Vyhľadávanie
Nielen literatúra bola, je a bude mnoho ráz niečím, čo má predovšetkým ohúriť, šokovať, vyvolať odpor či znechutenie. Nevymyslel to Marcel Duchamp v roku 1917, keď sa podpísal na pisoár, „duchamplne“ ho nazval Fontánou a vyhlásil za umelecké dielo. Toaletizáciou predstáv o živote a umení nepohŕdali ani ruskí konceptualisti, ako prvá s tým neprišla ani Yoko Ono, ktorá počas svojho dávneho koncertu v newyorskom džezovom klube Village Gate z reproduktorov vychrlila na poslucháčov zvuky nahrané na priľahlých toaletách. Nič nové, v umení, ktoré je tovarom, sa niektoré ciele nemenia. Ani prostriedky na ich dosiahnutie. To len „zaškatuľkovávači“ vedú dišputy o tom, či ide o deštrukciu, dekadenciu alebo o happening. V huriavku predávajúcich médií však podstatnú úlohu vždy bude zohrávať schopnosť nás divákov, poslucháčov a čitateľov rozlišovať, triediť a prisudzovať hodnotu alebo ju odoprieť – v rozsahu našej kultúrnej skúsenosti. Je to právo, povinnosť a potreba konzumentov. O inej veľkej potrebe vyjadriť sa najautentickejšími, teda telesnými, a nie umeleckými prostriedkami, hovorí najčerstvejší prípad, ktorý sa udial koncom minulého roka vo výstavných priestoroch pražskej Národnej galérie: skupina mladých umelcov tam vykonala veľkú potrebu pred dielami riaditeľa galérie Milana Knížáka.
Marián Hatala
