Projekt Ústne svedectvá slovenskej literatúry sa rozbehol. Doteraz sme nahrali vyše tridsať hodín rozhovorov s desiatimi slovenskými autormi a autorkami. Na úvod sme im položili otázku, čo si predstavujú pod „orálnou históriou“ a či je to iba dobová móda, alebo podmienka vyživovania pamäti národa.

Autorka Samka Táleho, ktorý je svojím spôsobom orálnou históriou jedného mesta, Daniela Kapitáňová sa vyjadrila: „Keď som sa prvýkrát stretla s výrazom orálna história, až ma zarazilo, aké je to logické a ako sa to doteraz nerobilo. Pretože zrazu vidíme históriu cez ľudí, nie cez čísla, a to jediné má zmysel. Samozrejme, že to nie je objektívne, ale čo je už objektívne? Pre mňa je moja súkromná orálna história možno trochu nostalgickým rozpomínaním.“

S Gustávom Murínom sme sa stretli v útrobách jeho laboratória: „Orálna história je podľa mňa povinnosťou takých inštitúcií, akými sú rozhlas či televízia. Vďaka orálnej histórii budú mať ľudia materiál, ktorý môžu použiť o desať, pätnásť, dvadsať rokov. Myslím si, že toto robia výborne Česi. Tí nezabúdajú na to, že pamätníci umierajú. My sme prišli o celý rad pamätníkov, ktorí poznali hviezdy slovenského divadla a filmu, hanebným spôsobom sme premeškali túto devízu. Teraz sa zdá, že rovnako hanebným spôsobom by sme mohli premeškať pamätníkov zločinov komunizmu, a najmä ŠTB. Pokiaľ ide o literatúru, tam je najdôležitejšie toto: táto doba je dobou informácií. Je však otázka, ako tie informácie spracovať. Orálna história je tá najjednoduchšia forma, ako zaznamenať to, čo chceme vedieť.“

Literárna vedkyňa Andrea Bokníková, ktorá je aj vysokoškolskou pedagogičkou, má takýto názor: „Orálna história je aj možnosť zachytiť životopisy autorov priliehavejšie, než je to možné napríklad v encyklopédiách a slovníkoch. Dnes ešte žijú svedkovia 60. rokov. Ak teraz nezachytíme určité fakty aj z literárneho života, tak to už potom nikto neurobí.“

Presné a pekné pasáže o orálnej histórii sme našli v najnovšej knihe Pavla Vilikovského Prvá a posledná láska: „Projekt, na ktorý sa Gabriel podujal, sa v angličtine nazýva „oral history“, po slovensky „ústne dejiny.“ Gabriel verí, že jedine ústne dejiny sú tie pravé. Podľa neho sa oficiálna historiografia zaoberá kostrami mamutov: štátnymi útvarmi a spoločenskými zriadeniami, geopolitickými zmenami, vojnovými ťaženiami a ekonomickými zákonitosťami. Ľudia sa v nej vyskytujú iba ako kmene, národy, masy, triedy a sochy. História podaná odborníkmi, to sú v jeho očiach písmenká na papieri. Jedine živé ústa vedia vysloviť, ako sa s mamutmi vyrovnával ľudský jednotlivec. Gabriel si uvedomuje, že ústa nie sú spoľahlivý svedok – čerpajú z osobnej pamäti a voda z tej studne býva často mútna. Ale práve preto, práve tým sú ústne dejiny ľudské, a teda ako dejiny ľudí pravdivé.“

Johanides - vydať ústen svedectvoA ešte poznámka k fotografii Jána Johanidesa, ktorá vznikla niekedy v rokoch 1992 – 1993. Je pre mňa obrazovým emblémom nášho projektu. Je zrnitá, rozmazaná, a predsa zachytáva to najpodstatnejšie: naliehavosť a túžbu vyrozprávať sa sebe i ostatným. Jednoducho – vydať ústne svedectvo.