Vyhľadávanie
Čoraz viac detí sa pýta rodičov, kamarátov, učiteľov, či existuje Ježiško. Známe sú listy, v ktorých rovnakú otázku kladú spisovateľom a šéfredaktorov časopisov. Deti predsa žijú aj vo svete dospelých, v ktorom často platí, že skutočné je to, čo možno vidieť, čoho sa možno dotknúť. A dotknúť sa dá vianočnej výzdoby, ešte trblietavejšej než minulý rok. Dotknúť sa dá hračiek ešte dômyselnejších (než minulý rok), uniformných Santa Clausov, križujúcich svetové metropoly. Z televízie a rozhlasu sa na nás valí reklama na Vianoce. Vraj či existuje...? Možno je dnes na takú otázku o niečo viac dôvodov. Odpovedáme: Existuje, bez neho by bol svet ako bez pýtajúcich sa detí, bol by bez nádeje, bez lásky a poézie. To, že sme ho nikdy nevideli, predsa nie je nijaký dôkaz! Odpovedáme zavše tvárou v tvár vlastnej neschopnosti byť takými, akými občas túžime byť: tolerantnejšími, nezištnejšími, aspoň o čosi ľudskejšími, tými, čo sú obdarovaní vtedy, keď dávajú. Odpovedáme, a pritom sami pochybujeme o jeho existencii. Aj my by sme sa chceli opýtať: Je naozaj pravda, že najpodstatnejšie veci sú zväčša neviditeľné? Lebo iba my najlepšie vieme, v koho a v čo musíme veriť, aby bol svet znesiteľnejší, obývateľnejší. Napríklad v očistnú moc slova zapisujúceho všetku tú ľudskú komédiu a tragédiu. Nech je teda slovo. Ako tvorivý čin.
Marián Hatala
