Mal som štyridsať rokov, keď som si chcel konečne urobiť šoferák v Osle. A celkom dobre mi to išlo so spojkou aj s plynom, len neraz som na križovatke nezbadal autá z vedľajšej ulice a nechápal to ani môj inštruktor, ani ja, tak ma poslali k očnej lekárke a tá mi zistila, že mám pigmenty na sietnici a prognóza bola veľmi zlá. Povedala: na šoferák zabudnite, toto je zúžené zorné pole, zhoršené videnie v tme alebo v súmraku. Ja som potom ešte fungoval normálne, pracoval som ako učiteľ – to bolo moje hlavné zamestnanie. Tak som ešte potom do roku 1994, potom sa mi to zhoršilo, tak som išiel do polovičného invalidného dôchodku, až som v roku 1999 išiel do úplného invalidného dôchodku. Začal som nosiť po dlhšom váhaní slepeckú palicu, ani nie tak kvôli sebe, ako kvôli okoliu, aby som signalizoval, že mám problémy.

Mám veľké šťastie, že technika, technológia pomoci slabozrakým a slepým pokročila natoľko, že ju môžem vo veľkom používať. Ja, ktorý som ináč založením technoskeptik, tak neviem, keby som nemal tento zrakový problém, možno by som doteraz nepoužíval počítače a internet, ale toto ma aj viac-menej prinútilo, aby som si ich zadovážil. To mi všetko nórska nemocenská obstarala, teda počítač, prístup na internet, zväčšovacie systémy a po niekoľkých rokoch aj zvukové systémy. To znamená, že ja teraz, keď píšem na počítači, tak mi to jednak zväčšuje písmo, a jednak počujem hlas, ktorý mi okamžite povie každé písmeno, čo vyklepem, nahlas mi ho prečíta. Dokonca to mám v rozličných jazykoch, lebo ja pracujem v rozličných jazykoch.

Ten vodičský preukaz som oželel veľmi ľahko. Samozrejme, že problém písania a čítania, to je naozaj určitá záťaž pre mňa, ktorý pracujem v prvom rade s textami. Čítanie a písanie, to je vlastne môj život, to je moja identita. Mnohí ľudia, čo ma poznajú iba tak povrchne, ma pre to aj ľutujú, čo ináč nemám veľmi rád, lebo, skrátka, myslím, že ľudia majú svoje hendikepy akceptovať a žiť, vyvodiť z nich dôsledky a žiť toľko, koľko im tieto hendikepy dovoľujú.

Ľudia sa ma pýtajú, či mám nejaký vnútorný zrak. Nerobím z toho nejakú veľkú mystiku, ale, samozrejme, filozofujem o tom. Ja som odmalička považoval ľudskú situáciu za tragickú, za nedostatočnú. Vždy mi niečo chýbalo, moja fantázia si vždy dokázala predstaviť viac, ako mi život ponúkal. A preto som možno s nejakým stoickým pokojom dokázal akceptovať aj tento hendikep, lebo som si povedal – o jeden zmysel viac alebo menej, z toho sa nestrieľa.

A ešte mi napadla druhá vec, ja si často hovorím, že oveľa ťažšie by som niesol hluchotu, úplnú hluchotu, lebo pre mňa hudba a zvuky znamenajú veľa a tento písaný text môžem vykompenzovať tým, že počúvam, keď niekto číta, tie hlasy – či už tento syntetický hlas, alebo počúvam rádio, alebo ozvučené knihy. Ale hudbu by mi asi nič nedokázalo nahradiť. Hudbu, a tým nemyslím hudbu v umeleckom slova zmysle, ale hudbu ľudského hlasu, hudbu prírody, hudbu aj mestského hluku alebo šumu, to sú pre mňa nenahraditeľné impulzy.