Poézia sa rozhodla, že prežije: vyjde z vlastnej uzavretosti, pôjde medzi ľudí, zreteľne artikulovaná a komunikatívna. Za svojho prostredníka a sprostredkovateľa, za svoje médium si vybrala festival, zväčša podobný šou, počas ktorej sa súťaží a ktorú návštevou osobne poctí niektorá z mediálnych hviezd či takzvaných celebrít. V súčasnosti sa nosí slam – poetry, čo je súťaž vo verejnej recitácii, meranej na čas. Publicista Ivo Peňás, očitý svedok tohoročného olomouckého festivalu Poézia bez hraníc, o tom napísal: “Marc Kelly Smith hodinu běhal sem a tam, až z něho stříkal pot, podával lidem ruce, hleděl jim zblízka do tváře, napodoboval cestující v tramvaji, chtěl po publiku, ať s ním komunikuje.” Aj inak väčšinou samý tresk a plesk, ďaleko od nezrozumiteľnej meditatívnosti, čo najbližšie k polopatizmu. Festivaly poézie sú dnes viac než inokedy zábavou, prehliadkou gest a póz. Majú vyvolať potlesk i šokovať, sú vecou imidžu organizátorov podobných vizážistom. Zavše to pripomína literatúru, ktorá sa zaobíde bez kníh. Tak ako sa v Číne nezaobídu Jarné sviatky mŕtvych bez poézie. Vtedy až do západu slnka ľudia sedia pri riekach a potokoch, pijú čaj, píšu verše a posielajú ich po vode svojim priateľom. Tí pripíšu ďalšiu strofu a báseň pošlú ďalej... Presne o to ide: aby poézia bola naším odosielateľom i adresátom súčasne.

Marián Hatala