Vyhľadávanie
Rozhovor s Veronikou Šikulovou, laureátkou Ceny čitateľov Knižnej revue v hlavnej kategórii Kniha roka 2020.
Veronika Šikulová: Tremolo ostinato – neromán
Bratislava: Slovart, 2020
„O tejto knižke sa nedá písať, táto knižka sa dá len vdychovať, z tejto knižky by bolo najlepšie len citovať – a to z hociktorej strany,“ napísal o Tremolo ostinato spisovateľ Dušan Dušek. A naši čitatelia sa rozhodli nielen pozorne čítať, ale aj oceniť Veroniku Šikulovú a jej nákazlivé písanie.
Priatelíme sa oddávna, živo si pamätám, ako si pracovala na svojom debute Odtiene. Roky sa teším z tvojich úspechov! A teraz sa radujem, že tvoja kniha Tremolo ostinato – neromán v čitateľskej ankete Knižnej revue zvíťazila s najväčším počtom hlasov a s veľkým náskokom oproti iným titulom! Nie je to prvýkrát, keď si si práve ty získala najväčšiu priazeň čitateľov. Ako to vnímaš? Čím si to vysvetľuješ?
Keď bol môj syn malý, vravieval: Mama, neboj sa, mňa majú všetci radi! To by sa mi páčilo. Tremolo ostinato je však pre mňa špeciálna knižka. Možno aj najdôležitejšia, pre mňa. Posledná je vlastne vždy najdôležitejšia… a povedzme, že som chcela mať svoju harmoniu caelestis či božskú komédiu… Navyše dosť ťažko prichádzala na svet, vrátili mi ju z vydavateľstva a aj domáci čitatelia, manžel, mali výhrady…
Tremolo ostinato je aj názov jednej z kapitol knihy, v ktorej oživuješ obraz otca, hovoríš o ňom aj sa s ním zhováraš. 16. júna uplynulo 20 rokov od smrti Vincenta Šikulu. Ako pokračuje tvoj vnútorný rozhovor? Kam ťa privádza?
Vieš čo, nepokračuje. Práveže nepokračuje. Mala som pocit, že dvere, ktoré som zatvorila, chcem ešte raz otvoriť. Tremolo však nie je knižka o otcovi, je o písaní a rozprávaní. Okolo mňa bolo veľa vynikajúcich rozprávačov, otec bol najlepší, o nich je moja knižka.
„Pravda nesmie kaziť dobrú pointu.“ Veta z tvojho motta knihy. Čo všetko dokážeš obetovať, urobiť pre dobrú pointu?
Všetko. Naozaj. Aj stojku na hlave! Aj ássanu holuba…
Aj keď pointa je vždy až na konci, ako v správnej anekdote. Smiech cez slzy je prostriedok, ako sa priblížiť k pravde, ale pointa býva pričasto aj „samý rmut,“ ako odtuší v jednej tvojej spomienke tato Vinco…
Ak všetko, tak naozaj všetko, samý rmut povedal Péter Esterházy, ale mohol by to povedať aj tatko a v konečnom dôsledku som to povedala ja! Je to môj „prekrad“. Terminus technicus Ivan Wernisch. Ja sa veľmi rada smejem. A pointa môže byť aj na začiatku. Ale mala by tá cesta od nej niekam viesť. Alebo nemala?
V každom z tvojich textov v Tremolo ostinato sa dá vybrať motto, mottá (ty by si možno dodala aj motetá) pre dobrú knihu. Povedzme, slová strýka Vila: „... iba dovtedy tu všetci mŕtvi s nami budú, kým o nich budeme hovoriť.“ V tvojej tvorbe je táto myšlienka kľúčová. Neznesieš zabúdanie? Nikomu nedovolíš odísť bez toho, aby si to všimli a dobre zapamätali ostatní?
Môj svet sa zúžil. Zúžil sa dokonca tak, že z neho zostala len jedna úzka, dosť dlhá chodba plná blednúcich fotografií. Zavše niekoho znovu treba vyvolať, inému prikresliť fúzy. Rozprávanie je dôležité. Z ľudí je predsa utkaný svet… Aj z ich slov a viet. Ja neviem zabúdať. Podľa mňa je to dáka choroba.
Nechceš dovoliť odísť ani slovám a názvom – kvetov, stromov, rastlín, chotára, jeho povetria, farieb, zvukov, svetla, starých príbytkov, jedál, koláčov... Si alchymistka, vieš to?
Áno, viem to. Práve toto slovné obžerstvo mi kritika vyčíta!
Jeden text v knihe je recept v maďarčine na Harcsapaprikás – paprikáš zo sumca. Potešil ma ako skvelý hudobný akord v rozprávaní o bratskej láske. Pýtajú si tvoji čitatelia recept v slovenčine?
Moji čitatelia nevedia, že výborne varím! Ten maďarský recepis sa mi zdal dobrý fór. Mala som v knižke text vo francúzštine aj nemčine… Šlo o slová, inštrumentáciu. Vždy ide o inštrumentáciu… Aj v literatúre.
Čo myslíš, ako si s tým poradia tvoji prekladatelia v Maďarsku, kde tvoje knihy majú veľa čitateľov?
Mohli by recept preložiť do slovenčiny… Príbeh bratov a sumca je maďarským filmovým príbehom. Zhodou okolností práve boli v knižke otvorené dvere a ja som čosi podobné varila vo svojej literárnej kuchyni…
Keď píšeš o hudbe, o jej počúvaní, ale aj o samotnom písaní, čitateľ cíti vášeň, s akou to prežívaš. Si v umení hedonistka?
Nielen v umení. Keď vidíš moju ružovú záhradu, dečky, ktoré som vyšila, to, ako chodím každý deň plávať, to, ako sa obliekam, čím sa oblievam, čo čítam a ako, náš vzťah, vzťahy s kamarátkami, mužmi, k deťom, manželovi, som hedonistka, milá Tina, aj ty buď! Ale treba byť skromný a nebyť pažravý! Som skromná hedonistka. To sa nevylučuje.
V knihe spomínaš, že ťa vylúčili z predčítania modlitieb v kostole pre vulgarizmy, ktoré občas v texte použiješ. Ako obhajuješ svoj expresívny slovník?
Už ho neobhajujem. Nabokov nechal súložiť starého hnusáka s mladulinkou nymfou, Proust používal dlhé vety, plávate a pevnina je v nedohľadne, zavše sa utopíte… Co nikoliv to také, latinské výrazy, maďarčina, taliančina, názvy kvetov, hviezd, mušiek, klasifikácia prdov, slová označované ako nadávky, páči sa mi, keď spisovateľ používa všetky registre… Omnoho obscénnejšie ako hovorové vulgarizmy sa mi zdajú zdrobneniny a všelijaké cifrované preciťovanie. A áno, vylúčili ma z ruže, v našom kostole už nepredčitujem a v evanjelickom som nemohla vystúpiť na vianočnom večierku. Som veriaci človek, bolo mi to ľúto.
Aj v tejto knihe definuješ rôzne podoby lásky, bez ktorej sa nedá žiť. Na druhej strane vravíš: „Tieto písacie záležitosti sú zaujímavejšie ako tie srdcové.“ V čom, prečo sú zaujímavejšie?
Povedzme, že ich v istom veku začnete považovať za dôležitejšie. Možno som sa nepresne vyjadrila. Tie písacie záležitosti považujem za zmysel svojho života a svoje hlavné zamestnanie, ktoré však vykonávam, len keď sa vrátim z práce, počas voľného času; na dlhší text si musím vziať dovolenku…
Súhlasíš s tvrdením, že spisovatelia celý život píšu jednu knihu?
Nie, súhlasím s tým, čo povedal Vladko Petrík, že literatúra je najmä štýl. Ten niektorých zvádza k podobným vyhláseniam. Štýl totiž nemusí byť len spôsob prehovoru. Je to istý literárny tonus…
Viem, ako bleskovo dokážeš napísať publicistický text do novín. Ale to podstatné písanie, spisovateľské – aké je? Povedala by si, že píšeš rýchlo?
Píšem veľmi rýchlo. Hudobný skladateľ Ilja Zeljenka povedal, že keby ľudia videli, ako rýchlo komponuje, možno by to nebrali vážne. Položartom, pravdaže.
Literárna vedkyňa Markéta Andričíková hovorí, že tvoje „príbehy zobrazujú predovšetkým vertikálny pohyb – treba vyliezť na strom, na strechu, na kostolnú vežu, aby sme videli svet a život z nadhľadu a zároveň boli schopní vnímať jeho hĺbku...“ Vystihla niečo veľmi podstatné. Ako sa ti píše v Hamrštíle, kamennom vinohradníckom domčeku na kopci, z ktorého vidíš celý modranský chotár ako na dlani?
V Hamrštíle píšem málo. Takmer vôbec. Tato však položartom vravieval, že my, čo bývame na kopci, máme iný akčný rádius, ako tí spod neho. Najradšej píšem doma. V kuchyni.
Nie každý si teraz uvedomuje, že Tremolo ostinato vzniklo v čase pred pandémiou. Ešte minulý rok mnohí čakali, že „pointa“ covidu sa odhalí onedlho. Zjavne príde neskôr. Čo myslíš, o akú pointu pôjde?
Hovorí sa, že keď nejde o život, ide o hovno! O život ide aj pôjde! A ak sa nezbadáme, nepomôže nám ani svätená voda!
Foto: Katarína Cigánová
Citát:
„...Tak je to aj s písaním. Zavesia sa slová na ústa, a odrazu sa človek pohybuje v jazyku ako po dákej krajine, príbeh ako červená clivá cverna zašprajcnutý v plote...
To je naša Lena, siňora Lenora, sestra v sukni, ktorú si roztrhla, ona je teraz modrý vták, čo lieta nad komínmi pre radosť, je hviezda, čo vyšla na Riziko ako panenka, ona je kopec, pukajúce kosti, čo láme stromom mráz, mačacie labky, čo opečiatkovali humná, mokrý sneh, je to hniezdo aj Betlehem.
Zatvára oči, len jedna červená sukňa a obyčajná fošňa ju unáša ako sane, ako koč, nekonečným kopcom letela, má v každej ruke diamant, dýcha si do dlaní a potom prstom do mokrého snehu píše: radujem sa zo života! “ (Veronika Šikulová: Tremolo ostinato – neromán, s. 41)
