(Esej)

Nové vydania diel Rudolfa Slobodu UršuľaNarcis zaujmú už na prvý pohľad prebalom žiarivej zelenej farby so zdanlivo jediným dominantným prvkom: iniciálou názvu – po kompletnom vydaní edície za z  iniciál bude dať zostaviť meno autora. Ak ale knihy z  prebalu „vyzlečieme“, nájdeme na jeho vnútornej strane ďalší darček od dizajnéra edície Borisa Meluša: citát z  diela spolu s radom ďalších iniciálok. S čitateľom sa tak rozohráva pozoruhodná schovávačka významov. Ale ktovie – možno tam žiadne tajomstvo nie je, krása spočíva práve v napätí...

Dovolila som si toto grafické intermezzo preto, lebo všetko povedané platí aj na dej Slobodových kníh. Schovávačka významov aj krásne napätie z  (ne)existujúceho tajomstva. Kdesi v  texte Uršule nájdeme postavu Borisa charakterizovanú tak, že to bol „doslovista“, a  na chvíľku sa môžeme zamyslieť nad tým, či nemôžeme aj Slobodove texty čítať s doslovistickým prístupom. Odpoveď je jednoduchá: môžeme, ale nemusíme, a  potom objavíme v  texte oveľa viac. A tak pod zdanlivo priamočiarymi opismi života v  oboch dielach plných dobových reálií a  každodennej banality nájdeme perlu v  podobe osudov hlavných postáv a  ich bohatých myšlienkových svetov. Pri čítaní o  Uršuliných životných strastiach som sa napríklad miestami, ktovie prečo, smiala. Najprv som samu seba vyhrešila za cynickosť – veď je to predsa román o žene, ktorá zabila svojho muža, strávila nejaký čas vo väzení a vyrovnáva sa s negatívnou mienkou okolia. Ale potom som pochopila, že práve v tom je Slobodova genialita – že nám umožní zasmiať sa nad cynickosťou života samého. Postavy vedú bizarné dialógy, ako napríklad dcéra zabitého Uršulinho muža, ktorá presviedča istého mladíka, že „naše priateľstvo musí byť duchovnejšie. My si nemáme čo povedať, rozumieš?“ Zato hlavný hrdina Narcisa – Urban, ktorému je pripisovaný titul princa – je miestami preduchovnelý až priveľmi. To je ešte len tá pravá jazda myšlienkovými svetmi, to je prehliadka snov, túžob a intertextuálnych motívov poprepletaná s reáliami práce v železiarňach! Ani telenovelové scény rodinných hádok opísané v Uršuli nemajú na to, ako sa v texte Narcisa len tak nenápadne začne tretia svetová vojna.

Sloboda však do textu vložil aj vetu, ktorá nám môže slúžiť ako kompas v  spleti jeho priam filozofických úvah. Z  úst akéhosi baróna zaznie: „Na slovenskou četbu není nutná přílišná fantasie.“ No tak na Narcisa, dámy a páni, jednoznačne nutná je. Tradičné témy lásky, medziľudských vzťahov a hľadania samého seba sú tu – rovnako ako v Uršuli – spracované z netradičného uhla pohľadu. Hoci boli knihy napísané pred rokmi, Sloboda je prenikavo aktuálny aj dnes, zatína spoločnosti do živého a neberie na ňu ohľady: „Stačí pristaviť kameru a ľudia budú pred ňou súložiť, stačí, aby nejaká inštitúcia vyhlásila, že je to na prospech nejakej veci, stačí solídny úsmev a zaranžuješ všetko.“ V  takejto situácii sa ocitajú Slobodovi hrdinovia, ktorí sú „naši“ – autor ich tak sám nazýva, tak prečo sa s  tým nestotožniť? V  Urbanovi aj v  Uršuli, ktorí sú si podobní ešte aj iniciálkami svojich mien, predsa môžeme pokojne nájsť aj kúsok zo seba. Sú to ľudia, ktorí sa pokúšali nájsť spôsob svojej existencie vo svete, kde sa nenávisť dedí. A  to sa nezmenilo doteraz. Na zmenu to chce predsa ešte trochu viac slobody – či Slobodu? Kým sa rozhodneme, môžeme aspoň zhodnotiť, že Vydavateľstvo Slovart urobilo vydaním týchto kníh veľmi dobrý krok. A  platí to aj pre diela Láska a Rubato, ktoré sa na pulty kníhkupectiev dostali len nedávno.