Vyhľadávanie
Rozmohli sa u nás miliónové reality šou. Televízne stanice ich vyrábajú ako na bežiacom páse - a to i verejnoprávna. Jedna súťaž sa od druhej líši zväčša len sumou, ktorú možno vyhrať, a mierou stupídnosti i trápnosti, ktorá býva podobne vysoká. Súťaže vyvolávajú nevšedný záujem obyvateľstva, médií. Celonárodne sa diskutuje, kto má aké šance, ako na dostihoch sa prijímajú stávky na tamtoho koňa či tamtú kobylu. Pozerajú všetci. A kto nie, ten je snob bez základných znalostí o populárnej kultúre. Alebo intelektuál z naftalínu, ktorý nedávno donquijotovsky očakával diskusiu o osude jedného predaného národného divadla a nechápe, že našou podstatou nie je kladenie zložitých otázok, ale okamžité nachádzanie správnych odpovedí. Na otázky, ktoré svojou očakávanou triviálnosťou dodávajú chuť súťažiť a zvyšujú počty budúcich účastníkov. Ich sebavedomie by im mohol závidieť nejeden spisovateľ, v ústraní zraňovaný túžbou nahmatať, postihnúť, dopátrať sa, vysloviť pominuteľné i trváce - v existenciálnej úzkosti hľadania. Keď už sme pri literatúre, v knihe Jak přežít blahobyt Ivan Klíma píše: „Každý umělec, který se vzdá své odpovědnosti za stav světa, cítí se povznesen nad vkus a starosti svého obecenstva a dobrovolně přenechává duchovní prostor, ať už ideologické zběsilosti, anebo pokleslému braku, zrazuje nejen své obecenstvo, ale i sám sebe.“
Marián Hatala
