Vyhľadávanie
Aj ja som si bol v bratislavskom Pállfyho paláci pozrieť Pasáž výtvarníka Mateja Kréna. Nedbajúc na upozornenia svižne som vykročil k mostíku medzi tisíce kníh a medzi dômyselne inštalované zrkadlá, aby som sa vzápätí ocitol nad neuveriteľne hlbokou priepasťou. Ilúzia bola na nerozoznanie od skutočnosti, nuž som uveril, že všetko je naozaj, hoci všetko bolo “akože”. Spravil som pár krokov a kvôli závratu sa vrátil. Ale inak, pravdaže, platí Kunzeho verš, že literatúra je ako slepecká palica, ktorou ohmatávame svet. Áno, inak nám pomáha prejsť na druhú stranu, kam je zavše také ťažké sa dostať, ako vieme i z poviedky od Stefana Benniho, v ktorej sa dvaja starčekovia tak dlho usilovali prejsť na druhú stranu rušnej ulice, kde bol nádherný park s jazierkom, až napokon vymysleli lesť: jeden z nich sa naoko nechal zraziť autom. Privolaný a poriadok nastoľujúci policajt rozhodol, že starčekov odvedie preč. Spýtal sa, odkiaľ prišli, a oni ukázali na chodník, kam sa chceli dostať. Park s jazierkom bol taký krásny, že cez tú cestu na druhú stranu sa už nikdy viac nevrátili. V istom zmysle slova dostali závrat. Z niečoho, čo sa neskôr stalo súčasťou literatúry, toho prieskumníka, ktorého zavše posielame napred pod hlbokým nebom a rovnako hlbokými priepasťami, aby nám zrkadlil skutočnosť aj ilúziu.
Marián Hatala
