“Ignorovanie kultúry je kolosálne, spoločnosť je komerčná, konzumná a gýčová, a tento trend akoby sa nedal zastaviť,” povedal nedávno minister kultúry Rudolf Chmel. Alarmujúce. No ešte alarmujúcejšie je, že v kultúrnej verejnosti táto myšlienka nevyvolala takmer nijaký ohlas. Isteže – zaznamenal som zopár reakcií na ňu, no skôr kuloárových, akoby to bol len jeden z bonmotov. Akoby išlo iba o “vykurovanie vesmíru”, ďaleko od bizniscentier, nákupných monštier, priemyselných parkov či od prostoduchej zábavy súkromných televízií, ktorá infiltruje dramaturgiu verejnoprávnej. Počas novembrových dní roku 1989 na jednom bratislavskom múre svietil nápis: “Slobodu!” A niekto iný k nemu dopísal: “A načo?!” Rovnako by dnes dopadla výzva: “Kultúru!” A načo?! Za tie roky sa nestala skutočným sprievodcom našich životov. Je čímsi abstraktným, nezrozumiteľným, nedôveryhodným, nemôže teda byť prostriedkom, ktorým vyjadrujeme stav i povahu javov, vecí, súvislosti a vzťahy v rozsahu nášho poznania a našej skúsenosti so svetom

okolo nás a v nás. Len prostredníctvom kultúrnych statkov predsa vytvárame hodnoty najviac pomeriavajúce vývoj ľudskej spoločnosti. Ak túto skutočnosť zákony štátu trvalo ignorujú, sú to zlé zákony. Bez kultúry.

Marián Hatala