Vyhľadávanie
(Prevzaté z bibliotékového informačníka študentov žurnalistiky Bibliozrkadlo)
Uršuľa Kovalyk nie je len spisovateľka, ktorá vo štvrtok večer získala Cenu Bibliotéky za svoj román Krasojazdkyňa, ale najmä človek, ktorý každodenne vedie svoj život tak, aby v ňom pomáhal iným. V Divadle bez domova sa cez umenie dotýka ľudí, ktorí svoj fyzický domov nemajú a nachádzajú ho aj vďaka nej na doskách a vo vlastnej, hereckej komunite. Práve preto sme sa rozhodli s ňou po udeľovaní ceny porozprávať.
Ako sa cítite teraz, tesne po vyhlásení ceny?
Som dosť prekvapená, keďže nie som autorka, ktorá by bola často oceňovaná. Príjemne ma to zaskočilo. Myslím si, že je to asi najväčšie ocenenie, aké som zatiaľ dostala.
Dušan Dušek o vašom diele hovoril veľmi pekne...
Slová pána Dušeka, ktorými ma dnes predstavil, boli to najvýznamnejšie uznanie. Veľmi ma potešilo, že som ich počula práve z jeho úst.
Ak by ste mali svoju knihu predstaviť obyčajnému človeku ktorý sa s vašou tvorbou stretne málokedy, čo by ste o nej povedali?
Kniha je príbeh, ktorý sa odohral za socíku na východnom pobreží našej republiky, čiže v Košiciach. Je o netradičnej rodine, plnej netradične šialených žien a o jednom dievčati, ktoré napriek tomu, že má telesný hendikep a nie je veľmi pohybovo zdatná, túži jazdiť na koni a robiť špeciálny šport, voltižnú jazdu. Krasojazdkyňa je vlastne metaforou na voltižné jazdenie, ktoré je o tom, že dievča jazdí na koni a rob
akrobatické cviky.
Teší sa pri tom aspoň trochu zo života?
Skôr bojuje o prežitie a o slobodu, pretože za socíku ten život nebol jednoduchý. Keďže žije sama so svojou mamou a bláznivou babičkou, mnohé situácie rieši naozaj svojským spôsobom. Je to kniha, po ktorej prečítaní si človek urobí obraz o tom, aké bolo dospievať a vyrastať počas socializmu.
Ako veľmi ste vo svojej knižke prítomná? Tiež ste jazdievali?
Ja som vlastne vo všetkých mojich knihách veľmi prítomná. Krasojazdkyňa je v tomto smere až najautobiografickejšia, v tom, že aj ja som sa venovala voltižnému jazdeniu. Bola som aktívna voltižerka. Niektoré veci mám naozaj prežité na vlastnej koži, ale mnohé sú, samozrejme, aj vymyslené. Hlavná línia príbehu je však moja.
Prešiel už dosť dlhý čas, odkedy sa k čitateľom dostal váš prvý text a odvtedy ste toho napísali veľa. Vytvorili ste si už aj nejaký spisovateľský zvyk, rutinu, alebo píšete skôr spontánne?
U mňa je to stále tak, že písanie nepovažujem za svoje remeslo. Mám obdobia, keď vôbec nepíšem a žijem svoj život. Ten nie je spisovateľský, pracujem s bezdomovcami v divadle. Niekedy prejdú aj roky, keď naozaj nenapíšem ani čiarku. Vtedy vlastne žijem a myslím, vnímam a zbieram námety a energiu na to, aby ma to potom dobehlo a aby som napísala nejaký príbeh. Nemyslím si, že akýkoľvek spisovateľ a spisovateľka by mali písať strašne veľa. Mali by písať tak akurát. Hovorí sa, že mlčať je zlato a v tomto prípade to naozaj platí.
Tento názor by mohol byť aj metaforou pre holé vety vo vašich textoch, ktoré vo svojom príhovore zdôrazňoval aj pán Dušek...
Ide o to, že každý autor má svoj vlastný štýl. Sú spisovatelia a spisovateľky, ktorí sa radi vykecávajú. Ja som veľmi stručný človek, nielen v knihách, ale aj v živote. Naozaj sa veľmi teším, keď ľudia píšu stručné veci, bez toho, aby ich museli honosne opisovať. Jednoducho mi to vyhovuje a držím sa toho aj pri písaní.
Vaša tvorba sa menila aj z hľadiska dĺžky textov, z ktorých posledné sú výrazne dlhšie, než vaše prvotiny. Vidíte v tom nejaký trend?
Priznám sa, že ja text nehľadám, text si hľadá mňa. A sú veci, ktoré sa vo mne zjavia vo forme poviedky a vtedy to tak napíšem a sú iné, ktoré sa objavia vo forme dlhšieho textu. Čiže ja nikdy sama sebe nekladiem prekážky. Keď idem niečo písať, neviem, aké to bude dlhé. Proste mi to napadne a začnem písať, až z toho niečo vzíde. Ja som taká, slobodná v písaní.
Keď hovoríte o tom, že písanie považujete za spontánnu vec a bežne sa venujete ľuďom bez domova, považujete prácu s nimi za dôležitejšiu?
Obe považujem za rovnako podstatné. Nedá sa to nijako rozdeliť a povedať si, že niečo je dôležitejšie. Ja si myslím, že najdôležitejší je život. Život má prednosť pred všetkým. Ale na druhej strane je pre mňa veľmi podstatné to, aby som písala, lebo iba tak sa môžem slobodne vyjadrovať a nejakým spôsobom zanechať svoju vlastnú históriu, ktorú som prežila a s ktorou sa môžem stotožniť. Sú chvíle, keď je
dôležitejšie písanie a vtedy si naozaj poviem, že chcem písať a niečo potrebujem povedať. A inokedy mám zas pocit, že to nie je dôležité a iba žijem.
Je len málo ľudí, ktorí by si vedeli predstaviť, ako vyzerá práca s ľuďmi bez domova. Mohli by ste nám ju priblížiť?
Často dostávam zvláštnu otázku, že načo je ľuďom bez domova divadlo. Oni vraj potrebujú mať bývanie, teplú stravu, polievku, dobré topánky a oblečenie. My spolu s principálom divadla Patrikom Krebsom hovoríme, že divadlo im dáva zmysel a istým spôsobom ich lieči. Umenie predsa nie je len o tom, že na ňom ľudia zarábajú, ale že si ním pomáhajú. Oni vďaka tomu, že chodia do svojho divadla, majú aj svoj
virtuálny domov, v ktorom môžu projektovať svoje sny, môžu byť zrazu niekým iným, než kým sú v skutočnosti a hlavne môžu niečo ponúknuť iným, a to je veľmi dôležité.
Myslíte si, že si vďaka divadlu našli cestu aj k sebe a k vlastnému sebavedomiu?
Určite, čo sa týka sebavedomia, sú oveľa istejší. Vďaka divadlu cestujú, spoznávajú iných ľudí, nových ľudí, sami chodia na rôzne festivaly, kde vidia iné predstavenia. Jednoducho sú v komunite, zapájajú sa do kultúrneho života a táto zmena je podľa mňa viditeľná na každom jednom z nich.
Vnímate okrem toho, že sa im podarilo vážiť si samých seba, aj nejaké pragmatické zmeny v ich živote, napríklad finančné zlepšenie?
Je naivné myslieť si, že keď začneme robiť s bezdomovcami divadlo, okamžite si zoberú hypotéku a kúpia si dom. To je nereálne a ani to od nich nechceme. My neriešime ich životy, my ich posilňujeme. Či sa oni rozhodnú nájsť si zamestnanie, je vždy iba na nich. Vychádzame však z toho, že divadlo je práca, za ktorú môžu iní profesionálni herci dostávať peniaze, preto sú na tom naši herci rovnako.
Sú odmeňovaní, čo zlepšuje ich finančnú situáciu a pomáha im to napríklad aj vtedy, keď si musia zaplatiť ubytovanie.
Stalo sa teda, že si niektorí z vašich hercov vďaka práci v divadle našli domov?
Je ťažké popísať, čo domov je. Pre niekoho je domov Billa a pre niekoho je domov ubytovňa. Ja si myslím, že majú domov práve preto, že chodia deväť rokov do divadla a chodia pravidelne na skúšky. My sme ich domov, my sme ich komunita, práca a aj voľný čas, pretože naozaj spolu chodievame na rôzne výlety, festivaly, cesty. Takže si myslím, že áno, je to skutočne tak, majú svoj domov.
Môžete teda povedať, že medzi vami v skupine vzniklo priateľstvo?
Náš vzťah je skôr terapeutický, nie sme kamoši. Nechodievame s nimi na pivo, nevoláme ich na narodeninové oslavy domov. Je to taký normálny, ľudský vzťah. My rešpektujeme ich sny, a rovnako ich limity, pretože všetci sme nejako limitovaní. Nikde ich netlačíme v tom konvenčnom zmysle - že teraz sa musíš niekam nasťahovať a musíš toto a takto robiť. Vždy vychádzame z toho, čo sú oni schopní sami zo seba urobiť, čakáme a dávame im čas.
A je niečo, čo ste sa naučili vďaka nim vy?
Ja som od nich dostala jednu zaujímavú vec. Uvedomila som si, aké rôznorodé sú techniky prežitia človeka. Na ulici musíte proste prežiť a preto vymýšľate rôzne stratégie. Veľa mi rozprávajú o tom, čo sa dá nájsť v smetných košoch. Oni tomu hovoria, že „fárajú“. Vtedy som vlastne pochopila, že naša spoločnosť je absolútne konzumná, pretože v nich dokážu nájsť všetko od perfektných hodiniek, značkové rifle až po vyhodené, kompletné kartóny kuraťa v záruke. Takéto veci mi oni ukazujú. Aj to, ako sa dá vyžiť z mála peňazí, ako prežiť, keď si v meste sám v noci a bojíš sa, že ťa okradnú. A najmä ich čierny humor je úžasný. Oni sa vedia baviť v živote tak, ako sa určite nebavia ani boháči, ktorí majú na konte milióny. Ukázali mi, ako mať chuť do života za každú cenu.
Ak poznáte ten obrázok, na ktorom bocian drží v zobáku žabu a ona mu pri tom drží krk, pochopíte, ako žijú, nikdy sa nevzdávajú. Tak to majú oni prirodzené. A práve to mi mnohokrát pomohlo, keď som mala nejakú vlastnú krízu.
Uršuľa Kovalyk (nar. 1969 v Košiciach)
– externe vyštudovala sociálnu prácu na Trnavskej univerzite.
– Pracovala v organizácii Fenestra poskytujúcej pomoc obetiam násilia páchaného na ženách.
– Založila a vedie Divadlo bez domova, v ktorom hrajú bezdomovci, bezdomovkyne a telesne postihnuté osoby.
