Vyhľadávanie
Nikdy som nerozumel, prečo sa literáti delia na prozaikov a básnikov, prečo sa u nás ustálilo, že spisovateľmi sú len prozaici. Lebo etymologicky je všetko v poriadku – „spisujú“ jedni i druhí, v istom zmysle sa obe kategórie zaoberajú i pôvodom slov, ich príbuznosťou, vzťahmi medzi nimi. A akiste zažívajú (ak zažívajú) tú istú hrôzu pri pohľade na čistý list papiera alebo na prázdnu obrazovku svojich počítačov. A možno, parafrázujúc K. Hotokainena, autora skvelej knihy – fikcie o Busterovi Keatonovi – v živote si nejeden z nich pripadá ako ten „úbohý kojot, stopujúci prázdnotu“. A predsa sa nič nemení na „škatuľkizácii“: máme alebo spisovateľov, alebo básnikov. Kategorizujeme preto, aby pojmy a veci boli jasnejšie, aby náš pohľad skrze ne (?) na svet bol jednoduchší. Porovnávané príbuzné znaky tak vyniknú a my sa nedopustíme žiadnej nepresnosti. Napokon, literárne žánre zavše žijú tesne vedľa seba, občas sa križujú a autori konvertujú: z básnika na prozaika a aj naopak. Najlepšie je, pravdaže, keď v jednom tele–duši nažíva oboje v zhode, ako obojsmerný aperitív, na nerozoznanie. Pripomína mi to starý Renčínov vtip, v ktorom za manželom prehrabávajúcim sa v knižnici, prichádza manželka a hovorí: „Josefe, musím se ti k něčemu přiznat. Celá léta jsem ti lhala – já nemám vůbec smysl pro humor.“
Marián Hatala
