Vyhľadávanie
Miloval som ľudovú pieseň, obdivoval som tú rovnováhu, ktorá v nej vládne medzi melódiou a textom, a bolo mi čoraz jasnejšie, že jej jednoduchosť nijako nezmenšuje jej básnickú krásu, ba skôr naopak. Aj moja vlastná poézia sa vďaka tomuto poznaniu zjednodušovala a najšťastnejší som býval, keď som zistil, že aj niektoré z mojich štvorverší zľudovelo, hoci som ho len tak na počkanie načarbal na zdrap papiera, čo mi podstrčil môj priateľ, chýrny ľudový spevák Milan Chvastek. Dnes na staré kolená už vidím veci celkom jasne: aký hlúpy je človek, keď podceňuje to, čo mu ide ľahko. Veď práve to, čo nám ide ľahko, máme od Boha. Ktovie,
či práve v piesňových textoch, ktoré som nikdy nezamýšľal ako básnickú výpoveď, som nepovedal najviac. Niekedy prichádzal za mnou Milan a hovoril: „Napíš mi nejakú ľudovú.“ Hovorím: „No a čo som ja ľud?“ „Ná, nie si?“ A tak som mu vždy na nejaký zdrap napísal nejakú ľudovú a on to tam chodil potom spievať do tej Východnej a je to neuveriteľné – ono to naozaj zľudovelo. Keby som bol vedel, že to zľudovie, bol by som
si dal viac záležať. On vždy dal prvú strofu, aby som vedel, koľko to má mať slabík: „Keby ja mal milú Hanku, nedal by jej v noci spánku, ta ta ta ta ta ta ta ta…“ A potom si objednal na ďalšie meno. Tak som mu spravil na Dorku: „Keby ja mal milú Dorku, jedol by s ňou chlieb na dvorku. Jej by som dal bielu striedku, ja by jedol kôrku.“ Dnes by som to napísal naopak. Ja by som mal bielu striedku, jej by som dal tvrdú kôrku, ale to teraz neriešme. Milanovi som povedal: „Ale musíš spievať aj o Oľge, inak ti to nespravím.“ Hovorí: „Ale to je neľudové meno.“ Ale zľudovela aj Oľga: „Kebyže mám milú Oľu, šieu by som s ňou na stodolu, ej, tam by som sa na ňu pozreu, len tak pozreu, a šieu by som dolu.“
A teraz sa posunieme o nejaké to desaťročie a sme v Prahe a ja som v takom malom divadielku, ktoré sa volá Čierna labuť, kde chodia hosťovať aj slovenskí herci. Raz som tam tak sedel v hľadisku a vystupoval tam so svojimi pražskými kamarátmi, ktorí mali kapelu, slovenský herec a spevák Peter Butko. A hovorí: „Teraz vám zaspievam takú ľudovú pieseň z okolia Prievidze, ktorú Milan Chvastek nespieval oficiálne na festivaloch, lebo sa nehodila pre širokú verejnosť, ale zľudovela vďaka tomu, že ju spieval po polnoci v menších spoločnostiach. A to je pieseň: Ej, keď som šiel na jeby, mesiac bol na nebi, keď som išieu z jebou, mesiac tam už nebou, asi odtiaľ zjebou.“ A Peter Butko povedal: „To je ľudová z okolia Prievidze, tam ju každý spieva.“ Potom som si s ním sadol a hovorím mu: „Peter, naozaj si myslíš, že je to ľudová pieseň?“ „A aká by bola?“ Tak som mu vysvetlil, že to som ja na servítku napísal Milanovi Chvastekovi ešte kedysi v Nižnej a on hovoril: „Toto budem tým súdruhom spievať po polnoci, keď už budú poriadne napití.“ Nechcel tomu veriť. Tak mu hovorím: „Peter, ale slovo jeby nejestvuje! Kde ho máš? V ktorom kraji sa používa? To slovo je umelé, to som musel vymyslieť, aby som mohol rýmovať slovo v nebi.“ Potom mi uveril.
