Vyhľadávanie
Koniec roka nezvyknem zvlášť oslavovať, nech už rok, ktorý som prežil, bol úspešný alebo veľmi úspešný. Vždy ma totiž pomýli všeobecná bujarosť, vždy trochu znepokojí takmer povinné veselie. Ba keby som bol pes, zavýjal by som v paneláku celkom ako oni – počas tej pyrotechnickej zábavnej kanonády, pri ktorej nepočuť nijaké ticho, lebo všetky tichá sú vyprázdnené, vyhnané a zabudnuté. Ideálny Silvester si viem predstaviť napríklad s básňami od “pijáka ticha” Jana Skácela. Tak veľmi chcel počuť cinknutie na dne každej piesne, na dne každého pohára, keď čas plynie o to rýchlejšie, o čo pomalšie plynú slová. V bežnom živote však čas a slová plynú inak a pričasto platí, že pijeme tak ako nalievame: napochytro, lačne, žiadostivo. S tým, čo bolo, oslavujeme to, čo bude, a pritom plytváme slovami. Veď je ich stále dosť, veď ich neubúda, skôr naopak, keďže na ne nechceme, nevieme čakať. Ako na to cinknutie, čo je znamením poézie, jej zrodením. Nedávno som čítal rozhovor s ktorousi celebritou šoubiznisu. Jedna z jej odpovedí sa začínala takto: “Vo všeobecnosti si myslím, že...” Nevdojak som si spomenul na iného Moravana - Jana Trefulku, lebo to naozaj znelo, “jako když se hrbatý po koksu válí”. Ako vravím vyššie: nezvyknem oslavovať, ani novoročné predsavzatia si nedávam. Ibaže by ním mohlo byť nepretržite a potichu naliate, tak ako napísané.
Marián Hatala
