Kedysi ma zaujímalo „iba“ to, čo spisovatelia napísali. Podvedome a veľkým oblúkom som sa vyhýbal ich krasorečneniu na tému literatúra, inšpiračné zdroje, prečo a ako píšu a čo prežívajú pri onom individuálnom tvorivom akte. Ich vyjadrenia sa často ponášali na čosi ako bublaninu z papiera, zväčša z nich zívala príšerná nuda, keďže ideologické sito minulého režimu by tak či onak preosialo, vyčiarklo nehodiace, teda všetko od alkoholu, drog, sexuálnej deviácie až po obyčajný, antibudovateľský smútok. Dnes, keď sa u nás nehovorí veľa o literatúre a keď sú spisovateľove pohnútky písať čoraz pragmatickejšie, občas čakám na postoj, ktorý sa vmestí povedzme do vety: Keby som nepísal, zbláznil by som sa, ale nezbláznim sa preto, že píšem. Inak sa však toho v literatúre mnoho nezmenilo od 30. novembra 1771, keď Mozart písal z Milána, že na námestí vešajú štyroch chlapov a že to vyzerá rovnako ako v Lyone. Myslím si, ba dúfam, že naďalej platí aj to, čo s jemnocitom pre detail napísal Mikuláš Medek: „Toto malé čierne ticho je štyristo štyridsať centimetrov štvorcových bezradnosti a senzitívnosti druhého článku stredného prsta ľavej ruky, ktorá sa dotýka krabičky zápaliek, plnej pavúka, a posúva ju po temne hnedom stole k pruhu svetla, v ktorom sa trepe úzkosť za nechtami pravej ruky.“

Marián Hatala