnosti), ktorú otvára obraz: „Ešte nie sú dosť sladké svahy / na cestu do vzduchu“. Táto „cesta do vzduchu“ je pre Laučíka signifikantná a môžeme ju vnímať v dvoch rozmeroch: ako cestu fyzickú i ako cestu spirituálnu.
Fyzická cesta pritom odkazuje na aviatický rozmer Laučíkovej tvorby – jeden z celkov zbierky Sme príbuzní na začiatku nesie názov Pocta Saint-Exupérymu. Tento francúzsky autor zároveň stelesňuje aj typ hrdinského letca, ktorý je protagonistom napríklad v jeho prvých románoch Nočný let či Pošta na juh. V spomínanej Laučíkovej básni Brusnica v ľade sa dá „cesta do vzduchu“ zasa interpretovať v súvislosti s priekopníckym letom teplovzdušného balónu bratov Montgolfiérovcov (moju interpretáciu Brusnice v ľade môžete nájsť vo Vertigu 1/2015).
Vo fyzickej i abstraktnej rovine môžeme „kráčanie do vzduchu“ interpretovať ako výstup na vrchol spojený s transcendovaním. Ivan Laučík napísal niekoľko sprievodných textov k fotografickej knihe Svet Himalájí, v jednom z nich píše: „vinie sa ďalej cesta i Cesta“ – „cestou“ je tu myslený samotný výstup, „Cesta“ odkazuje k výstupu v spirituálnej rovine, teda k procesu transcendovania. Inak, najpozoruhodnejší Laučíkov príspevok do knižky Svet Himalájí je báseň Aury, v ktorej sa motív cesty/Cesty manifestuje na celej jej ploche (Aury interpretujem v zborníku Poetika poézie a jej prekladu, 2018).
Ďalší odsek do básne prináša vizuálne vnemy cez svoju farebnosť. Nejde však o prvoplánový útok na zrak. V prvom verši kontrastuje implicitne prítomná bieloba zimy s jej explicitne deklarovanou špinavosťou, v druhom verši je potom pozoruhodný geometrický rozmer obrazu – „zelené čeľuste lesa“ totiž evokujú aj obrysovú podobu vedľa seba stojacich ihličnanov a zubov v otvorených ústach, navyše cez sloveso „otvárať sa“ je prítomný aj kinetický aspekt, ktorý je pre Laučíkovu poéziu tiež signifikantný. Toto „otváranie čeľustí“ nielen, že korešponduje s „ukrutnosťou apríla“, ale na princípe inverzie naznačuje pohyb subjektu smerom do útrob lesa, čím anticipuje konkretizáciu subjektu v nasledujúcom odseku prostredníctvom prvej slovesnej osoby.
Rekapitulujme: Tón udáva názov básne evokujúci zlom ročných období, moment, v ktorom sa nakrátko odhalí poznanie ukryté v medziobdobí, trhline medzi zimou a jarou. Následne prichádzajú do hry dva zmysly – chuť a hmat – a rozohráva sa hra kontrastov. Zaujímavé je, že do básne nevstupujeme cez zrakový vnem, ale cez dva iné – myslím, že to súvisí s priestorom predposledného odseku, ku ktorému sa dostaneme onedlho. V druhom odseku sa načrtne vertikálny a horizontálny rozmer priestoru, a to priestoru fyzického i nefyzického. V treťom odseku sa priestor konkretizuje na ústie lesa, pripravené zhltnúť lyrický subjekt, ktorý je – predpokladám – na prechádzke.
Táto prechádzka je reakciou na nepohyb, ktorý vidíme v štvrtom odseku: „Pridlho som pulzoval v riečišti / čistom ako vyhňa.“ Báseň nám bujnie, po vzdušnom živle do pozornosti prichádzajú ďalšie dva – voda a oheň (zem je prítomná iba implicitne, pretože sa nachádza pod snehovou pokrývkou). Posilňuje sa kinetický rozmer, sloveso „pulzovať“ však ukazuje pohyb, ktorého výsledkom je navrátenie sa do pôvodného stavu, nie zmena polohy v priestore (fyzickom či nefyzickom). „Riečište“, ktoré je tu „čisté ako vyhňa“, vnímam ako obraz útočiska – to síce poskytuje bezpečnosť, ale nedovoľuje lyrickému subjektu ďalej sa vyvíjať, rásť, môže iba pulzovať. Pripomína mi to motív vajíčka/škrupiny u Laučíkovho osamelobežeckého súpútnika Ivana Štrpku. Lyrický subjekt v interpretovanej básni si teda uvedomuje nevyhnutnosť vykročenia mimo svojej zóny komfortu (ostatne, toto vykročenie je naznačené už v predošlom odseku).
Poznajúc východisko pohybu, v predposlednom odseku už vidíme aj jeho cieľ: „jas a tieseň“ v Laučíkovej tvorbe s najväčšou pravdepodobnosťou odkazuje k priestoru jaskyne. Spätne začíname rozumieť tomu, prečo boli v básni zmysly hmatu a chuti nadradené zraku. „Tieseň“ je evidentná, pod výrazom „jas“ rozumiem vnútorný jas, ktorý jaskyňa (inak slovo v sebe samom obsahujúce slovo „jas“) u Laučíka inherentne má. Tento jas jaskyne je azda v kontraste s nasledujúcim veršom: „silné dávky svetla (bez príbehov) do tváre!“ – to pokladám za negatívny vnem. Ukazuje sa tu akási dvojakosť svetla – „dobré“ svetlo ukazuje cestu a je metaforou poznania, „zlé“ svetlo oslepuje (a ak reprezentuje poznanie, tak falošné). Hádam sme si ale naozaj nemysleli, že cesta lyrického subjektu bude jednoduchá a bez prekážok.
Posledný odsek je akousi vizuálnou smršťou a je členený na dve vety: prvá z nich sa skladá z troch obrazov, realizujúcich sa vždy na ploche celého jedného verša. Tieto tri obrazy v troch veršoch chápem ako oddialenie pointy, ako zmyslové vzrušenie s maximálnou amplitúdou. Verš „Lesk zaplavuje železnice“ akcentuje najmä kinetický rozmer celej básne a cez dôležitý motív nielen Laučíkovej, ale osamelobežeckej poézie – pripomeňme si zbierku Petra Repku Že-lez-ni-ce – do básne vnáša aspekt technickosti, artefaktickosti časti sveta. S výnimkou slova „vyhňa“ a implicitne aviatického rozmeru obrazu „kráčať do vzduchu“ sme totiž až doteraz čítali báseň zloženú z prírodných motívov. Laučík pritom s technickými výdobytkami pracuje bežne, stroje a prístroje sú nasvecované pozitívne alebo negatívne väčšinou podľa toho, k akému typu hrdinu – prieskumník alebo dobyvateľ (typológiu objasňujem vo svojej diplomovej práci Interpretácia vybraných básní Ivana Laučíka, 2015) – sa viažu. Dovolím si však povedať, že železnica tu funguje neutrálne, resp. vo vyvážení pozitívnych a negatívnych aspektov.
V druhom verši posledného odseku „mach plápolá“, čím sa vracia živel ohňa, a „hnedne v mojej ruke“, čo naznačuje rozklad, konotačne sa viažuci k prechodu zo zimy do jari – samozrejme, vytvára sa tu protisila k implicitne evokovanému blížiacemu sa jarnému prebúdzaniu rastlín. Verš „blyštia sa kosti osík“ je nielen zaujímavým vizuálnym obrazom, ale má aj iluminačný rozmer (teda obsahuje motív svetla) a je zaujímavý aj zo zvukového hľadiska (aliterácia sykavky „s“, kostrbatého „k“ a samohlások „i“ a „o“).
Posledný verš predstavuje uvoľnenie, katarziu – obsahuje harmonizujúci výraz „ticho“, nesie v sebe „dobré“ svetlo cez sloveso „žiariť“ a protiklady horúcej „púšte“ a „zasneženej“ pláne spája do jedného obrazu. Výsledkom je pokoj, ktorý trochu narúša azda iba oxymorická zrakovo-sluchová synestézia „vír ticha“, i to však pôsobí akosi upokojujúco. Napokon zisťujeme, že je to naozaj „ešte apríl“, ukrutný, ale vo svojej ukrutnosti úplný a spravodlivý.
Matúš Mikšík
