Poľský reportér Wojciech Tochman píše tie najkratšie, no zároveň najsilnejšie reportáže. Začiatkom decembra nám v bratislavskej Novej Cvernovke v rámci putovného festivalu Reportéri v prvej línii priblížil, ako vyzerá reportérska práca, ako vznikli jeho reportáže či prečo sú najdôležitejšie práve fakty.
Mal iba dvadsaťtri rokov, keď sa začala vojna v Bosne. Ako reportér navštívil po prvýkrát obliehané Sarajevo v rokoch 1992 – 1993, bola to jeho prvá vojnová skúsenosť, ktorá ho osobne aj profesijne formovala. Počas festivalu, ktorý moderoval slovenský reportér Andrej Bán a tlmočil jeden z dvoch zakladateľov vydavateľstva Absynt Juraj Koudela, spomínal aj viaceré príhody či už zo Sarajeva, Rwandy alebo Poľska.
Hneď v úvodnej časti diskusie sa hosťa Andrej Bán spýtal, čo vlastne robí reportér. „Reportér zapisuje svet. Funkcia reportáže sa ale za posledné desiatky rokov zmenila,“ tvrdil Tochman. Spomenul i majstra poľskej reportáže Ryszarda Kapuścińského, ktorý v 60. rokoch cestoval kvôli reportážam do Afriky. Reportérska práca bola podľa Tochmana vtedy výrazne náročnejšia aj preto, že ešte neexistovali takzvané rýchle médiá, ktoré by cez internet zverejňovali správy a informovali tak celý svet. Dnes už je to celkom inak.
„Najdôležitejší je v reportáži konflikt. Ak je tam, reportáž sa podarila.“ Rozdiely medzi reportážami podľa neho nie sú. „Buď je dobrá alebo zlá. Reportér v nej môže používať kvetnaté slová, no musí sa držať faktov. Všetko ostatné je subjektívne. Úplne objektívnu reportáž by nikto nečítal,“ dodal.
V jeho rodnom Poľsku je ešte stále veľmi silná tradícia reportáže, on sám je členom skupiny významných poľských reportérov Gazeta Wyborcza. Vo vydavateľstve Absynt mu doteraz vyšli dve knihy: Akoby si kameň jedla o vojne v Bosne a Eli, Eli o Filipínach.
Alexandra Jurišová
