Vyhľadávanie
Jedna historka z Klubu novinárov. Plávka vydal takú knižku o Sovietskom zväze – Návrat do Sovietskeho zväzu alebo tak nejako. Tak som to prečítal a sa mi to nepáčilo. Urobil som si poznámky a mal som tú knižku v aktovke. A tam bola jedna taká kapitolka, ako je v Leningrade a sedí v kaviarni a kolega spisovateľ mu hovorí: Poďte si so mnou zahrať šach. A Plávka mu odpovedá: No, v tom sa veľmi nevyznám. Ja som si na okraj napísal poznámku: Ani v tom? (Smiech) A predstav si tú náhodu: ja som tú knižku mal v aktovke, aktovka bola otvorená, a sedel som oproti Plávkovi. Plávka zbadal, že je tam knižka, vytiahol ju a hneď našiel tú poznámku. Vieš si predstaviť ten škandál, kristepane. Mi vynadal.
Neuznával som socrealistické knižky. Ale inak som sa usiloval pochopiť autora. To bolo dôležité, aby som ho pochopil. A potom, aby som ho vedel vyložiť. Preto som po každej knižke, ktorú som prečítal, dozadu si robil poznámky. A potom som tie poznámky využíval. Niekedy som prečítal iba pár strán a vedel som, že toto nebude dobré. Nevynaliezavý, publicistický jazyk, to ma nechávalo ľahostajným. A v básňach tie tendenčné oslavy strany. Keď vyšlo Kostrovi Na Stalina, vieš, ako sme tomu hovorili? Nasrali ma.
Ja som nadväzoval na Šaldu. Šalda mi otvoril svet. Lebo keď som prišiel do Bratislavy, šiel som náhodou po Krížnej ulici, pri Dvoch levoch bolo kníhkupectvo, ja sa dívam, Šaldův zápisník. Reku, je toto možné? Ja som to okamžite kúpil. Keď som to doniesol do internátu, Mihálik mi hovorí: A čo si to za hovadinu kúpil? On nevedel nič o českej literatúre, ja som vedel. Neviem odkiaľ, ako je to možné, že som o Šaldovi vedel. Takže Šalda bol mojím vzorom. Šalda a Černý napríklad. A z tej zahraničnej literatúry samozrejme existencializmus, to je pochopiteľné. Myslím, že som prvý písal na Slovensku o ňom.
Keď ma vyhodili z Akadémie, dostal som sa do Výskumného a vývojového ústavu prefabrikácie. A to bolo až na Vajnorskej, takmer pri Zlatých pieskoch. Mňa tam prijali. A ja, čo som nebol zvyknutý pravidelne vstávať, som musel o siedmej tam už byť. Mal som aj takého prísneho šéfa, ktorý bol kedysi dôstojníkom. Jeden kolega chodil raz po chodbe, jemu sa to zdalo zbytočné, a zreval naňho: Pán Valér, čo tu chodíte po rajóne zbytočne? Ešte aj takúto terminológiu použil. Aj tam za mnou prišli eštebáci. Čakal ma na vrátnici a bol strašne horúci deň. Strašne pálilo slnko. A hovorí: Potrebujem s vami hovoriť. Kde si sadneme? Ja hovorím: Poďme na dvor. Šli sme na dvor a ja som vybral také miesto, kde tak pálilo slnko, že z neho tiekol pot. Tak som ho vytrestal. Ale zaujímavé, toto bolo pracovisko vyslovene technické, tam vedeli o mne, čo som, nikto ma nepokladal za zločinca, priateľsky sa správali. Neuveriteľne priateľsky, keď som to porovnal napríklad s Ústavom. Vyhlásili ma dokonca za najlepšieho pracovníka. Ja som prekladal z nemčiny a francúzštiny z oblasti prefabrikácie. Nerozumel som ani po slovensky tomu slovu, najprv som sa musel toto učiť.
(Ukážka z dlhšieho ústneho svedectva Jozefa Bžocha. Pri prepise sme zachovávali dikciu ústneho prehovoru.)
