Nemáme spoľahlivé poznatky o tom, čo ľudia čítali v časoch, keď im bolo dobre či zle. Keby sme ich mali, možno by sme dnes vedeli s väčšou istotou povedať, ako nám skutočne je. Vieme, že ľudia čítali vždy a za každých okolností. Lepšie poznatky o tom, či roku 1914, 1938 alebo 1962 čítali radšej prózu alebo poéziu, či ich priťahovali romány o láske a spravodlivosti, o krutosti a násilí, o bezobsažnej romantike, alebo také, čo ich nabádali myslieť aj na veci, ktoré momentálne nie sú v dohľade, by možno spravili ozónovú dieru do nášho masového optimizmu. Možno by doň primiešali len trocha opatrnosti, možno by vyvrhli varovný gejzír pochybností.  Možno by nás len uistili, že všetko je v najlepšom poriadku a náš svet má správny tep. Také poznatky však nie sú k dispozícii, a možno ani nie sú možné. Takže nemáme s čím porovnať, ako sa ľudia čitateľsky správali v krízových situáciách a ako sa správali v obdobiach skutočného rastu. Isté však je, že úsmevy predavačiek, zdvorilé správanie obchodných partnerov a kolegov, ohľaduplnosť nakupujúcich v hypermarketoch i vysmiata nadbiehavosť reklamných figurín sú najmä dôsledkom stáročia trvajúceho spochybňovania ľudskej identity, ktoré dorástlo do takej miery, že muži i ženy sa jej s radosťou vzdávajú. Aké knižky má človek čítať, keď je všetko otvorené vrátane pekelných brán? Knižočka, knižočka, povedzže mi, kto je najkrajší na zemi?