Vyhľadávanie
...moje najvzácnejšie knihy prišli ku mne na voze... Teda, najprv nie ku mne, ale k mojej mame. Bolo to ešte za čias svetovej vojny. Jedného dňa stála na ceste, po ktorej hrkotal voz – rebriniak, vrchovato naložený knihami. Ťahal ho záprah koní. Človek, ktorý ich poháňal, mame prezradil, že knihy vezie z mestskej knižnice na bezpečné miesto, aby ich uchoval pred zničením. Mojej mame, vtedy ešte malému dievčatku dychtivému po čítaní, sa nad tou záplavou kníh rozžiarili oči ako hviezdy. Dovtedy videla iba vozy plné sena, slamy, ba i hnoja. Voz plný kníh bol pre ňu rozprávkovým zjavením. Osmelila sa a povedala: - Ujo, a nemohli by ste mi z tej veľkej kopy darovať aspoň jednu knihu? Ten človek sa usmial, prikývol, zoskočil z voza a uvoľnil jednu bočnicu so slovami: - Koľko ti z nich ostane na ceste, toľko si vezmi domov! Knihy sa s hrkotom zošuchli na prašnú cestu a o malú chvíľu ten podivuhodný povoz zmizol za zákrutou. Mama ich s tlčúcim srdcom pozbierala. Keď ich oprášila, našla medzi nimi čírou náhodou aj kompletné vydanie rozprávok Hansa Christiana Andersena. V piatich zväzkoch s rôznofarebnými obalmi nebol ani jediný obrázok, ale tie knihy mojej mame zázračne rozjasnili noci, ktorých sa tak bála... Prešli roky a tie knihy sa dostali ku mne. Nosím ich stále so sebou po prašných cestách svojho života.
Z posolstva Jána Uličianskeho k Medzinárodnému dňu detskej knihy
