Vyhľadávanie
Ja vyskakujem vždy, keď vidím svoju knihu a mám ju v ruke. To prirovnanie k dieťaťu, napriek tomu, že je to klišé, myslím, že celkom funguje. Človek má pocit, že je to niečo, čo vytvoril, a vidí to hotové. Samozrejme, keďže ten text poznám a s grafikom vždy veľmi úzko spolupracujem, tak mám pomerne presnú predstavu, ako by to malo vyzerať. Ale stále to mám len ako niečo v počítači, nejaký taký draft, nejaký náčrt, a keď to už priamo vidím, tak je to veľmi silný pocit. Písanie ma neskutočným spôsobom napĺňa a je to niečo, čo je také silné ako máločo iné, čomu sa venujem a čo robím. No a potom je veľmi dobré, keď nájdem ľudí, ktorí podobným spôsobom rozmýšľajú nad tým, čo som vytvoril. Pri réžii som sa naučil, že umelecké dielo je nejakým spôsobom vždy kolektívna práca. Film samozrejme, lebo by som nemohol obsiahnuť všetky tie povolania, a tá literatúra pre mňa teda istým spôsobom je rovnako kolektívna práca, ktorá má veľmi dlho taký osamelý rozmer, samozrejme. Človek dáva dohromady nejaké veci a píše to, ale v tej záverečnej fáze, keď už prichádza tá hmotná vec v podobe knihy, tak vtedy už je to kolektívna práca. A som rád, keď sa tí ľudia tešia rovnako so mnou. Pre mňa je veľmi dôležité vlastniť tú knihu, ktorej sa dotknem ako prvej. Je to taký symbol, že to je tá pravá kniha, ten pravý výtlačok z toho všetkého.
Logom Atlasu zabúdania je Ryboslon, teda je to zviera, ktoré pre mňa reprezentuje pamäť v metaforickej rovine. Ryboslon v kombinácii je zviera, ktoré má zároveň dlhú aj krátku pamäť. O slonovi sa hovorí, že má dlhú pamäť, a o rybe, že má krátku pamäť. Palo Bálik s Jankou, svojou manželkou, sa na tom veľmi zabavili a vyrobili toho ryboslona v tejto podobe. Ja som si dal vyrobiť aj pečiatku, ktorou na krste knihy alebo na čítačkách pečiatkujem tie špeciálne kusy Atlasu zabúdania, ktoré si ľudia nechajú podpísať.
Palo Bálik rozmýšľal veľmi koncepčne a do absolútnych detailov. Napríklad na chrbte knihy je iný typ písma ako na obálke, čo môže vyzerať buď ako chyba, alebo ako hlúposť. Tu je ten princíp: hovorí to o vývoji grafického dizajnu, pretože kniha bola zrejme pôvodne plátenná, ale chrbát sa rozpadol a museli to vlastne opraviť týmto papierovým štýlom. Keď máš tú knižku vloženú v knižnici, tak veľmi jasne vidíš ten Atlas zabúdania, že nemáš naň zabudnúť. Je to tá žltá farba s tým červeným nápisom. Žltá farba pripomína tie lístočky, ktoré si lepíš na chladničku a ktoré ťa nútia nezabudnúť. Teším sa, že ten Palo to má takto úžasne premyslené. Mal tam ešte mnoho iných nápadov, ale samozrejme, preto, aby to nebolo príliš prehustené, tak sme niečo museli zredukovať. Rovnako aj Palo Bálik, aj vydavateľ Vlado Michal sa najprv zdesili, že tam bude veľa prázdnych miest, a ja som vravel, že to je super, že v takejto knihe majú byť prázdne miesta. To sa mi páči, lebo málokedy si človek môže dovoliť v klasickej beletrii zrazu vynechať nejakú stranu. Tu sme si dovolili ten luxus prázdneho miesta v knihe.
