Vyhľadávanie
Keď sa Karel Čapek v roku 1924 vrátil z Anglicka, písal s veľkou chválou o jej obyvateľoch. Oceňoval ich zdržanlivosť pri presadzovaní osobných želaní, záujmov, potrieb, a kládol ju hneď vedľa pozoruhodnej rozhodnosti Angličanov obhajovať podstatné deje, veci a hodnoty všeobecného významu a prospechu. Takéto občianske cnosti treba pripísať dlhoročnej výchove a cvičení sa v diskusiách rovnocenných partnerov, pripravených druhej strane priznať svoje právo slobodne sa vyjadriť. Veď zúčastnení vedia, že priestor ich slobody sa tým nezúži, skôr rozšíri, hoci nie hneď. Časť našej literatúry je písaním v hraniciach autorovej žiadostivosti byť čítaný, počúvaný, vydávaný, skrátene: vydávať sa za spisovateľa, tisíckrát nehasiaceho, čo ho ani raz nepáli. Žijeme vo svete rýchlych, povrchných informácií a mocných médií. Koho nevidno, ten naozaj neexistuje. A literatúra nikdy nie je natoľko zahnaná na perifériu, aby sa pomocou nej nedalo dostať do centra... Moji rakúski priatelia sa ma občas pýtajú, čo je nové v slovenskej literatúre, o čom v nej a skrze ňu práve diskutujeme. Pýtajú sa, lebo u nich (i napríklad v Maďarsku) má literatúra, kultúra vôbec, väčšiu, a teda spoločenskú váhu. Zavše si vystačím i s mechanicky odrapotanou odpoveďou: „To je dobrá otázka, nerád by som ju pokazil odpoveďou.“
Marián Hatala
